Ak by sme preniesli postavu slovenskej ľudovej legendy Juraja Jánošíka do roku 2009, ostrihali mu vrkoče a namiesto klobúka nasadili šiltovku, bol by z neho mladý muž, ktorého by naše zákony definovali ako obyčajného zlodeja. Žiadny hrdina. Kriminálny živel. Je jasné, že túto mýtickú osobu musíme vnímať v kontexte osemnásteho storočia a nesmieme zabúdať ani na to, že on sám si svoju rolu hrdinu nevybral. Prečo je však "vzorom“ Slováka?
Okorenená skutočnosť
Dnešný Juraj Jánošík sa začal rodiť až sto rokov po svojej smrti. Ako pripomína etnologička Eva Krekovičová, bol ideálnym "materiálom“ na zrodenie hrdinu. Bol mladý, zomrel tragickou smrťou, ktorá sa poddaného ľudu musela dotknúť. Vynikajúco zapadol aj do kontextu romantizmu. O dobrú reklamu zbojníckemu povolaniu sa postaral tiež nemecký spisovateľ Fridrich Schiller, ktorého hra Zbojníci premaľovala obraz zloducha na skupinu ľudí bojujúcich za slobodu a hodnoty. U nás to bol Ján Botto, ktorý v diele Smrť Jánošíkova prestrel legende červený koberec pod nohy. Pavol Dobšinský prihodil trochu mágie a hrdina bol na svete.
Pravý Slovák
Podľa Krekovičovej rezonoval napríklad v podmaľbách na skle. "Ak si zoberieme staršie pramene, nachádzame jedine náboženské motívy a jánošíkovskú družinu či priamo jeho. Až neskôr v dvadsiatom storočí pribúdajú iné motívy,“ hovorí.
Na to, prečo sa jedným z najznámejších Slovákov stal zbojník, nie je ťažké vysvetlenie. Slovenský národ potreboval národného hrdinu ako soľ. Nemali sme kráľov ani výraznejšie osobnosti, a práve mladý, odvážny chlapec z Liptova s vrkočmi a valaškou bol skvelým príkladom "slovenskosti“. Túto verziu však napríklad historik Dušan Kováč podkladá za trochu stereotypnú. "Kráľov sme mali. Ešte v časoch prvej svetovej vojny Slováci statočne bojovali za svojho kráľa Františka Jozefa a ako príklad poslúži aj zlegendalizovaný kráľ Matej.“ Slováci podľa neho v tom čase nepociťovali fakt, že kráľ nebol Slovák. Nebola to pre nich téma. "Bol to ich vládca. Až nacionalistická interpretácia hovorí, že Slováci trpeli tisíc rokov a od svätého Štefana kráľa nemali. Ten bol tiež kráľom Slovanov, ktorí sa začali formovať na Slovákov,“ dodáva.
Hrdina, ktorý zapadá do kontextu
Juraj Jánošík prestal byť v prvom rade zlodejom, postupne sa z neho stal obhajca ľudu a bojovník za chudobných. Práve preto sa vynikajúco hodil aj do komunistickej ideológie. Bohatých zbíjal, chudobných obdarúval a keby žil o pár storočí neskôr, určite by aj rád znárodňoval. A na to ostatné sa zabudlo. Preto je pre všetkých symbolom dobrého Slováka. Nie je zlodejom, ale obrancom. Človekom z ľudu. Nič to, že pravda je niekde uprostred. Ako rozprávka a symbol patria jeho vrkoče i valaška do našej kultúry. Nie však do politiky, kam ho nedávno zaradil napríklad náš premiér.
| Prečítajte si aj: |
| Hrdina podľa šablóny Etnologička Eva Krekovičová zo Slovenskej akadémie vied v rozhovore pre HN: Zbojníci sú vďačnou témou folklóru. Ako sa v tom slovenskom ocitli? Prenikli do balád hlavne v Podpoľaní. Existuje európsky katalóg balád a v ňom sa ukazuje jedinečnosť týchto motívov v našom umení. Nebol to však priamo Jánošík, ale iné zbojníctvo a iní zbojníci. Niektorí nemali ani meno alebo šlo jednoducho o Janíka a Aničku. |
| George utiekol spod šibenice... Jánošíkov mýtus sa šíril nielen ústnym podaním, ale od začiatku minulého storočia prenikol aj do československej kinematografie. Nápad na vznik prvého slovenského dlhometrážneho filmu Jánošík vznikol prekvapivo ďaleko za hranicami našej vlasti. Skupina Slovákov žijúcich v USA vtedy oslovila režiséra Jaroslava Jerryho Siakeľa, aby spolu so svojím bratom, kameramanom Danielom Siakeľom, vytvorili film o tomto slovenskom národnom hrdinovi. |
| Z divadla rovno na obrazovku Československý divák si musel počkať dlhých štrnásť rokov, kým na plátnach kín znovu uvidel druhú filmovú podobu svojho národného hrdinu. A možno bol spočiatku prekvapený, že medzi divadelnými hviezdami, akými bol Andrej Bagar či Janko Borodáč, uvidel úplne neznámeho Paľa Bielika. Azda práve preto sa meno Paľa Bielika neobjavilo ani na niektorých plagátoch, ktoré v tom čase film propagovali. Či už bola táto stratégia správna alebo nie, táto snímka sa rýchlo zaradila k najdôležitejším v československej kinematografii. |
| Z lepšieho herca dobrý režisér Trojlístok (česko)slovenských filmov, v ktorých hlavný hrdina bojuje proti krivde valaškou, uzatvára filmové spracovanie Jánošíka zo šesťdesiatych rokov, ktoré bolo uvedené do kín pri príležitosti 250. výročia smrti Juraja Jánošíka. Národný umelec Paľo Bielik vtedy vymenil tú svoju valašku za režisérsku taktovku a nakrútil prvý širokouhlý slovenský film, kde Jánošík síce nemal dva vrkoče, no charizmy mu aj tak neubudlo. |
| Ach, ja nešťastný zemepán Najprv hrá Pištěk u Siakeľa, potom hrá Pištěk s Bielikom, Bielik u Friča, Ťapák u Bielika a nakoniec Króner u Ťapáka. Zamotaná história. Martin Ťapák už pri Bielikovom filme pomáhal ako asistent režiséra. Akoby sa história opakovala, keď Paľo Bielik presedlal z plátna na režisérsku stoličku, rovnako aj Martin Ťapák práve z Bielikovho stvárnenia Jánošíka, kde hral Uhorčíka, si vzal do ruky režisérske žezlo a kraľoval slovenskej komédii Pacho, hybský zbojník. No keď sa rozhodol vytvoriť túto antijánošíkovskú komédiu, Bielikovi sa to príliš nepozdávalo. „Pacho sa údajne Bielikovi veľmi nepáčil. Vnímal to ako podraz, že jeho vážnu ambíciu vytvoriť legendu podkopal Ťapák parodickým Pachom,“ objasňuje Hanáková i tento prípad. |