Známy herec Stano Král pred pár rokmi prekonal viaceré fóbie a depresiu. Teraz je z toho všetkého vonku a otvorene o tom hovorí. "Mám z toho taký úžasný pocit, že sa potrebujem pochváliť."
Kedy ste si uvedomili, že váš strach presahuje určité hranice?
To už ani neviem. Odmalička som bol veľký hypochonder. Neustále som mal pocit, že ochoriem, alebo že som chorý. Už ako jedenásťročný som mame kradol acylpyrín, pokračovalo to vitamínmi a tabletkami na bolenie hlavy, aj keď ma nebolela.
To nie je najlepší začiatok.
Ani koniec - skončilo sa to tým, že som si z vojny ako zdravotník odniesol dve niekoľkokilové tašky plné liekov. Celé to množstvo som skonzumoval za rok. Neskôr mi prekážal starý nábytok, prekážal mi pach starých vecí, protivilo sa mi ich dotýkať. K tomu sa pridružila fóbia na nečistoty.
Ako sa to prejavovalo?
Pred nasťahovaním do bytu som všetko poumýval tak, že aj operácie by sa tam pokojne mohli robiť. To sa už blížilo k poruche, uvedomoval som si to.
Prečo?
Poznal som jedinú speváčku, ktorá ju má. Nechápal som, prečo je stále v rukavičkách - aj za stolom, aj keď pije kávu. Často si tie rukavice menila. Tam som spadnúť nechcel.
Takže ste sa rozhodli liečiť?
Nie, šiel som si vypočul tú speváčku. Lenže potom to už gradovalo. Čistil som si všade príbory, taniere. Prišiel som k niekomu na návštevu a potajomky som taniere a príbory vyutieral servítkou.
A to si nikto nevšimol?
Smiali sa z toho, že si utieram taniere. Robili si srandu, že si nosím do hotela svoju plachtu, svoj paplón. Inak, nevedeli nič. V hoteli som si napríklad vždy priložil ceduľku NEUPRATOVAŤ, lebo som sa hrozil, že sa niekto mojich vecí dotkne. Keď som si čistil zuby a zubná kefka čo i len zavadila o zrkadlo, putovala do koša.
Koľko to celé trvalo?
Dlho a potom sa k tomu pridala takzvaná obsedanto-kompulzívna porucha.
To mi vysvetlite...
Keď som odchádzal z bytu, tak som musel šesťkrát skontrolovať každý vypínač svetla, trikrát vytiahnuť šnúru zo zásuvky, skontrolovať gombíky na sporáku. Odrazu namiesto piatich minút som z domu odchádzal aj o päťdesiat. Podobné rituály mi pribúdali.
Napríklad?
Začal som rátať čísla na autách. Keď na značkách mali šestky a deviatky, nechal som sa predbehnúť. Už som sa blížil k hlavným problémom. To som už nevedel jesť ani z vlastných tanierov a vlastnými príbormi. Musel som všetko vyhodiť a nechal som si len jeden tanier a príbor.
To vám muselo už poriadne komplikovať život.
Ja som tak stavaný. So všetkým bojujem sám až do úplného konca. Buď výhram, alebo prehrám.
Zostali ste až dokonca sám?
Keď som už ležal v depresii, tak mi pomohli moji najbližší. Hovorím to iba preto, lebo fóbie s tým už nesúviseli. Veľmi dlho som sa z toho dostával.
Akým spôsobom?
Z najťažších vecí vďaka skvelej lekárke som bol von už o pár mesiacov, začal som normálne fungovať a pracovať. Do špičkovej formy som sa dostal až po roku terapie. Zredukoval sa aj počet fóbií.
Ktoré vám zostali?
Čistím si príbory a taniere, ale len v reštaurácii. Do hotela nosím už iba svoju plachtu a deku. Čo sa týka hygieny, stále si nedám zubnú kefku len tak do pohára alebo na poličku, neokúpem sa v hotelovej vani. Inak nemám problém dotýkať sa hotelových vecí, hocikde si sadnúť, položiť si na stolík knihu.
A čo rituály?
Ostali, ale len maličké, a keď si to všimnem, tak to zruším. Možno je to tým, že k životu potrebujem rytmus. Obrátila sa mi hypochondria. Teraz, keď som chorý, fungujem aj na dvesto percent a nikomu nepoviem, že mám chrípku či strácam hlas. Prosto mám krídla.
Ale lietadla sa napriek nim bojíte.
Nie. Vždy keď som vedel, že o mesiac, o týždeň poletím, prežíval som ukrutnú hrôzu. Nespával som, a keď som zaspal, snívalo sa mi o leteckých katastrofách. Nepomáhali mi ani utlmujúce lieky, ani alkohol. Čím viac som pil, tým triezvejší som bol. Bola to úplná hrôza. Až raz, keď som doletel s divadlom do Bulharska, som si povedal, že naspäť už nepoletím. Späť som cestoval dva dní vlakom na vlastné náklady. Odvtedy už nelietam (od roku 1988 pozn. redaktora). Na dovolenky chodím autom alebo autobusom a neobťažuje ma to.
Je pravda, že máte byt lepšie odizolovaný ako hudobné štúdiá?
Mám mimoriadne citlivý sluch. Možno vďaka tomu robím tak veľa v dabingu, lebo počujem minimálne rozdiely v intonácii. Neznesiem však, keď nejaký sused vŕta vŕtačkou. Vtedy som konsternovaný. Ale toto sa mi ako fóbia nezdá.
StoryEditor