Sú to fotky, pri ktorých mrzne krv v žilách. Fotky, ktoré zasadzujú smrteľný úder mýtu o nepoškvrnenom wehrmachte. Mŕtve telá nahádzané na jednu kopu, nemecké uniformy, ktoré mieria na civilistov, vojak s chladným pohľadom, ako dáva žene na krk slučku. A je tam aj mladý chlapec s tmavými kučeravými vlasmi, v bielej košeli a čiernej veste kľačí pri mŕtvole, vedľa neho stoja vojaci wehrmachtu, jeden esesák s obuškom sa k nemu nakláňa. Na ďalšej fotke je už mŕtvy, zavraždený, zastrelený, bezvládne leží na kope tiel. Pravdepodobne to bol žid a esesák ho zabil. "Obrazy však nevypovedajú nič o vrahoch," varuje v nemeckom magazíne Spiegel Ulrike Jureitová, hovorkyňa výstavy o zločinoch wehrmachtu v rokoch 1941 až 1944 na Balkáne a v Sovietskom zväze, ktorá sa minulý týždeň nanovo otvorila v Berlíne. Kontroverzia výstavy, ktorá 1995 až 1999 putovala po Nemecku a Rakúsku len zdôraznila, že kultúra je fixovaná na obrazoch. S takou citlivou témou, akou je pre Nemcov podiel wehrmachtu na Hitlerovej vyhladzovacej vojne, treba zaobchádzať veľmi opatrne. Pri jej prvom uvedení sa však usporiadatelia dopustili nepresností. Aféra nenechala na seba dlho čakať. Kresťansko-sociálny Peter Gauweiler (CSU) výstavu usporiadanú Hamburským inštitútom pre sociálny výskum obvinil z "paušálneho odsúdenia" a odporučil, aby sa neukazovala v Mníchove. Spolu s CSU proti výstave protestovali aj pravicoví radikáli. Druhá debata, ktorá mala ďalekosiahle následky, vypukla v roku 1999. Nemecko-poľský historik Bogdan Musial a jeho kolega Krisztián Ungváry upozornili na to, že pri rešerši a textoch k snímkam došlo k chybám. Podľa ich výskumov na niektorých fotkách neboli obete wehrmachtu, ale obete ruskej tajnej služby NKVD. Šéf inštitútu Jan Phillipp Reemtsma preto v novembri 1999 výstavu zavrel, aby ju o dva roky neskôr, nanovo koncipovanú, znovu otvoril. "Prehliadka je oveľa vedeckejšia a exaktnejšia. Snímky so zlými textami som nevidel," nešetril chválou niekdajší kritik Musial pre nemecký denník Bild. Celkom vedome sa nový usporiadateľský tím vyhýba paušalizácii, údaje o vojnových zločinoch vojakov wehrmachtu sú podľa historičky Jureitovej čistou špekuláciou. Aj keď výstava dokazuje, že na vyvražďovaní sa nepodieľali len nacisti, ale aj vojaci nemeckej armády, treba si uvedomiť, že to neplatí pre všetkých. Boli však jednotky, proti ktorým neváha zdvihnúť obvinenie, ako napríklad voči 707. divízii pechoty pod velením baróna Gustava von Bechtolsheima, ktorý ušiel trestu. Antisemita, ktorý v Bielorusku zanechal krvavú stopu, zomrel v roku 1969 v Münsteri. Jeho filozofia bola krutá: "Keď sa stala sabotáž, zavraždili sme všetkých židov, tak sme si mohli byť istí, že vinník neunikol."