Podnikatelia si v rámci obchodných vzťahov dojednávajú priamo v obchodnej zmluve, v ktorej je ustanovená povinnosť, aj zabezpečovací prostriedok zmluvnú pokutu, ktorej úlohou je v rámci obchodno-záväzkových vzťahov donútiť dlžníka, aby svoju povinnosť vyplývajúcu z obchodnej zmluvy splnil riadne a včas. V súvislosti s využívaním tohto zabezpečovacieho prostriedku -- zmluvnej pokuty sa v praxi stále vyskytujú problémy, s ktorými si niekedy nevedia podnikatelia rady. Právnu úpravu zmluvnej pokuty upravuje Obchodný zákonník v ustanoveniach § 300 až 302. Občianskoprávna úprava zmluvnej pokuty je zakotvená v ustanoveniach § 544 a 545 Občianskeho zákonníka a podnikateľov sa týka iba nepriamo. Podporná aplikácia úpravy zmluvnej pokuty podľa Občianskeho zákonníka vychádza z dispozitívnej povahy ustanovení Obchodného zákonníka o zmluvnej pokute. Na túto skutočnosť treba vždy prihliadať pri dojednávaní zmluvnej pokuty.
Zmluvná pokuta podľa Obchodného zákonníka
Dohodnúť si zmluvnú pokutu môžu strany pre prípad porušenia akejkoľvek povinnosti vyplývajúcej zo zmluvy. Dojednanie musí mať písomnú formu a musí obsahovať určenie povinnosti, ktorá je pokutou zaisťovaná, výšku zmluvnej pokuty alebo spôsob jej určenia.
Obchodný zákonník upravuje len peňažnú formu zmluvnej pokuty, pri ktorej vzniká povinnosť zaplatiť určitú peňažnú sumu. Keďže úprava Obchodného zákonníka má dispozitívnu povahu, je možné dojednať okrem peňažnej sumy aj určité vecné plnenie. Zmluvná pokuta je zákonom chápaná ako paušalizovaná náhrada škody. To znamená na jednej strane, že pri uplatnení práva na zaplatenie zmluvnej pokuty nemá oprávnená strana povinnosť preukazovať vznik škody ani jej výšku a povinná strana sa nemôže odvolávať na okolnosti vylučujúce zodpovednosť. Na druhej strane má oprávnená strana právo požadovať zaplatenie iba dojednanej zmluvnej pokuty. Preto, ak škoda vznikla porušením povinnosti, ktorá je zaistená zmluvnou pokutou vyššou ako dojednaná zmluvná pokuta, má oprávnená strana právo domáhať sa náhrady skutočne vzniknutej škody rozdielu medzi ňou a zmluvnou pokutou len v prípade, že to bolo medzi stranami dojednané. Zaplatením zmluvnej pokuty záväzok plniť nezaniká, pokiaľ si strany nedohodli niečo iné. Neprimerane vysokú zmluvnú pokutu môže súd znížiť s prihliadnutím na hodnotu a význam zabezpečovanej povinnosti, a to až do výšky škody, ktorá vznikla do doby súdneho rozhodnutia porušením zmluvnej povinnosti, na ktorú sa vzťahuje zmluvná pokuta. Na náhradu škody, ktorá vznikla neskôr, je poškodený oprávnený do výšky zmluvnej pokuty (§ 373 a nasl.). Z chápania zmluvnej pokuty ako paušalizovanej náhrady škody vyplýva i to, že právo na jej zaplatenie nezaniká odstúpením od zmluvy, v ktorej bola pokuta dojednaná.
Zmluvná pokuta podľa Občianskeho zákonníka
Zmluvná pokuta je jedným zo zabezpečovacích prostriedkov. Je to dohodou účastníkov určená peňažná suma, ktorú je dlžník povinný zaplatiť veriteľovi, ak poruší svoju zmluvnú povinnosť. Zmluvnú pokutu možno dohodnúť pre prípad nesplnenia záväzku vôbec, alebo pre prípad porušenia akejkoľvek inej zmluvnej povinnosti. Dohoda o nej musí mať obligatórne písomnú formu, a to bez ohľadu na to, akú formu má zmluva ňou zabezpečovaná. Nie je vylúčené, že dohoda o zmluvnej pokute bude uzavretá až po uzavretí zabezpečovanej zmluvy. Podstatnou náležitosťou dohody o zmluvnej pokute je určenie výšky pokuty alebo určenie spôsobu jej určenia. Spôsob jej určenia má byť jednoznačný. Výška pokuty nie je zákonom limitovaná; nemôže byť však v rozpore so zásadou zakotvenou v § 3 (dobré mravy). Dlžník je povinný zmluvnú pokutu zaplatiť aj vtedy, ak veriteľovi nevznikla škoda. Jej zaplatenia sa veriteľ môže domáhať už na základe toho, že došlo ku skutočnosti, pre ktorú bola dohodnutá. Zmluvná pokuta nemá povahu odstupného, takže dlžník nemôže voliť medzi jej zaplatením a splnením povinnosti, t. j. nemôže sa splnenia záväzku zbaviť zaplatením pokuty. Podľa ustanovení o zmluvnej pokute sa posudzujú aj pokuty určené právnym predpisom za porušenie zmluvnej povinnosti. Ak z dojednania o zmluvnej pokute nevyplýva niečo iné, je dlžník zaviazaný plniť povinnosť, ktorej splnenie bolo zabezpečené zmluvnou pokutou, aj po jej zaplatení. Veriteľ nie je oprávnený požadovať náhradu škody spôsobenej porušením povinnosti, na ktorú sa vzťahuje zmluvná pokuta, ak z dojednania účastníkov o zmluvnej pokute nevyplýva niečo iné. Veriteľ je oprávnený domáhať sa náhrady škody presahujúcej zmluvnú pokutu, len keď je to medzi účastníkmi dohodnuté. Ak z dohody nevyplýva niečo iné, nie je dlžník povinný zmluvnú pokutu zaplatiť, ak porušenie povinnosti nezavinil.
Úrok z omeškania
Ak sa dlžník ocitne s plnením peňažného dlhu v omeškaní, je veriteľ oprávnený požadovať od neho úroky z omeškania. Úrok z omeškania je sankciou za to, že si jedna strana bez súhlasu zmluvného partnera čerpá na jeho úkor vynútený úver. Z toho dôvodu vzniká veriteľovi nárok na tento úrok podporne zo zákona a možno ho použiť len pri omeškaní dlžníka s platením peňažnej pohľadávky. V zmysle ustanovenia § 369 Obchodného zákonníka, ak je dlžník v omeškaní so splnením peňažného záväzku alebo jeho časti a nie je dohodnutá sadzba úrokov z omeškania, je dlžník povinný platiť z nezaplatenej sumy úroky z omeškania určené v zmluve, inak o 1 % vyššie, než je úroková sadzba určená obdobne podľa ustanovenia § 502 Obchodného zákonníka. Veriteľ má nárok na náhradu škody spôsobenej omeškaním so splnením peňažného záväzku, len pokiaľ táto škoda nie je krytá úrokmi z omeškania. Podľa ustanovenia § 502 Obchodného zákonníka od doby poskytnutia peňažných prostriedkov je dlžník povinný platiť z nich úroky v dojednanej výške, inak v najvyššej prípustnej výške ustanovenej zákonom alebo na základe zákona. Ak úroky nie sú takto určené, je dlžník povinný platiť obvyklé úroky požadované za úvery, ktoré poskytujú banky v mieste sídla dlžníka v čase uzavretia zmluvy. Ak strany dojednajú úroky vyššie než prípustné podľa zákona alebo na základe zákona, je dlžník povinný platiť úroky v najvyššej prípustnej výške. Pri pochybnostiach sa predpokladá, že dojednaná výška úrokov sa týka ročného obdobia. To znamená, že veriteľ si môže určiť i nižšiu sadzbu úrokov i z omeškania a zároveň môže, ale nemusí úrok z omeškania uplatniť. Obchodný zákonník vzťah úrokov z omeškania a zmluvnej pokuty výslovne nerieši. Z toho vyplýva, že ak si strany dojednajú pre prípad omeškania so splnením peňažného záväzku zmluvnú pokutu, potom veriteľ môže v prípade omeškania dlžníka s plnením peňažného záväzku požadovať nielen zaplatenie zmluvnej pokuty, ale aj zaplatenie úrokov z omeškania. Ak si zmluvné strany súbežne uplatnia zmluvnú pokutu a úroky z omeškania, nemali by zabudnúť na to, že zmluvná pokuta by mala byť primeraná povahe porušenej povinnosti. V prípade, ak zmluvná pokuta bola dojednaná spolu s úrokmi z omeškania, pričom jej výška by bola neprimerane vysoká, súd by ju mohol primerane znížiť, obyčajne do výšky škody vzniknutej omeškaním dlžníka.
Daňové hľadisko
Podľa ustanovenia § 24 zák. č. 366/1999 Z. z. o daniach z príjmov daňovým výdavkom je výdavok (náklad) daňovníkom preukázateľne vynaložený na dosiahnutie, zabezpečenia a udržanie príjmov, zaúčtovaný v účtovníctve daňovníka. Ak výšku výdavku (nákladu) limituje osobitný predpis preukázaný výdavok (náklad) možno zahrnúť do daňových výdavkov najviac do výšky tohto limitu. Ak výšku výdavku nákladu limituje zákon o daniach z príjmov, preukázaný výdavok (náklad) možno zahrnúť do daňových výdavkov v rozsahu a za podmienok ustanovených v zákone o daniach z príjmov. Úroky z omeškania zaplatené veriteľovi za neplnenie peňažného záväzku alebo jeho časti v určenom termíne do výšky určenej osobitným predpisom (Obchodný zákonník) sú daňovým výdavkom len po zaplatení (§ 24 ods. 3 písm. j)). Daňovým výdavkom sú aj zaplatené zmluvné pokuty (§ 25 ods. 1 písm. f)). Novelou zákona o daniach z príjmov (zákon č. 561/2001 Z. z.) s účinnosťou od 1. 1. 2002 dochádza k tej zmene, že podmienku zaplatenia do 31. januára nasledujúceho roka bude nutné uplatňovať pri všetkých daňových výdavkoch uvedených v ustanovení § 24 ods. 3. To znamená, že v prípade, ak daňovník zaplatí hociktorý výdavok uvedený v ustanovení v § 24 ods. 3 do 31. januára nasledujúceho roka, tento výdavok sa mu uzná za daňový výdavok príslušného roka. Podľa ustanovenia § 58c táto zmena sa vzťahuje aj na posudzovanie daňových výdavkov už aj za zdaňovacie obdobie roku 2001. Nielen pri daňových výdavkoch uvedených v § 24 ods. 3 sa sleduje podmienka zaplatenia, ale podmienka zaplatenia sa sleduje aj pri daňových príjmoch vzťahujúcich sa k týmto výdavkom, či ich mal daňovník zaplatené do konca zdaňovacieho obdobia (do 31. decembra), to znamená aj u veriteľa. Od 1. januára 2002 sa podmienka zaplatenia posunula do 31. januára 2002, ale ustanovenie § 23 písm. g) zostalo bezo zmeny, to znamená, že u daňovníka (veriteľa) vstupujú zaúčtované sumy uvedené v ustanovení § 24 ods. 3 do základu dane len v prípade, ak boli daňovníkovi (veriteľovi) zaplatené do konca zdaňovacieho obdobia (do 31. decembra).
StoryEditor