Nedávno ste si v Los Angeles prevzali študenstkého Oscara. Čo to pre vás znamená?
Je to najväčšie ocenenie. V mojej kategórii som síce získal len bronz, ale berú to rovnako ako výhru študentského Oscara. Ocenenie mi otvára dvere do budúcnosti, lebo sa už stalo súčasťou môjho portfólia a zvyšuje mi kredit pred filmármi, s ktorými budem chcieť v budúcnosti spolupracovať.
A čo samotné odovzdávanie ceny?
Letel som do L. A. a zúčastnil som sa slávnostnej ceremónie, kde som sa stretol s ľuďmi z filmového priemyslu. Získal som kopu skúseností, bolo to neuveriteľné. Môjho Oscara mi odovzdával Jeremy Renner, hlavný hrdina oscarového filmu z tohto roka Smrť čaká všade.
Dostali ste už nejaké ponuky na dalšiu spoluprácu?
Ešte len na ne čakám, ale kontaktovali ma už rôzne agentúry.
Čo hovoria na váš úspech spolužiaci? Stali ste sa v škole hviezdou?
Škola je veľmi hrdá na môj úspech, bol som na školskej webstránke a niektorí moji spolužiaci mi hovorili, že ma na nej vidia vari každý deň. Zopár mojich blízkych kamarátov mi hneď pogratulovalo, majú z toho radosť a prejavujú rešpekt. A tešia sa na spoluprácu so mnou, aj keď som s nimi ešte nerobil. (smiech)
Spolu s Oscarom ste získali aj dvetisíc dolárov... je to pre mladého filmára v USA veľa alebo málo?
Je to relatívne, ale pre mňa je dvetisíc dolárov niečo neuveriteľné a veľmi mi to pomôže pri ďalšom projekte. Je to viac, ako dávajú niektorí investori do študentských filmov.
Ako zháňate peniaze na filmy?
Funguje to tak, že keď sa hľadajú peniaze pre študentský film, tak sa čerpajú z mnohých zdrojov - od rodičov, sponzorov, grantov, rôzne...
A koľko vás stál Obedár v porovnaní s prvým filmom Statočný valach?
Statočný valach bol za nesmierne malý rozpočet. Robil som ho, keď som mal asi šestnásť rokov a stál ma okolo 750 dolárov, čo je skoro nič. Obedár už bol drahší, bolo to 7 500 dolárov, čo je priemerná cena študentských filmov.
Určite túžite aj po „veľkom" Oscarovi, bude to teraz jednoduchšie?
V istom zmysle to je jednoduchšie, pretože ľudia v L. A., ktorí pozerajú filmy a hodnotia ich, sú naozaj „ľudia". A to je jedna z najdôležitejších vecí, čo som sa naučil. Dodáva mi to odvahu pustiť sa do filmovania a postupovať vyššie každým filmom. Stále tvrdím, že nerobím filmy pre ocenenia, ale dôležitý je ich ľudský príbeh. A práve vďaka tomu som dostal študentského Oscara. Plánujem robiť takéto filmy aj naďalej a možno jedného dňa príde aj veľký Oscar.
Váš oscarový film je o dvoch senioroch. Ako ste sa dostali taký mladý k takejto téme?
Inšpiroval som sa príbehom môjho starého otca, ktorý zažil podobnú situáciu, ktorá je vo filme troška obrátená. Tiež mal mozgovú príhodu a v roku 2004, bohužiaľ, zomrel. Jeho život ma priviedol k myšlienkam, čo to znamená ľúbiť niekoho navždy, starať sa o niekoho a ako vyzerá život po toľkých rokoch. Všetky tieto myšlienky sa odzrkadlili vo filme.
Nie ste pre svojich amerických spolužiakov trocha zvláštny, keď nakrúcate filmy o takých vážnych témach?
(smiech) Amerika je veľmi rôznorodá, je to pravda, čo sa týka krajiny aj ľudí. Je to troška netypické, ale existujú možnosti a tu sa dá viac-menej všetko. Sú tu mladí ľudia, ktorí sú takisto, ak nie viac motivovaní niečo dosiahnuť. Sú tu aj ľudia, ktorí majú radi len žúry a bezstarostný život. Ale sú aj ľudia, ktorí rešpektujú to, čo robím a vážia si to.
Máte v Amerike lepšie podmienky na tvorbu?
Vďaka tomu, že študujem v Amerike a mám slovenský pôvod, som v unikátnej situácii. Mám možnosť vidieť, ako funguje americký filmový priemysel, ale filmy si môžem robiť ako chcem.
Film Obedár sa však odohráva na Slovensku, točili ste ho tu?
Áno, celý film som nakrúcal v Kremnici.
Prečo ste doň obsadili práve Božidaru Turzonovoú a Štefana Šafárika?
Keď som bol na Slovensku, tak som mal nápad natočiť film a pracoval som na scenári. Pre inšpiráciu som chodil aj do divadla. V jednom predstavení som videl pani Božidaru Turzonovovú. Vynikajúco hrala a tak som si povedal, že by som ju rád oslovil do filmu.
A čo ona na to?
Musel som najprv nájsť odvahu, ale keď som jej zavolal, tak ma veľmi milo prijala a povedala, že to samozrejme rada zahrá. Veľmi milo ma to prekvapilo.
Štefana Šafárika ste tiež našli v divadle?
Áno, našiel som ho v Divadle J. G. Tajovského vo Zvolene. Je to veľmi energický, príjemný človek. Bolo to až zvláštne transformovať ho do tichého charakteru, ktorý je vo filme. Prečítal si scenár a tiež mi vyšiel v ústrety.
Poznali ste sa s nimi pred tým?
Nie, ale spoznali môjho otca, keď som im vysvetlil, ku komu patrím.
Ako reagovali na vaše prestížne ocenenie?
Veľmi milo, obaja mi poslali e-mail. Boli veľmi radi a ja som rovnako rád, že môžem týchto skvelých slovenských hercov predstaviť americkému publiku.
Váš film sme mohli vidieť na Art Film Feste, ale osobne ste nemohli prísť. Ako často sa sem vraciate.
Snažím sa aspoň raz za rok, ale keďže mi začal na univerzite letný semester, musím to odložiť na zimu.
Kto je Mihailo Kocka
Narodil sa v roku 1990 v Bratislave. Od roku 2001 žije v USA a v súčasnosti študuje na Savannah College of Art and Design. Pozornosť vzbudil už prvým krátkym filmom Statočný valach, za ktorý získal cenu na Tupelo Film Festivale 2008 v Mississippi ako najlepší mladý filmár. S filmom Obedár si získal Akadémiu, ktorá mu udelila študentského Oscara. SFTA ho nominovala na cenu Slnko v sieti. Ocenenia získava aj za herectvo a fotografie.