"Diabol je v detailoch," hovorí staré príslovie obľúbené vo vedách vyžadujúcich exaktné vyjadrovanie. Náš drahý štát (drahý vzhľadom na dane a odvody, ktoré od nás chce) nedávno pripravil návrh na nový model valorizácie starobných dôchodkov. Nový model sa od starého líši drobným detailom. Dôchodky sa už nebudú valorizovať na základe priemeru rastu miezd a inflácie, ale len na základe rastu inflácie. Čo tento detail prinesie dôchodcom? Hoďme si do kalkulačky pár čísiel:
* V rokoch 2001 až 2010 narástli spotrebiteľské ceny o 53,4 %, čiže priemerným ročným tempom 4,4 %. V tom istom čase narástla priemerná mzda v národnom hospodárstve o 82,7 %, čo predstavovalo v priemere 6,2 %.
Mzdy teda rástli rýchlejšie ako inflácia.
* Priemerný dôchodok bol v roku 2010 asi 47 % priemernej mzdy v národnom hospodárstve. Čo sa stane s priemerným dôchodkom, ak sa bude valorizovať nie o priemer rastu inflácie a miezd, ale len o rast inflácie?
Predpokladajme, že by medzera medzi rastom priemernej mzdy a inflácie zostala taká ako v predošlých desiatich rokoch, t. j. 1,8 %. V roku 2020 by priemerný dôchodok predstavoval už len 39 % priemernej mzdy. V roku 2030 už len 33 %. Podotýkam, že dvadsať rokov bude obvyklý čas poberania dôchodku.
Teoreticky by dôchodky nestratili svoju reálnu kúpnu silu vzhľadom na infláciu. No dôchodcovia by boli v relatívnom porovnaní k pracujúcim stále chudobnejší a nemohli by si dovoliť kupovať niektoré veci, ktoré by pre pracujúcich boli ešte dostupné. Ďalšou otázkou, o ktorej sa u nás veľmi nehovorí, je odlišný spotrebný kôš dôchodcov a pracujúcej populácie. Áno, je pravda, že dôchodcovia nevydávajú veľa peňazí na splátky hypoték a lízingov, lebo už všetko majú (a ak nemajú, aj tak im nikto dlhodobý úver nedá). No vydávajú viac na zdravotné pomôcky, rehabilitáciu a podobné služby. Nárast cien v odvetví zdravotných služieb bol podstatne vyšší ako priemerný nárast spotrebiteľských cien. Konkrétne, za roky 1996 - 2010 bola priemerná inflácia na Slovensku 5,7 %, no ceny v zdravotníctve rástli v priemere 8,0 % ročne. Môžeme sa, samozrejme, spýtať, akú infláciu by sme teda mali brať do úvahy pri indexácii dôchodkov? Odpoveď je smutne jednoduchá: je v podstate jedno, čo by sme chceli. Štát bu
de vyplácať len také dôchodky, na aké bude mať, t. j. dôchodky so stále nižšou kúpnou silou.
Čo robiť? Máme v podstate dve možnosti. (A) pripojiť sa k mase frustrovaných dôchodcov, ktorí raz za štyri roky odovzdajú hlasy súcitne sa tváriacim spasiteľom našej politiky, (B) porozmýšľať, ako investovať svoje peniaze, aby nám okrem suchých rožkov vyšlo aj na kávu.