Punk má asi veľa odnoží a podôb. Pre každého znamená niečo iné. Čo znamená pre teba?
Pre mňa je to životný postoj aj štýl v jednom. Punkáčom som už od trinástich rokov a to už je dlhý čas, takže ani to už asi inak nebude. Keď budem žiť päťdesiat rokov, tak ešte päťdesiat rokov budem pankáč, keď dva roky, tak dva. Je to môj život.
Ako si sa vôbec dostal k punku?
Dostal som sa k nemu tak, že môj sused v tom čase bol Koňýk, ktorý je o 4 roky starší odo mňa. Pustil mi nejakú punkovú hudbu a okamžite ma to chytilo.
V jednom z rozhovorov si povedal, že v 70. rokoch si počúval Clasch a Dammed. Čo počúvaš dnes?
To je jasné, začínali sme, samozrejme, týmito klasickými kapelami. Sú to veci, ktoré milujem stále, ale už ich veľmi nepočúvam, pretože sú pre mňa už veľmi opočúvané. Počúvam rôznu hudbu, ale faktom je, že sa skôr vraciam k veciam, ktoré boli ešte pred punkom, a ktoré punk ovplyvnili. Keď som sa napr. dozvedel, že kapelu Clash ovplyvnili títo a títo, tak ma zaujíma, aké to bolo. Takže v hudbe sa obraciam skôr späť. Orientujem sa na hudbu 70. a začiatku 80. rokov. Väčšinou gitarovú. Takže toto počúvam. A je toho veľa. Stále ešte je tu plno neznámych kapiel.
Jeden český punkový spevák raz premýšľal nad tým, kedy skončí punk-rock a odpovedal si- keď bude mať punk-rock budúcnosť. Ako sa dá podľa teba dnes punk rozvíjať?
To je dobrá otázka, ale neviem, či na ňu budem vedieť odpovedať. (Smiech) No myslím si, že v hudobnej forme sa rozvíjať nedá. Aj keď možno by niektorí oponovali, že sa to dá nejakými modernými nástrojmi či gramofónmi..., no ja si myslím, že to už je niekde inde. Myslím si, že klasický rokenrolový punk sa nedá rozvíjať. Je to niečo, čo už bolo povedané dávno a dnes sa iba opakuje dokola. Jedným sa to podarí lepšie, jedným horšie, ale je to len "recyklácia" starých vecí. Preto ani nepočúvam súčasné punkové kapely, pretože si myslím, že jednoducho nemajú na tie staré.
A ako to bolo s módou? Kedy si nadobudol imidž punkáča?
My sme, samozrejme, odpozorovali imidž zo Západu. Bolo to veľmi ťažké dostať sa vôbec k nejakým materiálom. Takže keď sme niekde videli jeden - dva obrázky, boli sme nadšení a okamžite sme to opakovali. Sami sme si vyrábali tričká. Rôzne sme ich striekali. A potom, pochopiteľne, rôzna samovýroba tužidiel, takže punkový princíp ako má byť.
Nemal si so svojím punkovým imidžom problémy počas bývalého režimu?
Problémy, samozrejme, boli. Učitelia v tom zohrávali tiež svoje, keď sa pýtali, že čo tá zicherka tu a čo tie čierne okuliare a podobne.
Problémy boli aj na ulici s policajtmi. V tomto to bolo v tom čase dosť husté. Som však jedným z tých neuveriteľných šťastlivcov, že som nikdy nebol odchytený políciou. Vždy sa mi podarilo vyšmyknúť.
V Británii bol punk spojený s kritikou kapitalizmu, ako to bolo u nás?
U nás to bolo skôr o tom, že nás oslovila tá hudba. Bolo to niečo nové, iné. Nás to, samozrejme, bavilo, pretože sme provokovali režim. Bolo to na tom to krásne a zároveň veľmi nebezpečné. Malo to teda celkom iný charakter než vonku. Boli sme radi, že sme boli iní, že sme jednoducho provokovali. U niekoho to trvalo iba chvíľu, u niekoho celý život.
Môžem sa opýtať, prečo si opustil Zónu A?
Dve veci k tomu môžem povedať. Nebavilo ma už pôsobenie v kapele, ktorá sa uberala tým smerom, že hrala stále tie isté pesničky každý týždeň a nikomu sa nechcelo skúšať nové veci. A, samozrejme, ako to vždy chodí, nastali aj osobnostné nezhody. Takže asi jedno s druhým... Pretiekol skrátka pohár.
Neprekážalo ti aj ich čoraz mladšie publikum?
Nie, toto mi neprekážalo. Týkalo sa to iba kapely.
Ako to dnes vyzerá s koncertovaním? Kedysi sme tu mali Vajnorskú, Stoku, Amfík. Aké sú dnes možnosti?
Pokiaľ viem, teším sa, že existuje Randal v Ymce. Viem, že sa hrá aj v Subclube, hoci som tam už roky nebol. O inom mieste momentálne neviem.