StoryEditor

Olympionici minulého storočia. Slúžili pracujúcemu ľudu

28.08.2008, 00:00

Boli to olympiády dvoch svetov. V minulom storočí totiž išlo predovšetkým o súperenie Východu so Západom. Bývalí československí športovci, pochádzajúci z malých pomerov, bojovali so cťou a mnohokrát aj vyhrávali. Doma ich však sláva ani bohatstvo nečakali. Len tvrdý boj o každodenné prežitie...

Malá rodinná vilka v tichej uličke v Novej Dubnici sa ničím neodlišuje od ostatných domov v radovej zástavbe. Len málokomu príde na um, že v tomto dome žije bývalý boxerský šampión, ktorý na LOH v Tokiu v roku 1952 vyboxoval pre Československo olympijské zlato. Na prvé zvonenie otvorí dvere drobný muž v domácom úbore a v papučiach V gestách a správaní dnes už 80-ročného boxera v ľahkej váhe Jána Zacharu nevidieť nič mimoriadne. Len pokoru, ktorá sa mu zračí v očiach.

Utiekol pred súperom
Sedíme v malej izbičke, v ktorej má bývalý boxer zriadené také malé súkromné múzeum. Vo vitrínke niekoľko pohárov z medzinárodných súťaží, zopár medailí, na stenách fotografie zo slávnej éry. Medzi nimi dôstojne trónia boxerské rukavice. Ján Zachara si všimne si môj pátravý pohľad.
"To nie sú olympijské,“ ticho hovorí. "Tie sú uložené v športovom múzeu. Tieto som iba dostal od priateľov, keď som oslavoval šesťdesiatku.“
Medzi rečou spomenie, že všetko, čo má, dosiahol poctivou drinou vo fabrike ako opravár tkacích strojov a neskoršie vedúci pracovník.
"Ak by som zostal len pri športe, bol by som žobrák,“ povie bez hnevu.
Ján Zachara začínal s boxom v čase, keď sa ešte nerobili žiadne rozdiely vo vekových kategóriách - rozhodoval len počet zápasov. Spomína, že bolo celkom bežné, že do ringu nastupoval aj proti dvojnásobne staršiemu a skúsenejšiemu borcovi. A vzápätí sa chlapsky priznáva, ako doslova zdupkal z ringu, keď mal v trenčianskej sokolovni nastúpiť proti 30-ročnému boxerovi z Považskej Bystrice. Ján mal vtedy len 16 rokov, bol drobný. Hovorilo sa o ňom, že keď sa vyzliekol, akoby odišiel.
"Mal som strach,“ priznáva. Možno sa mu vtedy v sokolovni aj vysmiali, jeho tréner však nad ním palicu nezlomil. Veril chlapcovi.
O dva roky neskôr na Všeslovanských majstrovstvách Prahe sa ocitol v československej reprezentácii. Proti Poliakovi Štasiakovi vyhral na body a noviny sa na druhý deň rozplývali nad 47-kilogramovým borcom. O deň neskôr porazil aj juhoslovanského šampióna a následne i sovietskeho borca.
"Mal som pred ním obavy, Sovieti boli siloví, nemali žiadnu techniku, tento navyše všetkých predo mnou knokautoval,“ hovorí.
Vyhral aj tento duel a so Sovietom sa podelil o prvenstvo. Odvtedy víťazil všade, kde sa objavil. Po takmer šesťdesiatich rokoch sa rozpamätáva, že zo 450 zápasov prehral alebo remizoval len asi 50-krát. O rok neskôr, v roku 1948, si vyboxoval účasť na olympiáde v Londýne. Tesne pred ňou mu vzali miery na olympijský oblek, ale napokon do Londýna necestoval.
Malý veľký borec
Nikto mu to nevysvetľoval, prečo napokon nešiel. Jednoducho tak rozhodli "hore“, a tí nikomu nič vysvetľovať nemuseli. Zachara sa však nevzdával. O štyri roky neskôr si vyboxoval nomináciu na olympijské hry znova. Napriek tomu jeho meno opäť z neznámych dôvodov nefigurovalo medzi olympionikmi. Zastal sa ho priateľ, boxer Július Torma. Pred všetkými vyhlásil, že ak nepôjde Zachara, nepôjde ani on. To zabralo. Torma bol v tom čase medzi boxermi pojem.
"Nemyslím si, že som bol na čiernom zozname,“ spomína Zachara. "Ja som len nebol bijec v ringu, ale skôr technický typ, a takých funkcionári nemali veľmi v obľube.“
V tom čase už slúžil v Armádnom telocvičnom klube v Prahe, čo bol predchodca Dukly. Rukovali doň všetci dobrí športovci. Športovci v ňom síce cvičili, chodili do stráže ako ostatní vojaci, vo voľnom čase sa však mohli venovať tréningu. Zachara ani na vojenčine nič neponechal na náhodu, poctivo trénoval a pripravoval sa na svoju prvú olympiádu.

Svadobný dar
Do Helsínk cestovali československí boxeri medzi poslednými. Všetci "vyfasovali“ obleky po svojich predchodcoch.
"Ak bol niektorému športovcovi oblek priveľký, tak si jednoducho nohavice podkasal, ak boli malé, mal smolu. Mali sme zakázané s oblečením manipulovať, pretože po hrách sme ho museli vrátiť,“ tvrdí. Aj reprezentačné trenírky museli boxeri vrátiť, inak by ich museli zaplatiť.
"Taká bola doba,“ máva rukou.
Zachara nastúpil prvý zápas proti boxerovi zo Švédska, ktorému nedal žiadnu šancu. Ani Juhokórejčanovi, ktorý nasledoval po ňom.
Maďarský reprezentant mu však spôsoboval vrásky. S ním mal bojovať o postup do semifinále.
"Od Maďara som dostal v roku 1948 v ringu poriadny výprask,“ usmieva sa. V tom roku sa Zachara ženil, doteraz spomína, že ringový výprask bol darček k svadbe. Maďar však na svoj darček doplatil. Zachara ho porazil na body a cestu do finále, v ktorom porazil aj ostatných borcov, mal otvorenú. Stalo sa, čo takmer nikto nepredpokladal. Malý Slovák pokoril svet a svet túto informáciu trúbil do celého sveta.

Rozlúčka
Ako odmenu za najcennejší kov dostal od kuchára výpravy takmer dva kilogramy čokolády, od ministra obrany Alexeja Čepičku náramkové hodinky, mimoriadne povýšenie a kožený kabát. Kolegovia z Meriny Trenčín, kde Zachara pred vojenčinou pracoval, mu vyzbierali zopár korún, za ktoré si kúpil malý sekretár. Inak nič.
"Boli sme amatéri. Iba sme slúžili pracujúcemu ľudu,“ vysvetľuje vtedajšie pomery.
Nasledujúcich päť rokov musel ako robotnícky káder, ktorý dosiahol dôstojnícku hodnosť, slúžiť v armáde. Absolvoval ešte dve olympiády, tam sa už umiestnil "len“ na nemedailových miestach. V roku 1957 odišiel do civilu a rozlúčil sa s reprezentáciou, o rok neskôr aj s aktívnou činnosťou. "Skončil som v dobe, keď ma ešte v ringoch ,nevyklepávali‘,“ konštatuje bez ľútosti. Hovorí sa tomu aj umenie odísť.
Zachara sa vrátil k svojmu robotníckemu povolaniu, ktoré vlastne nikdy neopustil. Nechcel sa stať ani trénerom. Hovorí, že v tom čase ten, kto rozkazoval v spoločnosti, rozkazoval aj v športe, a on sa nechcel podriadiť funkcionárom, ktorí sa boxingu nerozumeli. Napriek tomu sa ďalších 20 rokov venoval mládeži.
"Som spokojný, 20 rokov žijem z dôchodku, ktorý som si zadovážil tvrdou drinou vo fabrike, a starám sa o svoju chorú manželku.“
Na rozlúčku bývalý borec hovorí, že sa necíti sklamaný ani podcenený. Celý život sa riadil heslom: Ľudská sláva, poľná tráva. Preto sa cíti šťastný a nič neľutuje...

Prečítajte si aj:
Olympionici minulého storočia. Slúžili pracujúcemu ľudu II

Príbeh strieborného Antona Švajlena. Veľký muž s dušou večného chlapca.

Pôvodne sa mal stať dedinským hudobníkom. Ako malý chlapec totiž vyhrával v dedinskej kapele v rodných Solčanoch pri Topoľčanoch. Našťastie, srdcovou záležitosťou dnes už 70-ročného Antona Švajlena sa stal futbal.
„Bol som malý a okrúhly, v bránke som sa veľmi nevynímal,“ spomína na futbalové detstvo. V priebehu necelého roka však vyrástol o 20 centimetrov a jeho osud bol spečatený. Začínal v rodnej dedinke pod dohľadom svojho učiteľa telocviku Vojtecha Schottera. Hrali s „handrovicou“ a pán učiteľ viedol dedinského chlapca krôčik za krôčikom k úspechu. „Správal sa ku mne ako otec k synovi, dodnes mu za mnoho vďačím,“ vyznáva sa strieborný olympionik z Tokia z roku 1964.

Celý článok >>

 

menuLevel = 1, menuRoute = prakticke-hn, menuAlias = prakticke-hn, menuRouteLevel0 = prakticke-hn, homepage = false
28. december 2024 08:02