Každý z nás by cítil súcit a snažil by sa nejako pomôcť. Tak, ako sme pomohli krajinám v Indickom oceáne po cunami v roku 2004 alebo nedávno Haiti, ktoré postihlo zemetrasenie. Čo však s krajinou, ktorej hlavné nešťastie spočívalo v dlhodobom živote nad pomery a v štýle „po nás potopa"? Takáto krajina v nás veľa súcitu nevzbudí.
Grécko dlhodobo podvádzalo svojich kolegov v Európskej únii (treba povedať, že nie samo) a požičiavalo si peniaze na platy a dôchodky, ktoré jeho vlastná ekonomika nedokázala utiahnuť. Predstavme si len malý detail: grécky štátny zamestnanec dostáva po odchode do dôchodku dôchodok vo výške 95 % mzdy. A to bez ohľadu na výšku mzdy. Kým všetky krajiny Európy limitujú absolútne výšky dôchodkov z verejných zdrojov, Grécko žiadne limity nedáva. Dá sa takéto niečo udržať? Kto za to môže? Politici, ktorí to voličom ponúkli, alebo voliči, ktorí si takéto hlúpe míňanie odsúhlasili?
Grécko dnes obchádza ministrov financií EÚ a pýta si ďalšie pôžičky, aby nezbankrotovalo. Aj od nás pýta 300 miliónov eur. Vraj peniaze vráti. Na otázku „Z čoho?", nevie odpovedať.
Kedysi sme sa učili o Sovietskom zväze ako o „krajine, kde „zajtra znamená už včera". Dnes vidíme krajinu, kde včera zjedli, čo mali na pozajtra.
Slovensko nemá šťastie na pekné more a cenné pamiatky ako Grécko.
Nemôžeme sa pochváliť ani takou bohatou históriou vedy, kultúry a umenia. Slováci po väčšinu svojich dejín pracovali na poli alebo v továrni a k filozofii a vede sa dostali neskoro. Nebudeme teda Grékom dávať rady od filozofov a mysliteľov. Ale jednu sedliacku múdrosť im predsa len môžeme venovať: „Prikrývaj sa len takou perinou, na akú máš." A tých 300 miliónov eur môžeme využiť aj rozumnejším spôsobom.