Nekonečné rady stromov, desiatky jazykov, množstvo národností a všetko ostatné môžete zažiť na ruskej železnici nazvanej Bajkalsko-amurská magistrála, pre domácich BAM. A aj jej história je tragikomická ako vzostup a pád Sovietskeho zväzu.
Oproti Transsibírskej magistrále je jej mladšia sestra opustená nielen turistami, ale aj významnými obchodnými cestami. Bola postavená zo strategických dôvodov, vedie tisíce kilometrov z ospalého sibírskeho železničného uzla Tajšet na východ až po Sovietsku Gavaň. To všetko za viac ako štyri dni čistého času vo vlaku. Tu sa dá zistiť, aké je Rusko za fasádou kremeľského zlata a petrohradských bielych nocí.
Tam, kde by ani Rusa nenašiel
Príroda Sibíri je širšia, ako ľudská myseľ dokáže uniesť. "Tajga je strašná," hovorí pán v saku, "všade samé komáre a bodavé mušky, močariny a permafrost (večne zamrznutá pôda), nedá sa tam žiť." A to ešte zabudol na to, že je nepreniknuteľne hustá, v sezóne plná kliešťov a v zime štipľavo mrazivá. Presne preto sa hlboko zaryje do duše. je neskrotiteľná.
V tajge sa dá priestor iba požičať alebo prenajať, určite nie vlastniť. Keby nebolo strategických rozhodnutí, Rusi by tam ani nevkročili a doteraz by to bola krajina nikoho, tak, ako ešte v polovici 19. storočia. Aj teraz v podstate je. Vďaka tomu je ruský turista prototypom švajčiarskeho nožíka na prežitie, má všetko.
Ísť dva týždne splavovať sibírsku rieku totiž znamená dva týždne bez akejkoľvek civilizácie, dediny, asfaltky, stopy ľudského zásahu, iba rieka a lesy okolo. Preto ruskí turisti nápadne pripomínajú horských nosičov a cez úzke dvere vagónov prechádzajú s rozbehom, inak by ostali uviaznutí v strede.
Ženy na objednávku
Pozdĺž BAM-u novopostavené mestá a dediny ilustrujú márnu snahu človeka skrotiť si tajgu. Postavené od rysovacej dosky v 70. a 80. rokoch sa stali domovom množstva robotníkov, ktorí železnicu stavali a ľudí, ktorých sem zavial absurdný humor osudu.
Ako sa vám tu žije, v tejto krutej krajine?, pýtam sa usmievavého Azerbajdžanca. "Normáľno," dostal som pohotovú odpoveď. Veľká väčšina z ľudí, čo tu žijú, sa tu nenarodili. Sú prisťahovalcami z rôznych kútov Sovietskeho zväzu. Aspoň sa môžete na jednom mieste rozprávať s Kurdom, Tatárom, Arménom či Gruzíncom. A kde k nim zohnať ženy? Nuž, centrálne plánovanie našlo odpoveď... Jednoducho stačilo spraviť náborovú kampaň po celej krajine a nahnať sem tie nezadané.
Keďže sa však Sovietskemu zväzu podarilo rozpadnúť, z mladých perspektívnych rodín ostali ruiny. Miestnych spravidla živí dôchodok, železnica alebo les (ťažba dreva a lov zveri) a ich deti sa v dedinách, v ktorých policajta poznajú len zo slovníka cudzích slov, sústavne opíjajú a vytrubujú z mafiánskych Lád na prechádzajúce vlaky.
Chovatelia jeleňov sú out
Okrem prišelcov tajga skrýva aj domorodé národy a národíky, ktoré ovplyvnené sovietskym chápaním civilizácie s obľubou nosia teplákové súpravy Rossija a Soči 2012 a nedajú dopustiť na svoju ruskosť.
Pani zodpovedná za záležitosti Evenkov na miestnom úrade v Tynde vysvetľuje, čo všetko pre nich Rusi robili a robia. Deti zoberú z rodín kočovných chovateľov jeleňov a dajú ich do internátnych škôl s podobne šikmookými detičkami z rovnako v tajge stratených kočujúcich rodín. A tam ich naučia ručné práce. Vyšívať a vyrábať tradičné evenské výrobky. A potom konečne môžu viesť "normálny" život ako Rusi, a nie ako barbari, čo prežijú v tajge len vďaka svojmu umu celý život. Žiadni šamani, žiadne skolenie medveďa bez pušného prachu, zato vodka v decových "stakanoch". Tak im treba, šarlatánom.
Mesto, ktoré "vymyslel" Stalin
Mestá pozdĺž BAM-u nie sú zábavnými parkami. Ruské kolesá (je náhoda, že sa táto atrakcia v ruštine volá čertovo koleso?) hrdzavejú zarastené burinou, alkoholizmus cítiť vo vzduchu a bezpečnosť si musí zabezpečiť každý sám. "Voľakedy som robil džudo, ale teraz mám toto," Anton z Komsomoľska na Amure vyťahuje revolver z náprsnej tašky. Mesto takmer pri Tichom oceáne na rieke Amur bolo postavené na Stalinov príkaz. Mali tam byť zbrojárske závody, na jednej strane dostatočne ďaleko od Japonska, ktoré Stalin plánoval napadnúť, na druhej však dosť blízko, aby produkty mohli byť ľahko a rýchlo doručené na front. Fabrika na jadrové ponorky, divadlo, aj letecký závod Suchoj stoja dodnes. Akurát práca sa odtiaľto vytratila a s ňou aj optimizmus mladých komsomolcov. A tak sa mesto "potopilo" so svojimi 270-tisíc obyvateľmi rovnako ako ponorka Kursk, ktorá tiež vyšla z jeho brán.
Človečina na rozdávanie
Ľudia pozdĺž BAM-u nemajú ľahký život, čo však neznamená, že by v sebe nemali človečinu. Ukážu, vybavia, zavolajú a pohostia vždy iba pre dobrý pocit, že mohli pomôcť, nikdy nie pre materiálny osoh. Vďaka tomu sa môžete aj tisíce kilometrov od domova cítiť ako medzi svojimi.
Všetko, čoho sa dá na BAM-e dotknúť a skúsiť, má v sebe iskru.
Sprievodcovia vo vlaku majú svoje tajné príbehy. Pirôžky od babičiek sú varené pre uťahaných cestujúcich, nie pre turistov. Stanice, v ktorých by človek nechcel vystúpiť, a predsa len je šťastím tu opustiť vlak. Natiahnuť encefalitku (hrubú bundu proti komárom), gumáky a vydať sa na týždeň na poľovačku. Strčiť ruky pol metra pod zem a cítiť, ako pomaly omŕzajú. Uvariť si čaj na ohni a piť ho zo začmudených zaváraninových pohárov. Ohlásiť sa na miestnom úrade a vydať sa na svoj maršrut (výlet) do nedobytných hôr. Pripiť si vodkou na družbu národov. Na BAM-e žijú skutoční ľudia so skutočnými emóciami, žiadne umelé telenovely. Na zdarovje!
Matej Duman, spolupracovník HN