"Neveril som, že ľudia, ktorých poznám celé roky, dokážu byť takí brutálni," spomína v cyperských novinách pravoslávny kňaz na obdobie bojov medzi cyperskými Grékmi a Turkami v 50. a 60. rokoch. Práve skupina cyperských Grékov EOKA vedená plukovníkom Grivasom totiž odštartovala štyri roky trvajúce obdobie teroru voči Britom, gréckym odporcom zjednotenia s Gréckom a tureckej menšine na ostrove.
Národnostné problémy však pretrvávali, aj keď Cyprus po ozbrojenom boji získal nezávislosť od Veľkej Británie. V roku 1964 už museli problém na ostrove riešiť mierové sily OSN. Konflikt sa vystupňoval o desať rokov neskôr, keď sa na ostrove vylodilo turecké vojsko a vyše 100-tisíc cyperských Grékov muselo opustiť svoje domovy v severnej časti ostrova.
Odvtedy je ostrov rozdelený takzvanou nárazníkovou zónou na grécku a tureckú časť a na bezpečnosť dozerajú modré barety OSN. Medzi nimi aj necelých dvesto slovenských vojakov.
Kávičková diplomacia
Nárazníková zóna zaberá asi tri percentá ostrova. Na niektorých miestach sú dodnes označené nášľapné míny. Na ich odstránení sa politickí predstavitelia oboch krajín doteraz nedokázali dohodnúť. V zóne platia špeciálne pravidlá, napriek tomu v nej takmer normálne funguje päť dedín, ktoré majú spolu asi 8-tisíc obyvateľov. Vo väčšine z nich žije grécke obyvateľstvo.
Jedna je však výnimkou. V Pyle totiž žijú spolu cyperskí Gréci aj Turci. "V tejto dedine je všetko dvojmo: dvaja starostovia, dve kafetérie, pravoslávny kostol a mešita, dva športové kluby, dve futbalové ihriská," vysvetľuje rotný Robert Popovič, ktorý spolu s ďalšími slovenskými vojakmi dohliada na námestíčko v Pyle. Domáci podľa neho spolu normálne spolunažívajú. "Žiadne pokriky, nadávky, ani nič. Pijú si kávičku a všetko je v pohode. Len som zatiaľ nevidel, že by hrali futbalové derby."
Vojaci musia byť vždy a v každej situácii nezávislí. "Aj tu, keď idú moji chlapi von, tak im vravím, aj do jednej kafetérie na kávičku, aj do druhej," vysvetľuje Popovič.
Vojaci sú všade
Dopoludnia, cez pracovný týždeň, sú kaviarničky takmer prázdne. Len v jednej tej gréckej sedí šedivý starší pán a popíja miestne, úprimne pre našinca nie veľmi dobré, pivko. "Žiť v Pyle je skvelé - je tu pokoj a ticho, žiadne problémy," hovorí Georgiu a odsúva stoličku pri svojom stolíku, aby som si mohla prisadnúť.
Jasné, môžem si ho odfotiť a rád sa porozpráva. Či mu neprekážajú vojaci? "Viete, vždy je hrozné mať vo svojom meste vojakov. Kým však nevyriešia problém, obávam sa, že sa musíme s ich prítomnosťou vyrovnať." Rukou ukazuje na všetky svetové strany: "Tu sú vojaci z OSN, tam Cyperská národná garda, Turci, Angličania. Vojaci sú všade."
Pri kafetérii sa pristaví auto a v ňom miestny grécky starosta. "Problém je príliš hlboký netuším ako dlho to ešte potrvá," odpovedá na otázku, kedy by sa mohla zrušiť nárazníková zóna medzi cyperskými Grékmi a Turkami.
| Dve kultúry, dve kafetérie v „bratskom“ susedstve. Všetko pod dohľadom vojakov OSN. Snímka Annamária Dömeová |
| Slovenskí vojaci dohliadajú na pokoj v dedinke Pila. Snímka Annamária Dömeová |
| Ospalé ráno na brehu mora v cyperskej Larnake. Snímka Annamária Dömeová |
O priateľoch
Georgiu tvrdí, že tu v Pyle nažívajú bez problémov, tie majú podľa neho skôr politici. "Medzi mojich priateľov patria grécki aj tureckí Cyperčania, ja chodím do ich domovov a oni do môjho. Žijeme ako predtým."
Problémom je podľa neho priveľa vonkajších vplyvov. Cyperskí Gréci aj Turci sú totiž úzko naviazaní na svoje materské krajiny. "Sú tu silné vplyvy zo strany národných krajín. Priveľa ľudí zvonku z nejakého dôvodu nechce, aby sme sa stali jedným národom." Z nejakého dôvodu to podľa Georgia ľuďom "hore" vyhovuje. Najdôležitejšie však zostávajú vzťahy medzi obyčajnými ľuďmi. "Politici si môžu hovoriť, čo chcú, je na nás, cyperských občanoch, ako sa budeme k sebe správať."
Keď ľudia chcú spolunažívať bez konfliktov, vojakov a nárazníkovej zóny naprieč ostrovom, prečo sa teda v referende v roku 2004 vyjadrili proti spojeniu ostrova? Plán generálneho tajomníka OSN Kofiho Annana vtedy stroskotal práve na cyperských Grékoch. Tri štvrtiny z nich boli totiž proti zjednoteniu ostrova. Dve tretiny tureckých Cyperčanov boli, naopak, za. "Vtedy zafungovali politici na oboch stranách a cirkvi. Z nejakého dôvodu stále chcú, aby tu bol problém," vysvetľuje Georgiu.
Najhorší -izmus
Najhorší sú podľa Georgia nacionalisti, ktorí si myslia, že sú lepší ako tí druhí. "Nacionalizmus je najhorší -izmus aký poznám. Môžete mať komunizmus, socializmu, akýkoľvek -izmus, ale najhorší je nacionalizmus, ak si myslím, že ja som lepší ako ty. Toho sa bojím a cirkvi tu naozaj nepomáhajú."
Náboženstvo je pre Cyperčanov veľmi dôležité. Na každoročné púte ku kostolu Ayia Marina v nárazníkovej zóne chodia tisícky veriacich, hoci ich až k nemu vozia vojaci OSN. Usmievavá čašníčka ma presviedča, nech si ešte posedím a dám si ich skvelú silnú a sladkú kávu. "Viete, mi Gréci sme všetci tak trochu filozofi, keď začneme rozprávať, nevieme prestať," ospravedlňuje sa Georgiu.
Podľa domácich pomohlo aj zavedenie "kvázihraničných" priechodov medzi juhom a severom ostrova v roku 2003. Dnes ich je už spolu päť a OSN eviduje vyše jedenásť miliónov prekročení hranice. "Tureckí Cyperčania môžu prísť sem a my sa zasa môžeme ísť pozrieť svoje dediny, svoje domovy. Dovtedy si mohli hovoriť čo chceli. Teraz si môžeme sami pozrieť ako to naozaj je," hovorí Nikos, starší pán, ktorý sa už dvadsať rokov chodí kúpať do mora každý deň, či je máj, alebo november.
Pre niektorých je však podľa neho cesta na druhú stranu veľmi smutná. "Vidia svoje domy, svoje dediny a kostoly a je to pre nich bolestná spomienka." Na druhú stranu však častejšie chodia cyperskí Turci. Po rozdelení ostrova je totiž severná časť zaostalejšia a tak chodia na juh za prácou.