Z bytu na treťom poschodí paneláka na Ulici Pavla Horova v Devínskej Novej Vsi počuť kvapkanie vody. Steny odrážajú vravu z bytu do bytu a na chvíľu sa zdá, že aj v tých dvoch, za policajnou páskou, niekto rozpráva. Vnútri bytu vraha Ľubomíra Harmana i jeho obetí je však mĺkvo. Rodina Jozefy Slezákovej možno nechtiac bodla do osieho hniezda introvertových problémov a namiesto včiel začali vyletovať ostré náboje. 

Na trojke ide život ďalej
Na stenách vidno ešte stopy po strelách, no žije sa ďalej. Len vo vedľajšom byte práve menia susede Silvii dvere, ktoré v osudný pondelok vykopli kukláči, keď hľadali páchateľa. Silvia sa prisťahovala len pred dva a pol rokom a za ten čas stretla Harmana len párkrát. Napriek tomu, že si všimla jeho čudácku povahu, ju udalosť šokovala. A rovnako ju prekvapuje, keď sa v novinách dočítala, že azda Harmanovi dlhovala rodina Slezákovcov peniaze. "Nikto s ním slova neprehovoril, hľadel vyslovene ako čert. Neviem si predstaviť, že by mali odvahu ísť za ním požičať si peniaze.“

Čoskoro päťdesiatnik Ľubomír Harman býval už viac ako dvadsať rokov v jednoizbovom byte v Devínskej Novej Vsi. Rodina ho tam vraj nenavštevovala, ani na chodbách nebolo počuť susedské hádky. Nikto zo susedov o ňom vlastne nič nevedel.

Dvere otvára dôchodkyňa Marta, jedna z tých, ktorým Ľubomír Harman "udelil pri svojom vyčíňaní milosť“. Tiež ju ako ostatných v dome nikdy nepozdravil. "On chodil stále taký zamyslený, zadumaný. Taký samotár.“ Štyri dni pred incidentom ho stretla pri výťahu. Dve hodiny pozeral von oknom a nervózne sa pri tom hral s prstami. Možno už vtedy mal plné zuby všetkého. A možno sa ešte dala celá situácia zvrátiť.

Samotár v školských laviciach
Ak však chceme zistiť, kto bol Ľubomír Harman, musíme sa vrátiť o tridsaťtri rokov späť - na Strednú odbornú školu lesnícku do Liptovského Hrádku. Hoci v škole už neučí žiaden z jeho učiteľov a triedny učiteľ je tiež po smrti, stredoškolskí spolužiaci si na neho pamätajú. V dobrom.

"Bol taký tichší, nechcem povedať, že uzavretý. Možno samotár,“ hovorí Pavol Časnocha, ktorý s Ľubomírom Harmanom dral školské lavice a chodili spolu aj do klubu karate. Na chlapčenských internátoch sa toho povyvádza veľa, do školských výčinov sa však mladý Harman zapájal len málokedy. "Bol skôr vážnejší. Musel by to byť skutočne dobrý vtip, aby ho bol rozosmial.“

Ako študent bol Ľubomír priemerný. "Ničím v podstate nevynikal. Nebol výstredný, ale zasa úplne tichý tiež nie,“ spomína Peter Žihľavník, ktorý svojho stredoškolského spolužiaka nevidel už pár desaťročí. "Nebol to žiadny utiahnutý človek, ktorý by mal nejaké fóbie, bol to normálny chalan. Hrávali sme futbal, bavili sme sa na internáte.“ Súhlasí so spolužiakmi, že incident v Devínskej musel byť skrat v Harmanovom živote.

"Veľmi ťažko sa mi číta, čo bolo napísané v novinách,“ rozpráva Harmanov dlhoročný kamarát, ktorý nechce byť menovaný. I keď sa pár posledných rokov stretávali skôr náhodou, tvrdí, že v poslednom období bol Harman asi viac uzavretý ako predtým.

"On si vážil rodinu. Hovorieval: teraz pôjdem oslavovať k bratovi narodeniny alebo meniny. Alebo sestre kúpil darček. Mali dobré vzťahy, ale neviem, či sa teraz v poslednom čase navštevovali.“ Rodina bola pre neho dôležitá, možno i preto sa vraj nikdy neoženil, keď videl, že i manželstvo jeho brata sa skončilo rozvodom.
"On bol človek, ktorý by neublížil. On radšej uhol a išiel preč, ak by malo dôjsť ku konfliktu. Ale sám seba hájil, nedal sa urážať.“

Ideálny Harman
Príroda bola pre Ľubomíra Harmana druhým domovom, i keď popri neskoršej práci mu na ňu nezostávalo až tak veľa času. Už počas strednej školy chodil so spolužiakmi čistiť chodníky, spoznávať lesy. A po jej skončení sa zamestnal v lesnom závode Bratislava ako energetik na technickom oddelení. "Bol tam po vojne také tri štyri roky. Tam bol obľúbený. Vedel sa prispôsobiť partii, aj ísť s nimi na pivo, posedieť.“

V predchádzajúcich zamestnaniach si nevedia Ľubomíra Harmana vynachváliť. "Jeden kolega, ktorý ho poznal, hovoril, že bol veľmi svedomitý, čo sa roboty týka. Len ho všetci prezývali: Nemá tvár. On robil, robil, robil, vypočul si, ale nerozprával,“ hovorí dispečerka zo spoločnosti, v ktorej pracoval neskôr Harman ako kurič.

O pár rokov neskôr prešiel pracovať do inej kotolne v Devínskej Novej Vsi na údržbu. Kontroloval výmenníky na domoch. "Bol taký tichý. Za tých šesť rokov, čo som s ním robila, som ho videla raz sa usmiať,“ hovorí jeho bývalá kolegyňa. Vždy prišiel načas a zostal až do konca. Neulieval sa a robil si prácu tak, ako treba. Keď bolo treba pomôcť, pomohol. Keď bolo treba ísť na služobnú cestu, išiel. Bez reptania. Ako hovorí - ideálny zamestnanec. I keď mal ten večne zachmúrený pohľad...

"Naozaj bol dobrý pracovník. Taký človek, na ktorého sa môžete spoľahnúť a bol pedant, taký sa ťažko púšťa. Aj keď znižovali stavy, vždy išli iní a on zostal. Pretože bol bezproblémový pracovník, robotu si robil dôkladne, nikto nemusel po ňom nič kontrolovať.“ O sebe príliš nehovoril. Priniesol si z domu obed, prečítal noviny a pracoval ďalej. Jediným jeho kamarátom bol majster, ktorý je už však po smrti. Možno práve on by vedel doplniť dieliky skladačky Harmanovho života.

"Výpoveď dal tak narýchlo, nepovedal prečo. Prehovárali sme ho, lebo sme ho nechceli stratiť.“ Márne. Dielňa, v ktorej pred dvoma rokmi ešte Ľubomír Harman pracoval, zíva prázdnotou. Tu trávil vtedy väčšinu času. Tu mal možnosť byť sám so svojimi myšlienkami. Tak, ako to mal rád.

Taký obyčajný strelec
Od roku 2008 už Ľubomír Harman nemal stále zamestnanie a svoj čas venoval predovšetkým svojej záľube - športovej streľbe. "Bol to strelec z nášho klubu, stretával som sa s ním buď na pretekoch ako so súťažiacim kolegom, alebo keď som tie preteky spoluorganizoval a robil som rozhodcu,“ hovorí športový strelec a rozhodca Martin Böhm, ktorý sa s Harmanom poznal od roku 2004.

Nerozprávali sa o rodinných problémoch, o susedských vzťahoch ani o financiách. Rozprávali sa o streľbe. I keď sa tie financie na drahého koníčka nezamestnanému Harmanovi postupne míňali. Športová streľba nie je lacný špás. "Raz som sa ho spýtal, prečo ho je v poslednom čase tak málo vidno, to bolo ešte minulý rok. Povedal mi, že nemá dostatok financií, aby mohol chodiť všade, tak sa snaží vyberať si.“

Martin Böhm považuje Harmana za introverta, ktorý sa nijako nepresadzoval, no bol úplne nekonfliktný človek. "Keď sa tá fotka robila pred dvoma rokmi na nejakých pretekoch, išlo o normálneho, spokojného, so svojím životom vyrovnaného človeka. Nebol to typ človeka, ktorý sa súvisle smial, ale vedel sa aj smiať,“ ukazuje fotku, na ktorej nie je šialený vrah Ľ. H., ale športový strelec Ľubo Harman. Asi jedna z mála s úsmevom. "To je človek, ktorý sa presadzoval minimálne. On vďaka svojej povahe zapadol hocikam, kde bolo miesto.“

Böhm ho často stretával na strelnici v Stupave, kde usilovne trénoval športovú streľbu. Sám sa teraz zamýšľa nad tým, či sa nedalo spozorovať už skôr, že niečo nie je s jeho streleckým kolegom v poriadku.

Pod paľbou okolností
Rodiny Jozefa Pútika, Jozefy Slezákovej, Gabriely Košťálovej, ale aj Ľubomíra Harmana sa ráno zobudia, a to, čo sa stalo, budú mať stále pred očami. Masaker spred viac ako týždňa v Devínskej Novej Vsi rozdelil krajinu na dve polovice. Tá prvá tvrdí, že každý pohár trpezlivosti raz pretečie, rovnako, ako pretiekol ten na treťom poschodí paneláku na Ulici Pavla Horova v Devínskej Novej Vsi. Tá druhá zasa, že šialenci so zbraňami by sa nemali voľne pohybovať po svete a zabíjať beztrestne ľudí. Ani tých, o ktorých majú pocit, že robia veľký hluk. Ani tých, o ktorých si myslia, že sú neprispôsobivá menšina. A potom je tu ešte ďalšia časť ľudí, ktorí Ľubomíra Harmana poznali a nevedia, prečo to urobil.