Na prvý pohľad pritom pôsobí jemne. Ešte v siedmom mesiaci tehotenstva však strávila na pľaci každý deň aj štrnásť hodín, na nič sa však nesťažovala. "Môj súkromný život mi nebude organizovať ministerstvo kultúry podľa toho, či dostanem peniaze alebo nie," hovorí slovenská režisérka Laura Siváková.

Názov filmu je Nebo, peklo... zem. Čo znamenajú tie tri bodky?
- Vzťah je v podstate nebom aj peklom, a potom to sú tie tri bodky, keď človek pochopí, že najbezpečnejším miestom pre život je zem a nájde pevnú pôdu pod nohami. Je to prebratie sa a pochopenie.

Hlavné motto príbehu o mladej baletke, ktorú zradí priateľ, a potom prechádza rôznymi životnými peripetiami, je, že ženu z väčšej časti utvárajú muži. Ako to myslíte?
- Moja hrdinka je v období svojich 22 rokov. Myslím si, že je to zlomové obdobie pre ženu, keď je veľmi ovplyvniteľná hlavne mužmi. Prechádza niekoľkými vzťahmi s niekoľkými mužmi ako otec, brat, jeden milenec, ďalší atď. Títo muži ju ako keby formujú. Ale nielen o tom je ten film.

Nezovšeobecňujete teda...
- Myslím si, že to platí všeobecne. Takisto aj muži sú formovaní ženami. Ženy si najviac púšťajú k telu mužov a opačne, takže som to tam, prirodzene, zahrnula. Asi sa človek viac otvorí alebo viac dáva, keď je vo vzťahu, a takisto môže byť zraniteľnejší v citoch. Vzťahy človeka môžu ovplyvniť pozitívne, môžu mu aj ublížiť. Na základe toho, čo človek prežije, však môže rásť. Niekedy musí padnúť na samé dno, aby zistil, kto vlastne v skutočnosti je, čo sú jeho priority a čo od života čaká.

Hlavná hrdinka na to nakoniec príde?
- Hlavná hrdinka na základe vzťahov, a hlavne jedného, kľúčového, ako mladá vstúpi do nerovnocenného vzťahu s päťdesiatnikom, ktorý ju brutálne formuje, až manipuluje. Ona si to zrejme neuvedomuje, bezhlavo sa zamiluje. Prežíva všetko naplno, takmer sa vzdá svojej kariéry. Až na konci si uvedomí, čo to všetko znamenalo.

Dozrieva na dospelú ženu?
- Na začiatku filmu má veľký potenciál, je veľká tanečnica, má šancu odísť do zahraničia, má všetko pred sebou, no v sebe má zakorenený hlboký problém, ktorý tam bol zasiaty v detstve, a ona si ho ani neuvedomuje. Práve tento problém spôsobuje v jej živote stagnáciu. Až po tom všetkom, čím prejde, sa dokáže na tú vec pozrieť a päťdesiatnik, ktorý spôsobil v jej živote zlom a najviac jej ublížil, v podstate vyrieši jej problém. Možno že je to príliš bolestivá skúška, ale pomôže jej.

Za hlavnú hrdinku v príbehu ste si vybrali baletku. Prečo?
- V pôvodnej verzii bola v pláne študentka, ale neskôr som hľadala momenty v rámci výstavby scenára, keď by sa ona mala niečoho vzdať kvôli mužovi. Zdal sa balet zaujímavý ako povolanie, ktorému človek musí veľmi veľa obetovať. Detičky tvrdo trénujú od piatich rokov a v dvadsiatich dvoch sú na vrchole. Moja hrdinka je na vrchole kariéry, môže mať všetko, a napriek tomu sa pre muža a jeho dcéru vzdáva všetkého, na čom pracovala.

Zuzana Kánocz o vás povedala, že ste scenár napísali tak, akoby ste to sama prežila. Nebodaj ste boli tiež baletkou...
- Baletkou som nebola, ale v istom období, keď som aj ja mala nejaký vzťah, počas konca štúdia na gymnáziu, istý človek odo mňa chcel, aby som sa zaňho vydala a mala deti. Hovorievala som, že chcem ešte študovať, čo sú to za hlúposti. To sú však len okrajové záležitosti, niežeby som písala o sebe. Ale v živote vás ovplyvní toľko vecí a udalostí, že keď človek ide písať príbeh, tak, samozrejme, čerpá aj z momentov, ktoré zažil a počul.

Vaše filmy často ukazujú ženský svet v rôznych situáciách, na rozličných osudoch. Máte pocit, že sa mu v dnešnej spoločnosti venuje málo priestoru?
- Neviem to posúdiť. Ja, prirodzene, hovorím o veciach, ktoré sú mi blízke a zaujímajú ma. A tým, že som žena, je prirodzené, že hovorím o ženských problémoch alebo načrtávam ženské témy. No myslím si, že muži sú v tých príbehoch veľmi dôležití, preto je v mojich filmoch významná aj dominancia mužského hrdinu ako elementu. Nerada by som však skĺzavala do toho, že robím len ženské filmy. (Smiech.) Lebo aj muži si prídu na svoje.

Aká bola spolupráca s hercami?
- Veľmi si ju pochvaľujem. Bola to zvláštna zmes ľudí, ktorí sa stretli. Zuzku Kánocz som poznala v podstate ešte na kastingu Jánošíka, pred desiatimi rokmi. Prešla teraz riadnym kastingom, kde bolo 50 dievčat, všelijakých tanečníc. Bolo to pre ňu náročné, lebo musela byť aj pohybovo zdatná, aj vedieť istým spôsobom tancovať. Zároveň, ako výborná herečka, zvládať niekoľko polôh, nehanbiť sa aj v chúlostivých momentoch.

Prečo ste jej partnera hľadali až v Poľsku?
- Mala som pocit, že pre ten príbeh bude lepšie, ak to bude neznáma tvár päťdesiatnika. Nechcela som ísť po tých istotách ako Bartoška, Kukura, Janko Kroner alebo tí, ktorí sú v okolí...

Podľa čoho ste potom vyberali?
- Na základe fotografií hercov. Mala som asi ôsmich, ktorých som chcela vidieť. Išla som do Varšavy, kde boli kastingy. Tam som objavila hlavnú mužskú postavu.

Jiří Korn zase hrá španielskeho učiteľa tanca...
- Bolo to také zvláštne. Pripadal mi ako veľmi silná osobnosť aj pre hlavnú hrdinku Kláru. Ešte sú vo filme dve veci. Klára má akoby šancu ísť bielou a čiernou cestou. Na začiatku filmu dostáva šancu od bieleho anjela, ale zároveň prichádza aj tmavý anjel. Ten biely je práve Korn, ktorý vnáša do jej života svetlo. Možno by prešla tým istým oblúkom a vyriešila by ten istý problém aj pozitívne, keby si vybrala peknú cestu. Ale ako to v živote býva, človek si vyberie tú strastiplnú, ona sa rozhodne pre čierneho muža. Chcela som vyzdvihnúť ten kontrast - Korn ako jedna strana mince a poľský herec druhá.

Pôsobíte ako jemná žienka. Ako vás rešpektujú na pľaci?
- Neviem, lebo takisto sa správam aj na pľaci. Robia si zo mňa žarty, že stále otravujem, chcem nejaké zábery, no čo ja viem, ja sa tak správam aj voči štábu. Myslím si, že ľudia radšej pracujú s tými, ktorí na nich nekričia a nie sú arogantní. Štáb potom aj dokážu nadchnúť. Mala som šťastie na úžasných spolupracovníkov. Keď som ráno prišla na pľac, mala som pocit, že všetci chcú točiť a robia to len preto, aby som mala všetko pripravené, ako má byť.

Nakrúcalo sa štyridsať dní. Kde všade?
- Chcela som to trochu dostať aj von. Zásadný je jeden dom, v ňom sa natáčalo dvanásť dní, ale je tam aj veľa exteriérov. Tým, že je to letný film, sme museli čakať na leto, aby exteriéry boli pekné, slnečné. Objavujú sa aj rôzne jazerá a záhrady.

Počas minulého roku ste prerušili nakrúcanie. Prečo?
- Nezohnali sa peniaze. Prvých dvanásť dní bolo nakrútených ešte na jeseň 2005, rok sme nenatáčali a bol problém, čo ďalej. Teraz sa ešte v lete nakrúcalo počas dvadsiatich filmovacích dní.

Dostali ste na film predsa grant audiovízie 2005. Nedali vám toľko, koľko ste chceli?
- Nie.

Prečo sa u nás začínajú nakrúcať filmy, keď spoločnosti nemajú dostatok peňazí na dokončenie projektu?
- Je to systémový problém na ministerstve kultúry. Oni síce povedia, že vám dajú na projekt toľko peňazí, ale teraz dostanete iba polovicu a potom si ďalší rok opäť žiadajte a dostanete druhú polovicu.

Na ministerstve kultúry nevedia zaručiť, že na ďalší rok sa tak aj stane?
- Logicky by vám mali dať peniaze naraz, aby vám to nekomplikovalo život. Ale nechápem tú politiku, prečo sa to takto rozdeľuje. Prečo to rozdeľujú, keď je evidentné, že film potrebuje túto sumu, aj sa to deklaruje.

Nedá sa to zabezpečiť zmluvou?
- Nie, doteraz to MK SR takýmto spôsobom neriešilo. Možno by sme sa mali poučiť z ČR, kde je kontinuita grantu zmluvne podchytená. V minulosti sa na MK SR menili aj členovia poroty, ktorí nerešpektovali predchádzajúce rozhodnutia komisií a preto vznikali aj situácie, že filmy sa točili aj niekoľko rokov. Projekt potrebuje čas, niekedy sa robí aj tri roky, v kuse musíte do decembra zúčtovávať nejaké peniaze, potom často začnete točiť film len preto, aby ste ekonomickému oddeleniu ministerstva kultúry mohli doložiť v decembri vyúčtovanie a nemáte na to, aby ste to natočili celé. Samozrejme, že by bolo lepšie mať peniaze a mať to všetko pokryté, skôr ako sa pustíte do nakrúcania. No, bohužiaľ, je to celé postavené na hlavu.

Teraz už máte dostatok financií?
- No nie sme v poriadku, lebo sme nakrúcali z peňazí, ktoré poskytol producent. V marci sa síce dávala žiadosť na ministerstvo kultúry, ale rozhodnutie bude až v auguste, po zasadaní komisie.

Môže sa stať, že vám peniaze nedajú?
- Pokojne sa to môže stať, ale to je problém producenta, lebo riskuje, keď dáva na film peniaze, môže ho to položiť na lopatky. Nemohli sme čakať, lebo sme potrebovali točiť v lete. Kým by sme dostali peniaze, bol by december.

Pred niekoľkými rokmi ste kritizovali rezort kultúry, že dáva peniaze všetkým rovnako a dobrým scenárom s veľkým rozpočtom sa potom ujde tak málo, že nevznikne dobrý film. O dva roky nato ste dostali grant. Je teda kritika cestou, ako sa dostať k financiám?
- Bolo to v tom zmysle, že sa majú rozhodnúť pre tri filmy, a nie pre tridsať. Potom sú všetky rozrobené. Som vďačná, že sme ten grant dostali, že tie ministerstvá vôbec fungujú, lebo inak by nebolo vôbec možné nakrúcať. Nejestvuje súkromný sektor, ktorý by podporoval kultúru. Ak nemá zaniknúť kinematografia, tak možno ísť jedine touto cestou. Že tam peniaze sú a existuje, to je veľmi dobré. Problém je v tom, ako to funguje. Úradníci nejakým spôsobom zdržiavajú veci a žiadosti sa veľa ráz menia. Je to celé nekoncepčné, zle vymyslené. Nechcem nadávať na niekoho, kto mi dáva peniaze, pretože idem proti sebe, ale veľa filmárov je nahnevaných, lebo je to tak. Režisér Martin Luther mal šancu teraz natáčať v Španielsku, mal dohodnutých koproducentov, peniaze mu najprv odsúhlasili, potom to zmenili. Koproducenti povedali: Ďakujeme, my už s vami nebudeme robiť, keď stále neviete, čo je so slovenským ministerstvom kultúry. Nielen ja, ale celá filmárska obec, má zviazané ruky.

V minulosti ste tvrdili, že na Slovensku nevznikajú kvalitné scenáre, pretože už podmienky na škole nie sú dobré. Študenti nedostávali peniaze ani na tvorbu ročníkových filmov, nezúčastňovali sa na pľacoch u renomovaných tvorcov, pretože oni sami nenakrúcali. Dokončili ste teraz filmovanie, podieľali sa na Nebe... aj nejakí študenti?
- To som hovorila v čase, keď som skončila školu. Neviem, aká je situácia na škole teraz. Či majú peniaze, lebo teraz z ministerstva dostávajú peniaze na ročníkové práce. Ale čo sa týka toho, že by sa mali zúčastňovať, si myslím si, že je dobré, keď scenárista vidí, ako to chodí v skutočnosti. A "ohmatá" si ten terén. Ako sa scenár mení na pľaci a čo sa s tým udeje. Neboli tu však žiadni. Neviem, či sa zúčastňujú inde alebo teraz je to tak na školách, že si už robia svoje práce, alebo spolupracujú s režisérmi. Pred siedmimi rokmi, keď som končila školu, to bol veľký problém, no teraz je kooperácia možno lepšia. Počas mojich začiatkov to bolo zúfalé, preto som sa zúčastňovala na natáčaniach. Robila som klapku, skripku, asistentku réžie, len aby som videla, ako to funguje, pretože som vždy mala ambíciu robiť réžiu.

Z čoho žije mladá režisérka, ako vy? Asi v rámci grantu nemávate mesačnú výplatu...
- Vlani som od mája do januára chystala film, ktorý sa nerealizoval, tak som nedostala nič. Žila som zo vzduchu. A tak sa to v podstate aj robí, že honorár je veľmi malý. Buď dostanete nejakú sumu pred začiatkom nakrúcania, tá vám pokryje určité náklady. Vy z toho musíte žiť rok. Popritom robíte veľa inej roboty, lebo inak sa nedá. Vlastne minulý rok som robila jednu reláciu pre STV, Nie si sama. Začala som, aby som mala z čoho žiť, ale aj ma to bavilo. Boli to také krátke portréty o ženách. Nakoniec vznikol celkom dobrý formát. Spolupracovala som tam aj ako scenárista, aj ako režisérka. Robím dialógy pre dabing, keď som mohla, chodila som ešte "skriptiť". Človek robí všetko možné, inak by sa neuživil.

S novým filmom vás čakajú ešte postprodukčné práce, ako to bude ďalej? Ste predsa v deviatom mesiaci tehotenstva...
- O mesiac vlastne rodím. Bude to trochu náročnejšie. Budem mať aj bábätko a budem musieť zvládnuť i sedenie v strižni. Asi budem musieť brávať dieťa so sebou. Zvuková výroba by sa mala robiť na budúci rok na jar, niečo sa bude musieť aj posynchrónovať, keďže bol obsadený poľský herec. Zatiaľ si to vôbec neviem predstaviť, ale tým, že som sa do toho vrhla... Nemala som problém s tým, že v siedmom mesiaci som každý deň nakrúcala dvanásť až štrnásť hodín denne. Na nič som sa nesťažovala, lebo som chcela dieťa a povedala som si, že nemôžem dieťa odkladať donekonečna. Môj súkromný život si organizovať podľa toho, či dostanem peniaze z ministerstva kultúry alebo nie, tak som to riskla, nechala plynúť. Našťastie, som nemala žiadne komplikácie, dalo sa natáčať. Vlastne celú prípravu, až po nakrútenie, som bola tehotná. Nebolo mi vždy dobre, ale aj tá postprodukcia sa určite nejako dokončí, aj keď už tu bude dieťa. Bude spolupracovať.

Čo potom?
- Zároveň, ako som začala natáčať film, a minulý rok, keď som mala pauzu, som začala písať nový scenár s Bibou Bohickou, to je slovenská scenáristka. Máme už vymyslený celý príbeh a ešte teraz píšeme prvú verziu, lebo som si hovorila, kým nerodím, kým strihám, píšeme prvú verziu scenára. Chceli by sme v decembri zažiadať o grant.

Môžete prezradiť viac?
- Ešte by som o tom nechcela veľmi hovoriť, ale je to o reštaurátorke, ktorá sa dostáva na Ukrajinu a reštauruje tam kaplnku. Mesto má zvláštnu atmosféru, je po výbuchu a všetko, čo sa tam rieši, je iný žáner ako Nebo, peklo, ale zaujímavý.