Dobšinského rozprávky mi kúpili rodičia, keď som mala päť rokov. Najskôr mi ich čítali oni, ale potom som si ich už, samozrejme, čítala sama. Páčili sa mi a páčia sa mi dodnes. Asi najviac sa mi páčili: Svetská krása alebo Dvanásti bratia a trinásta sestra. Zdali sa mi veľmi zaujímavé a bolo v nich mnoho zápletiek. Napríklad to, ako si v Svetskej kráse Mesiačik vypočul holubičky a zachránil mladého kráľa, no ten to nevedel a odsúdil ho. Keď mu však Mesiačik všetko vysvetlil a skamenel, kráľ to oľutoval a nakoniec sa mu podarilo premeniť ho späť. Aj v Dvanástich bratoch a trinástej sestre bolo niečo podobné: bratia chceli najprv sestru zabiť, ale nakoniec sa s ňou spriatelili. Nespomínam si však, že by som mala nejakú najobľúbenejšiu rozprávkovú postavu.
Na Dobšinského rozprávkach sa mi nepáčia asi najmä všelijaké kruté veci, ale keď som bola malá, neuvedomovala som si to. Pri čítaní som sa nebála, pretože niektoré zlé veci som si nevedela, ako všetky malé deti, predstaviť. Ak bol niekto o hlavu kratší, zdalo sa mi to smiešne -- myslela som si, že je trochu nižší a nie, že mu odsekli hlavu. Tie kruté pasáže sa vyskytujú snáď v každej Dobšinského rozprávke. Pre deti je to možno nevhodné, ale tieto rozprávky si predtým rozprávali dospelí. Tým ľuďom sa to asi nezdalo byť kruté -- sami sa mali zle, bol to len dostatočne uspokojivý spôsob, ako sa vysporiadať so zlom. Aj keď boli pôvodne tieto rozprávky vymyslené pre dospelých, dnes ich skôr čítajú malé deti. Myslím si, že sa to nedá porovnávať s Twilightom, alebo s Harrym Potterom -- tie sú určené skôr starším deťom.
Podľa mňa niektoré Dobšinského rozprávky sú aj poučné. Dobro vždy zvíťazí nad zlom a odmenení nie sú leniví a prefíkaní ľudia, ale tí odvážni a snaživí. V každej rozprávke by malo dobro zvíťaziť nad zlom. To je asi v rozprávke to najdôležitejšie. Ja mám šťastné konce rada. Deti určite aj práve preto chcú stále čítať rozprávky. Aj ja stále objavujem nové a nové rozprávky, ktoré som predtým nepoznala. Keď som chodila do prvej triedy, napísala som jednu dosť dlhú rozprávku. Mala podobné črty, aké v rozprávkach bývajú: dievčatá mali za úlohu nájsť tri predmety, bola tam aj obluda a nakoniec sa každá vydala za princa a všetko sa šťastne skončilo.
Myslím si, že Dobšinského rozprávky boli blízke najmä ľuďom, ktorí žili v tej dobe. Nevymýšľali ich preto, aby boli populárne, ale preto, aby sa navzájom zabavili a potešili a pritom úspešne pretrvávajú doteraz. Ale poznám aj veľa rozprávok od súčasných autorov. Dobrých rozprávok skrátka nikdy nie je dosť.