Na javisku v pražskom Kongresovom centre sedí na vozíku bielovlasý muž. Zahlcuje ho nekonečný potlesk tisícky ľudí. Zaprie sa, vstane z vozíčka, pokloní sa svojmu publiku.Muž má 101 rokov a neskutočný príbeh. Príbeh, po ktorom ešte v sále bežia titulky. Je to Nicholas Winton, novodobý hrdina, ktorý počas druhej svetovej vojny zachránil 669, väčšinou židovských, detí z Československa pred nacistickou likvidáciou. A aj po vyše 70 rokoch je to preňho normálne.
Možno aj táto jeho skromnosť inšpirovala režiséra Matej Mináča, aby o ňom nakrútil trilógiu. V Prahe mal minulý týždeň svetovú premiéru posledný diel - Nickyho rodina. "Obzerať sa za seba nemá veľký zmysel, ale je dobré vedieť, čo by sme chceli robiť v budúcnosti,“ povedal dojatý Winton pred dojatým publikom. My ho neposlúchneme, vyrozprávame vám jeho príbeh. Stojí za to. Generácia, ktorá sa narodila vďaka nemu, má vyše 5 700 členov.
Ale ako správny príbeh musí začať pekne od začiatku...
Nejdem lyžovať, idem zachraňovať
Nicholas Winton sa narodil v nemecko-židovskej rodine v Anglicku. Zaujímavosťou je, že jeho mama Barbara bola prvou ženou v Nemecku s maturitou. Aj preto dbala na vzdelávanie svojho obľúbeného syna. Mladý Nicholas sa učil jazyky i matematiku a stal sa z neho nakoniec bankár a biznismen v jednom. Cestoval, vzdelával sa a... užíval si bezstarostný život. Až do momentu, keď raz nezazvonil telefón.
"V decembri 1938 som sa chystal na lyžovačku do Švajčiarka so svojím priateľom Martinom Blakeom. Ten mi však zavolal s tým, že zrušil dovolenku a dúfa, že urobím to isté. Zveril sa mi, že dostal zaujímavú úlohu a potrebuje moju pomoc," spomína dnes už vyše storočný Winton pre médiá. O pár dní stál pred bránami hotela Šroubek v Prahe. A tu zistil, že v Československu nie je všetko ani zďaleka s kostolným poriadkom.
Jeho priateľ Blake sa snažil o záchranu "ohrozených druhov," snažil sa z krajiny dostať politikov, intelektuálov a umelcov. A Winton si uvedomil, že sa nikto nezaujíma o židovské deti. Vedel, že nacisti budú plieniť, čo im príde do cesty. "V Anglicku ani Československu neexistovala organizácia, ktorá by im vedela pomôcť, tak som si povedal, že to skúsim ja."
Lotéria života
Tieto deti mali šťatie, že tento muž nadovšetko miluje dobrodružstvá a ťažké úlohy ho motivujú. A má dobrého obchodníckeho ducha. Dal teda dokopy zoznam najohrozenejších detí (do rúk sa mu dokonca dostali mapy s dátumami, podľa ktorých mal Hitler obsadzovať Európu) a začal konať. Týždeň nato odišiel transport dvadsiatich detí do Švédska. "Bol to náš prvý veľký úspech, veľmi nás to potešilo. Bol to pre mňa jasný dôkaz, že sa deti dajú vyviezť," spomína Winton v knihe Lotéria života.
Problémom však bolo kam. Ako jediná schodná krajina sa ukázala Británia, no aj tá si dávala na čas. Vtedy ešte nechápala to, že deti, ktoré v Československu zostanú, pôjdu s najväčšou pravdepodobnosťou do koncentračného tábora. A odtiaľ neexistuje cesta späť.
Výpredaj detí z Československa
Bol neodbytný ako voš. Vyjednával, vysvetľoval, apeloval. A keď sa anglická strana nevedela rozhýbať, "založil" Britský výbor pre utečencov z Československa - detská sekcia (popravde si dal len vytlačiť hlavičkový papier a zohnal si falošnú pečiatku). Netrvalo dlho a pred hotelom Šroubek sa začali tvoriť rady rodičov, ktorí pochopili, že sa toto obdobie v dejinách neskončí happy endom.
Úrady robili, čo mohli, aby skomplikovali záchranu detí. Winton musel kvôli vízam predložiť žiadosť pre každé dieťa zvlášť. Potreboval lekárske vysvedčenie a dôkaz, že dieťa čaká rodina, ktorá sa o neho postará do 18 roku života. A k tomu ako záruku 50 libier, čo bola v tej dobe vysoká suma.
Vedel, že nájsť toľko náhradných rodín nebude ľahké. Našťastie to bol kreatívny biznismen. Každému dieťaťu vyrobil kartičku s fotkou a číslom a v Británii rozbehol kampaň - Vyberte si svoje dieťa a ponúkal deti z Československa. Prví šťastlivci sa dostali na záchranný vlak 13. marca 1939. Problémom však boli práve víza. Britská vláda mala stále veľa času. A tak sa niektoré deti dostali do Anglicka, jemne povedané, s nie úplne kóšer dokladmi.
Do Londýna alebo na smrť
Píše sa rok 1939, na stanici stoja rodičia, na rukách majú deti s číslom na krku. Vedľa na koľaji je vlak, ktorý ich má odtrhnúť od mamy a otca. A zachrániť život. "Rodičia plakali, keď som im oznámil, že ich dieťa si dosiaľ nikto nevybral a plakali aj vtedy, keď som im povedal, že ich dieťa vybrané bolo. Matky sa nechceli odlúčiť od svojich malých detí a deti sa báli prísť o svojich rodičov," opisuje Winton.
Najväčší transport 250 detí stál pripravený na stanici 1. septembra 1939. Práve v deň, kedy vypukla druhá svetová vojna a hranice sa zabetónovali. Nešťastní rodičia vybrali maličkých z vlaku a pobrali sa domov. Nie však na dlho. Deti z tohto transportu skončili v nacistických koncentračných táboroch. Všetky zomreli.
Winton sa z toho doteraz nespamätal. Vyčíta si, že sa mu tieto mladé životy nepodarilo zachrániť. Aj preto o svojom hrdinskom zachraňovaní detí z Československa mlčal celých ďalších 70 rokov. 669 zachránených detí mu nestačilo na to, aby ho nehrýzlo svedomie. Pre neho je argument, že dlhé mesiace riskoval život a vyvíjal nadľudské úsilie chabou útechou. Vraj urobil to, čo by urobil každý.
Čistokrvný pacifista
Po osemmesačnej záchrannej akcii sa stal z Brita čistokrvný pacifista. Počas vojny sa prihlásil do francúzskeho Červeného kríža, neskôr pracoval v Medzinárodnej banke v Paríži. Tu si našiel manželku, s ktorou sa neskôr vrátil na ostrovy. Postavil dom, mal troch synov (najmladší Robin sa narodil ako mentálne postihnutý, zomrel ako šesťročný) a začal sa - ako mal vo zvyku - venovať tým slabším. Pracoval pre dobročinné organizácie, neskôr začal stavať centrá pre starých ľudí.
Miluje prácu v záhrade, rád chodí na operu do Londýna a hrá bridž. A, samozrejme, ako správny Angličan, má zmysel pre ten typický suchý humor.
Jeho život sa obrátil naruby potom, ako sa jeho príbeh koncom 80. rokov dostal na svetlo sveta. Len vtedy sa už deti z transportov, už ako dôchodcovia, dozvedeli, kto je vlastne človek, ktorý im zachránil život.
Winton, sir Winton
"Ja som už na hrdinu starý," doteraz upozorňuje Nicholas Winton ironicky novinárov a filmárov, že ho objavili priveľmi neskoro. S množstvom zachránených detí sa z neho stal niekoľkonásobný otec, dedko, pradedko... "On to má v takom masívnom merítku, že mi raz z vtipu povedal, že by som mu mal platiť dve sekretárky, ktoré takú obrovskú agendu s ďeťmi budú spracovávať," hovorí so smiechom režisér filmov o Wintonovi, Matej Mináč. Veď jeho "rodina" má dnes už okolo 5 700 členov.
Anglická kráľovná povýšila Nicholasa Wintona do šľachtického rodu, dostáva ceny, kade chodí a deti z Česka pre neho chcú nomináciu na Nobelovu cenu. No najväčšou odmenou je to, že 669 detí vďaka nemu zažilo detstvo, dospelosť a teraz si užívajú starobu. Tento príbeh je jedným z mála vojnových, kde môže na tomto mieste zazvoniť zvonec. A oznámiť šťastný a výnimočný koniec.