Ľudia potrebujú chlieb a hry, vraveli už cisári v starom Ríme. I komunistickí vodcovia v totalitnom Československu pred rokom 1989 si uvedomovali, že na to, aby boli ich občania ľahšie ovládateľní, potrebujú nielen aký-taký materiálny dostatok, ale aj aspoň nejaké kultúrne vyžitie. Kultúra a umenie sa tak stali dôležitým nástrojom moci.
Slobodní neslobodní výtvarníci
Umelci patrili k tým málo povolaniam, ktoré si mohli dovoliť byť na "voľnej nohe", teda nebyť formálne zamestnaní, hovorí výtvarný kritik a kurátor Aurel Hrabušický. Pred rokom 1989 bola totiž nezamestnanosť trestným činom.
Aby však výtvarník mohol fungovať ako nezávislý tvorca, musel z niečoho žiť a jediným objednávateľom výtvarných diel bol vtedy štát. "Tí, ktorí tvorili na väčšom formáte, napríklad sochy, nástenné maľby, mozaiky a podobne, alebo potrebovali pre svoju tvorbu drahšie a kvalitnejšie materiály, boli plne závislí od štátnych objednávok," vysvetľuje Hrabušický.
Teplo na srdci a iné veci
Takže umelec, ak chcel mať slušný finančný príjem, musel tvoriť v medziach takzvaného socialistického umenia, ktoré bolo v súlade s vládnucou ideológiou a nemohlo byť vnímané protirečivo.
K prominentným tvorcom toho obdobia patrila napríklad sochárka Klára Patakyová, autorka súsošia na pamätníku Slovenského národného povstania v Nemeckej, či akademická maliarka Mária Medvecká. Jej estetické a nekonfliktné obrazy plné pohody, úsmevov a harmónie dodnes hrejú pri srdci. Respektíve by mali hriať...
Na vedľajšej koľaji
Zaujímavý bol osud sochára Jozefa Jankoviča, autora ďalšieho známeho súsošia s tematikou Povstania - Obete varujú. Dielo bolo najprv súčasťou Pamätníka SNP v Banskej Bystrici, potom sa však Jankovič stal pre svoje umelecké i politické aktivity nepohodlným.
V roku 1972 mu pozastavili členstvo v Zväze slovenského výtvarného umenia a súsošie z pamätníka odstránili.
Hrabušický prízvukuje, že podmienkou získania lukratívnych štátnych zákaziek bolo členstvo vo zväze, Jankovič tak prišiel o významný zdroj príjmov. Odvtedy mohol vystavovať len sporadicky a neoficiálne, napríklad v roku 1976 boli jeho šperky zaradené na výstavu Súčasný slovenský šperk, či v roku 1979 vystavili jeho počítačovú grafiku v Ústave technickej kybernetiky SAV.
Odstavený mimo oficiálneho prúdu umelcov sa Jankovič o to viac angažoval na alternatívnej scéne.
Tajná pošta
I v časoch ideologickej kontroly totiž boli možnosti, ako tvoriť slobodne. Hrabušický uvádza príklad menších formátov, aké sa dali posielať poštou. Diela sa posielali na výstavy nielen na Západ, ale i do okolitých komunistických štátov.
V Poľsku a Maďarsku bola totiž už koncom 70. a 80. rokov kultúrna politika výrazne slobodnejšia ako u nás. "Mnohí naši umelci preto cestovali k severným i k južným susedom a tam vystavovali diela, ktoré v Československu nemohli. Na Západ sa menšie obrazy posielali poštou tajne. Bolo to riziko, ktoré však väčšinou vychádzalo, pretože štátni úradníci nemohli ustrážiť všetko."
Starý, ale škaredý
Zo všetkých druhov umenia bola najviac poznačená dobou filmová tvorba, pretože film bol považovaný za silnú ideologickú zbraň. "Schvaľovaním komunistickou stranou prechádzal už takzvaný ideovo-tematický plán na konkrétny rok. Ústredný výbor strany vyberal námety, z ktorých bola jasná téma a tvorivé obsadenie, minimálne scenárista a režisér," tvrdí pre HN filmový kritik Martin Šmatlák. Schvaľovací (rozumej cenzúrny) proces pokračoval pri scenári, v príprave výroby i počas samotného nakrúcania. Nakoniec sa už hotový film premietol straníckym pohlavárom, ktorí definitívne rozhodli, či môže ísť do kín alebo nie.
Šmatlák dodáva, že kritériá posudzovania filmov nezáviseli len od ideológie a politiky, ale často najmä od subjektívnych pocitov jednotlivých straníckych funkcionárov.
Napríklad film Dušana Hanáka Obrazy starého sveta skončil v trezore len preto, že sa istému pohlavárovi zdalo, že Slovensko je v ňom akési škaredé. A socialistické Slovensko predsa škaredé byť nemôže. Podobný argument sa použil na zakázanie ďalšieho Hanákovho filmu Ja milujem, ty miluješ, kde boli hlavní hrdinovia podľa papalášov "príliš škaredí, veď takí škaredí ľudia na Slovensku ani nežijú".
Jakubiskov dištanc
Problémy mal i kultový filmový režisér Juraj Jakubisko, a to pre filmy z konca 60. rokov: Vtáčkovia, siroty a blázni a Zbehovia a pútnici. Tieto filmy putovali do trezoru pre protisovietske motívy. Šmatlák uvádza, že napríklad ruskí vojaci - "osloboditelia" - v nich rabovali, chľastali a znásilňovali slovenské ženy.
Jakubisko otvorene stvárnil i to, ako k nám v roku 1968 opäť vtrhli na tankoch. Vo filme Vtáčkovia, siroty a blázni bola navyše zobrazená bezvýchodisková situácia jednotlivca v spoločnosti, a to sa predsa v socializme nepatrilo. Jakubisko preto nemohol takmer celé desaťročie nakrúcať hraný film, bol preradený k dokumentárnemu filmu. Určite bol od radosti celý bez seba, keď musel robiť dokumenty o tranzitnom plynovode, Červenom kríži či podniku Omnia. K hranej tvorbe sa vrátil až v roku 1979 filmom Postav dom, zasaď strom, a aj s tým mal problémy. Na žiadosť strany musel prerobiť jeho záver.
Podľa Šmatláka sa Jakubisko v očiach komunistov "rehabilitoval" až v roku 1981 komédiou Nevera po slovensky, ktorej jednoduchému humoru rozumeli aj papaláši, no pozíciu akceptovaného režiséra potvrdil až Tisícročnou včelou z roku 1983.
Ako psie konzervy
Štát mal plne pod palcom i financovanie filmov. Dnes je situácia neporovnateľná. "Úspechom je už to, ak sa nejaký film na Slovensku vôbec nakrúti," tvrdí Šmatlák. Kým v 80. rokoch štát platil filmovú tvorbu na sto percent, od roku 1991 na financovanie tvorby filmov, naopak, úplne rezignoval.
V tom čase, za ministra kultúry Ladislava Snopka, sa dokonca jeden z jeho vysokých úradníkov vyjadril, že výroba filmov je ako výroba psích konzerv. Nech teda filmovú tvorbu vyrieši trh, bez účasti štátu.
Podľa Šmatláka je to veľmi nešťastný pohľad. "Len v USA funguje filmová produkcia ako čistý biznis úplne mimo štátneho rozpočtu. V žiadnej európskej krajine to však tak nie je."
Samé paradoxy
Podľa uznávaného slovenského spisovateľa Dušana Mitanu však za úbohým stavom súčasnej slovenskej filmovej tvorby nestojí len nedostatok financií. "Slovákov dnes vlastná kultúra príliš nezaujíma," tvrdí Mitana, pričom to neplatí len o filme, ale i o literatúre.
V časoch totality a cenzúry ľudia vedeli a chceli čítať medzi riadkami. "Dnes si zvykli všetko dostať po lopate. Z umenia sa tak vytráca to čaro, tajomno. Cenzúra bola nahradená nezáujmom."
S týmto názorom súhlasí i Aurel Hrabušický. Pre výtvarníkov sú dnes neporovnateľne lepšie možnosti kultúrnej výmeny so zahraničím, štúdiá na zahraničných umeleckých školách, vystavovania. Existuje množstvo nadácií, ktoré finančne podporujú kultúrne podujatia - mnohé fondy čerpajú zo zdrojov Európskej únie či zo súkromných financií zo zahraničia. No zmenilo sa vnímanie umenia. "V 80. rokoch, ak nejaké dielo vyjadrovalo nezávislé myslenie, tak ho ľudia s vďačnosťou prijímali, aj keď malo možno netradičnú formu a nedalo sa ľahko prečítať. Ľudia hľadali niečo nové, čo narúšalo stereotypy nudnej socialistickej reality. Dnes je všetko akoby popkultúra, všade okolo nás množstvo rôznych podnetov a chuť vystavovať sa náročnejším formám umenia nie je," tvrdí kurátor.
Vzniká tak paradoxne situácia, keď náročné a alternatívne umenie, aj keď dnes už nie je zakázané, má približne rovnaký počet priaznivcov ako za socializmu, keď o ňom vedela len úzka skupina ľudí a nebolo možné ho verejne prezentovať.