Vôňa dreva sprevádzala celé jej detstvo. Drevená guľatina, dosky a hranoly, piliny a hobliny boli v rodičovskom dome úspešnej podnikateľky Evy Pechancovej samozrejmosťou. Starý otec jedinej ženy -- majiteľky píly v regióne, bol tesár, otec stolár. Rázna dáma, ktorá zamestnáva aj väzňov, sa nebojí. Nielen rizika pri obchodovaní, ale ani skoku padákom.
Lásku k drevu zdedila Eva Pechancová po svojom otcovi a dedovi. Obchodníckeho ducha nevyhnutného na úspešné podnikanie mala v génoch po starom otcovi z maminej strany. Ten obchodoval s látkami a potravinami -- najprv na slovensko-moravskom pomedzí, neskôr aj za hranicami Československa.
Slivovica a ženský šarm
Cesta k úspechu v obchode s drevom, ktorý je skôr doménou mužov, nebola jednoduchá ani priamočiara. Hoci čo-to o vedení skladu, faktúre či dodacom liste vedela z predchádzajúceho zamestnania, v drevárskej oblasti nemala okrem čarovných spomienok z detstva takmer žiadne skúsenosti.
Majitelia píl v okolí pritom zvedavej žene nechceli nič povedať. Možno tušili konkurenciu, možno z princípu, že žena do "prísne" mužského sveta piliarov nepatrí. Obišla dve píly a poslali ju preč. Pochodila až na tretej, kde zapôsobila kombinácia ženského šarmu a fľaše slivovice. Do tajov piliarstva tak vtedy začínajúcu podnikateľku zasvätil staručký piliar na Morave, ktorý mal bohaté skúsenosti i trpezlivosť. To však bol iba začiatok získavania vedomostí o práci s drevom a vedení píly.
V bratislavskej spoločnosti Drevoexport sa naučila nielen to, že medzinárodná skratka IMBALO znamená horšie drevo a skratka EBV výberové. Na Vysokej škole lesníckej a drevárskej vo Zvolene absolvovala školenia o výrobe, spracovaní či sušení dreva. Pre firmu získala certifikáty, ktoré sú garanciou kvality pre každého klienta.
Zo šibalky úspešná podnikateľka
Sympatickú mamu troch detí priviedli k podnikaniu zdravotné problémy jej dcéry. Mladá žena totiž musela odísť zo zamestnania a starať sa o dcérku. Ťažko však dnes posúdiť, či by v podnikateľskom boome na začiatku 90. rokov nezačala s vlastným biznisom aj bez toho. Láska k drevu a obchodnícky duch driemali niekde pod povrchom. Temperamentná povaha so zmyslom pre praktickosť by asi hľadala inú formu sebarealizácie ako referentka zásobovania.
Aj vďaka tomu sa napokon dokázala vyrovnať s niekedy hrubozrnnými zvykmi chlapov v drevárskom obchode, rozvodom či životom v divokom prostredí Novej Dubnici, kde si v roku 2000 dokazovali silu mafiánske skupiny a výbuch auta alebo streľba boli "bežnou" súčasťou života ľudí. "Eva bola praktický človek, ktorý sa držal pri zemi," spomína na niekdajšiu spolužiačku z gymnázia exposlankyňa parlamentu Zuzana Martináková. Atraktívna žena bola podľa Martinákovej na strednej škole skôr "chalaniskom". "Všetky sme boli dlhovlasé, také romantické tipy, jedine ona nosila nakrátko ostrihané vlasy." Nesmela chýbať pri žiadnom bláznovstve, bola za každú zábavu -- jednoducho v prvej línii.
Starobylý gáter
Na začiatku podnikania bol gáter na pílenie drevenej guľatiny z roku 1890. S manželom ho začiatkom 90. rokov vytiahli zo starej stodoly zaprášený a nekompletný. Skôr ako ho začali používať na pílenie opracovaných kmeňov stromov -- guľatiny, museli so zváračom viackrát navštíviť Kovošrot a odpáliť potrebné súčiastky. "Keď sme začínali, nebolo vozíkov, ničoho...," upozorňuje Eva Pechancová. V roku 1992 si v maličkej obci Dulov, deväť kilometrov od Ilavy, vybavili pozemok a začali písať 15-ročnú históriu firmy Drepex -- jednej z niekoľkých píl v okolí. Na starobylom gátri pílili guľatinu na dosky či hranoly. Unimobunka slúžila ako sklad aj kancelária. K tomu jedna piliareň, jeden nakladač. "Vyzeralo to tu ako na Ukrajine," spomína dnes jediná majiteľka píly Pechancová.
Nikdy sa nevzdať
Za 15 rokov sa mnohé zmenilo: sympatická žena sa s mužom rozviedla. Jej zostala píla, exmanželovi dom. Napriek náročnej práci a konzervatívnemu prostrediu, ktoré rozvedenej žene s tromi deťmi príliš nepraje, sa nevzdala. Do rozvoja firmy investovala niekoľko miliónov korún: kúpila nový nakladač, pásovú pílu, sušičky na drevo, otvorila ďalšiu prevádzku v Pruskom. Dlhoročné úsilie korunovalo v tomto roku ocenenie Národnej agentúry pre malé a stredné podnikanie Podnikateľka Slovenska. "Keď som sa s ňou po rokoch stretla, vyjadrila som jej kompliment v súvislosti s tým, ako veci zvládla, a že ju to nepoznačilo. Obstála fantasticky," hovorí bývalá spolužiačka úspešnej podnikateľky Martináková. A zostala rovnako skromná a prívetivá. Celoživotným krédom matky a podnikateľky bolo heslo "nikdy sa nevzdať".
Dosky za 100-tisíc v plameňoch
Horšie to bolo s "problémovými" klientmi z podsvetia. Svojho času ich bolo nielen na Považí požehnane a zákony na nich boli prikrátke. Doplatila na to aj mladá podnikateľka, keď nič netušiac zobrala zákazku z jednej reštaurácie. Majitelia očakávali, že vysušené a ohobľované drevo dostanú hneď na druhý deň. Drevo je však ako chlieb. Ak sa spracúva rýchlo a bez časovej postupnosti jednotlivých úkonov, nemožno garantovať kvalitu. Skutočnosť, že drevo treba najprv napíliť, previať, vysušiť a prehobľovať, širokoplecí "páni" nechápali a poslali na pílu svojich ľudí, aby dodávku "pourgovali". Najprv sa vyhrážali majstrovi, potom majiteľke píly. Postavila sa im a výsledkom bol požiar za sušičkou dreva v Pruskom. V ohni zhoreli dubové foršne za 100-tisíc korún. Jediným šťastím bolo, že na vrátnici mal službu požiarnik, ktorý nebezpečný oheň uhasil.
Alkohol aj dlhé prsty
Problém bol aj so zamestnancami. Za prvých päť rokov sa ich tu vystriedali až dve stovky, pričom vo firme pracuje do 30 ľudí. Dôvod? Alkohol aj dlhé prsty. Piliari, česť výnimkám, pijú prvú ligu. Prísna majiteľka sa postupom času jednoducho musela zmieriť s tým, že deň -- dva po výplate sa niektoré tipy v práci neobjavia. Ak niekto príde v podnapitom stave, rázna žena mu dá fúkať, pošle ho domov a strhne mu z dovolenky. Všetko oznámi aj listom -- v prípade ženatých mužov to funguje, pretože "zasiahnu" manželky. So starými mládencami, ktorým nemá kto čo vyčítať, však nepohne. Pozor treba dávať aj na to, aby niečo nezmizlo: aj tu platí, že príležitosť robí z niektorých ľudí zlodejov.
Nahradiť problémového zamestnanca nie je jednoduché. Kvalifikovaných ľudí je ako šafranu. Väčšinou robia sami na seba alebo pracujú v Česku. Samozrejme, aj v Dulove robia čestní a pracovití ľudia, ktorých si majiteľka váži.
Najpracovitejší? Väzni
Paradoxne k najpracovitejším patria väzni, ktorí na píle s niekoľkoročnými prestávkami pracujú už od roku 1994. Možnosti zamestnať odsúdených sa na začiatku absolventka skoku padákom či adrenalínového lyžovania bála. Napokon sa nechala presvedčiť a dnes nemôže na nich povedať krivého slova. "Teraz mám takých super chlapov, lepších ako civilistov," hovorí Pechancová. Predstavy našinca o divokých útekoch či krádežiach sú pritom na míle vzdialené skutočnosti. Ľudia vo výkone trestu totiž chodia do Dulova za odmenu a vedia sa poďakovať tvrdou prácou.