Aj napriek dôkazom, ktoré sa z obdobia nacistického vyčíňania dochovali, stále existujú ľudia, ktorí tvrdia, že koncentračné tábory, akými boli Auschwitz či Terblinka, boli len pracovnými tábormi. Najmä bývalí príslušníci nacistického režimu začali po vojne presadzovať historický revizionizmus, snažiaci sa o skresľovanie faktov. "Zatiaľ čo obeťami nacistických zločinov boli okrem Židov aj politickí odporcovia, Rómovia, homosexuáli, sovietski väzni, telesne a mentálne postihnutí, v rámci popierania holokaustu ide takmer výlučne o genocídu Židov: ide teda o najextrémnejšiu formu antisemitizmu," hovorí Alena Krempaská, hovorkyňa OZ Ľudia proti rasizmu.
Najmä v dôsledku postupného vymierania priamych svedkov holokaustu sa téma stáva čoraz nebezpečnejšou. "Dnes existuje malá prepojená skupina amatérskych historikov a politických aktivistov, ktorí sa snažia rehabilitovať fašizmus a poukázať na ,celosvetové židovské sprisahanie`. Najznámejšími sú David Irving (UK), Robert Faurisson (FR) či Ernst Zündel (Kanada)." Najnebezpečnejší sú tí z nich, ktorí sami seba stavajú do pozície historikov s akademickou kvalifikáciou. Oháňajú sa odbornou terminológiou a môžu svojimi "odbornými" vyjadreniami ovplyvniť množstvo ľudí.
Na Slovensku podľa Krempaskej používajú revizionistickú rétoriku prakticky všetky krajne pravicové hnutia. "Výrazným prípadom je napríklad vyjadrenie Stanislava Pánisa, bývalého vodcu Strany slovenskej jednoty, pre nórsku televíziu v roku 1992, kde sa vyjadril, že "by bolo pre nacistov ,technicky nemožné` vyvraždiť 6 miliónov Židov v táboroch". Slovenskí revizionisti síce nemajú až takú silnú základňu, akú majú hnutia v zahraničí, no napriek tomu sa nájdu prípady jednotlivcov, ktorí popierajú samotný holokaust alebo aspoň účasť štátu na jeho podpore. Jedným z najrozšírenejších je tvrdenie, že Jozef Tiso, vtedajší slovenský prezident, sa na zločinoch nepodieľal, a dokonca o nich nebol ani informovaný. "Napriek tomu, že sloboda slova patrí k základným ľudským právam a názor človeka by nemal podliehať kriminalizácii, je šírenie osvienčimskej lži veľmi nebezpečným precedensom: zľahčuje až popiera zločiny nacizmu, čím dáva priestor na postupnú rehabilitáciu jeho predstaviteľov a ideológie."