S jeho menom sa spájajú najväčšie úspechy Slovenska v zimných športoch. Osobný tréner našej olympijskej víťazky z Vancouvru Anasasie Kuzminovej a bronzového medailistu Pavla Hurajta Juraj Sanitra urobil za posledných šestnásť rokov zo slovenského biatlonu pýchu nášho športu. Najskôr ako tréner, neskôr prezident zväzu a zároveň aj kouč našich medailistov z Kanady. "Biatlonom sme viackrát postavili Slovensko na nohy a urobili sme z neho rešpektovaný a úspešný šport,“ tvrdí pre HN Juraj Sanitra.
Biatlonový "blázon“
Kto je vlastne Juraj Sanitra? "Jeden blázon, ktorý robil a robí všetko pre šport a biatlon,“ tak sa pri našej prvej otázke opísal bývalý šéf zväzu, ktorému v júni skončilo druhé štvorročné obdobie v tejto pozícii. K biatlonu sa dostal začiatkom 80. rokov v rodnom Brezne na Horehroní, a venoval sa mu aj počas štúdia na vysokej škole pedagogickej v Banskej Bystrici. "Ako mladý pretekár som nastúpil na pedagogickú fakultu, kde som dosiahol aj drobné úspechy. Dokázal som sa vyrovnať špičkovým pretekárom Dukly,“ spomína na športovú kariéru. Hneď po skončení školy sa stal trénerom v stredisku mládeže vtedajšieho Zväzarmu (spolku, ktorý v spolupráci s armádou podporoval šport). Tam prešiel všetkými úrovňami trénerskej práce čo ho dostalo v čase delenia republiky do špičky. "Bol som šéftrénerom vrcholového strediska športu v Osrblí. Za tejto éry objavil pre biatlon neskoršie úspešné biatlonistky Martinu Halinárovú - rodenú Jašicovú či Soňu Mihokovú, Marcelu Pavkovčekovú. S nimi o niekoľko rokov už ako šéftréner ženského tímu biatlonistiek dostal Slovensko na olympijské výslnie. Bolo to v japonskom Nagane 1998. "Tam prišla prvá biatlonová eufória. Získali sme dve štvrté miesta zásluhou Sone Mihokovej a ženskej štafety. Naše kvarteto doslova prebudilo Slovákov.“ Aj preto, že Slovenky štartovali skoro nadránom - nakoniec to dotiahli k nepopulárnej zemiakovej medaile.
Úspech = peniaze
Kariéra Juraja Sanitru je spojená aj s biatlonovým areálom v Osrblí. Bol pri tom, keď Slovensko usporiadalo majstrovstvá sveta v roku 1997 v Osrblí a neskôr bol predsedom organizačného výboru niekoľkých Svetových i európskych pohárov a Majstrovstiev sveta v letnom biatlone. "Biatlon bol vtedy jediný zimný šport na Slovensku, ktorý organizoval vrcholové podujatia, dosahoval úspechy a predával tak krajinu do sveta. Tá doba biatlonu vtedy priala,“ hovorí Sanitra. Areál sa vďaka peniazom od štátu dočkal modernizácie, vďaka ktorej mohol organizovať špičkové podujatia. Vďaka trénerskému a organizačnému vplyvu na slovenský biatlon sa Sanitra dočkal úspechu aj na poli funkcionárskom. Na olympiáde v Salt Lake City doviedol ešte ženskú štafetu k piatemu miestu. A v roku 2002 bol potom zvolený za prezidenta nášho biatlonového zväzu. "Podarilo sa zväz stabilizovať ekonomicky, profesionálne aj čo sa týka manažérskeho vedenia. V iných športoch mali obrovské problémy, no my sme ťažili z dobrého základu v podobe dlhodobých výsledkov,“ tvrdí dnes 49-ročný tréner Anastasie Kuzminovej. Sanitra dokázal ustáť v pozícii prvého muža biatlonu aj neľahké obdobie, keď boli kvôli nedostatku snehu v Osrblí dvakrát zrušené preteky Svetového pohára. "To nám narobilo obrovské problémy no vykorčuľovali sme z toho. Nedostali sme zväz do straty a naďalej bola naša finančná situácia stabilizovaná.“
Posila z Ruska
Jeden z najdôležitejších a ako sa neskôr ukázalo najúspešnejší krok Sanitru v pozícii prezidenta zväzu, bolo vybavenie slovenského občianstva pre bývalú Ruskú reprezentantku Anastasiu Kuzminovú. Keďže nevedel, ako postupovať v takejto situácii, obrátil sa Sanitra na šéfa zápasníckeho zväzu Petra Marčeka. "V podstate sme prípravy na príchod Naste robili spolu. Neexistovali na to žiadne postupy. A keď som zistil, čo to všetko obnáša, ani som neveril, že sa to podarí,“ hovorí Sanitra. No občianstvo pre Kuzminovú vybavil expresne rýchlo. Tento jeho krok sa nestretol s pozitívnym ohlasom v biatlonových kruhoch ani u širokej verejnosti. "Vložil som do toho svoje meno a pozíciu, dosť som vtedy riskoval.“ No od začiatku vedel, čo sa skrýva v juniorskej majsterke sveta, ktorá za Rusko v kategórii žien ešte nič veľké nedosiahla. A to napriek tomu, že vrcholovo nesúťažila dva roky, pretože sa starala o malého syna. "Kto ju pozná, vie, že do prípravy vloží všetko a má aj obrovský ľudský potenciál. To som vedel hneď od začiatku. A Kuzminová jemu aj Slovensku splatila dôveru tým najlepším spôsobom. Vo Vancouvri získala zlatú a striebornú medailu. Bronz vybojoval ďalší zverenec Juraja Sanitru, Pavol Hurajt. Tréner a vtedy ešte prezident zväzu sa tak po šestnástich rokoch vo vrcholovom biatlone a na štvrtej olympiáde dočkal medailového úspechu.
Juraj Sanitra očami biatlonovej reprezentantky Martiny Halinárovej
Dával mi vždy morálnu podporu, vždy som sa s ním mohla o čomkoľvek porozprávať a mal pochopenie. Nikdy som v ňom nevidela trénerského špecialistu na biatlon - vždy bol tam, kde videl kus športového talentu a snažil sa z neho vyťažiť čo najviac. Jednoducho bol v správny čas na správnom mieste. No keď sa pozrieme na jeho osemročné pôsobenie v pozícii prezidenta zväzu a v otázke mládeže nepohol náš biatlon smerom dopredu. Tieto veci nám utiekli. Nechcem však povedať, že mi nikdy nepomohol, ale v zahraničí existuje určite množstvo lepších trénerov ako on, s ktorými mi nebolo umožnené spolupracovať.