StoryEditor

Zákon o slobodnom prístupe k informáciám a čo s ním -- I. časť

10.12.2002, 23:00

Už takmer dva roky je účinný zákon č. 211/2000 Z. z. o slobodnom prístupe k informáciám (zákon o slobode informácií; resp. infozákon). Jeho prijatiu predchádzala široká diskusia, nie všetci mu boli naklonení, ale je tu a s väčšími či menšími problémami "funguje".

Krátko z histórie
Jeho prijatiu predchádzali menšie peripetie. Existovali dva poslanecké návrhy, jeden z dielne poslancov Ivana Šimka a Jána Budaja, druhý z dielne expertov mimovládnych organizácií, ktorý si osvojil poslanec Ján Langoš. Na tomto mieste treba kriticky podotknúť, že prvý návrh bol "taký, aby bol". Druhý návrh bol prísnejší, dôslednejší a ponúkal oveľa širšie využitie slobody informácií oprávnenými subjektmi. Na jeho podporu vytvorili alianciu mimovládnych organizácií, ktorá vypracovala kampaň, ktorej cieľom bolo lobovať v parlamente, ale aj u širokej verejnosti. Vláda však nebola tomuto legislatívnemu návrhu naklonená. Začiatkom roku 2000 na svojom zasadnutí (na základe materiálu predloženým ministerstvom vnútra) vláda vyjadrila s poslaneckým návrhom nesúhlas, de facto teda hlasovala proti nemu (uznesenie vlády SR č. 25/2000). Štátni byrokrati, ktorí sa k návrhu zákonu v rámci verejnej diskusie vyjadrovali, argumentovali najmä "nebezpečenstvom" zahltenia a paralyzovania štátnej správy žiadosťami občanov o informácie. Tieto tvrdenia síce neboli ničím podložené, pôsobili však ako silný "argument" proti prijatiu zákona, ktorý by otváral verejnú správu občanovi. Nakoniec bol zákon Národnou radou Slovenskej republiky schválený 17. mája 2000, aj napriek predošlému odporu vlády a jej "odborného" zázemia, týkajúceho sa tejto oblasti, ktorý bol už v tomto čase značne oslabený. Na jar 2001 malo ministerstvo školstva za úlohu predložiť na rokovanie vlády návrh novely infozákona. Novela pripravená štátnymi úradníkmi, v prípade jej schválenia, by znamenala podstatné oklieštenie zákona a výrazné obmedzenie jeho využiteľnosti.
Hoci sa vôbec nepotvrdili zaručené predpovede o paralyzovaní verejnej správy po prijatí zákona, práve naopak, zákon je využívaný ešte stále nedostatočne, návrh smeroval k obmedzeniu okruhu povinných osôb, k predĺženiu lehoty potrebnej na vybavovanie -- treba podotknúť, že takisto bezdôvodne, vyskytla sa snaha nesprístupňovať niektoré informácie z prebiehajúcich konaní, atď. Po rokovaniach zástupcov mimovládnych organizácií a ministrom školstva, muselo ministerstvo svoj návrh stiahnuť. Vtedajší minister Ftáčnik konštatoval zlú úroveň pripravenej novely a nariadil "svojim" ľuďom návrh prepracovať. Doteraz nebol prepracovaný návrh predložený do vlády; napriek niektorým zjavným nedostatkom zákona (napríklad odvolania proti rozhodnutiam v niektorých prípadoch), na základe prvej skúsenosti je treba povedať, že je to tak dobre.

Právne ukotvenie práva na informácie
Ako teda vyzerala právna úprava práva na informácie vtedy a ako vyzerá dnes? Základná právna úprava práva na informácie, v spojitosti s právom na slobodu prejavu, upravuje Ústava Slovenskej republiky v čl. 26. Okrem toho sa úprava práva na informácie v Ústave SR nachádza aj v čl. 45 (právo na včasné a úplné informácie o stave životného prostredia a o príčinách a následkoch tohto stavu). Ústava SR upravuje právo prístupu k informáciám aj v článkoch, ktoré sa zaoberajú právami národnostných menšín a etnických skupín (čl. 34), kde ide o právo na informácie v rodnom jazyku. Keďže súčasťou nášho ústavného systému je stále aj Listina základných práv a slobôd, vzťahujú sa na ústavnú úpravu práva na informácie aj jej články 17, 25 a 35; ich obsah je však takmer totožný s obsahom spomenutých článkov ústavy. Listina základných práv a slobôd je súčasťou nášho ústavného poriadku od roku 1991, Ústava SR od roku 1992, k naplneniu ústavného práva na informácie, teda k zákonnému vyjadreniu tohto práva, aj to len čiastočnému, došlo až v roku 1998. V tomto roku, 14. mája, schválila NR SR zákon č. 171/1998 Z. z. o prístupe k informáciám o životnom prostredí, čím však nedošlo k celkovému naplneniu ústavného práva na informácie, ale len jeho jednej časti, osobitne upravenej v čl. 45 Ústavy SR, teda úseku životného prostredia. Ostatná, väčšia časť práva na prístup k informáciám, zostala stále nenaplnená. Tento stav trval až do mája 2000, kedy bol prijatý infozákon. Ten zrušil aj zákon o prístupe k informáciám o životnom prostredí, pretože bol už jednoducho zbytočný. Infozákon totiž umožňuje prístup k informáciám bez ohľadu na oblasť, ktorej sa informácie týkajú.

Zákon č. 211/200 Z. z. o slobodnom prístupe k informáciám
Zákon upravuje podmienky, postup a rozsah slobodného prístupu k informáciám, jeho hmotnoprávnu, aj procesnoprávnu stránku. Základným princípom, na ktorom je postavený infozákon, je princíp "čo nie je tajné, je verejné". Zákon vo svojom § 2 definuje tzv. povinné osoby, teda subjekty, ktoré sú povinné podľa infozákona poskytovať informácie. Sú nimi štátne orgány, obce, ale aj také právnické a fyzické osoby, ktorým zákon zveruje právomoc rozhodovať o právach a povinnostiach právnických alebo fyzických osôb v oblasti verejnej správy, a to iba v rozsahu tejto ich rozhodovacej činnosti. Zákon na tomto mieste explicitne nemenuje vyššie územné celky, resp. samosprávne kraje, ktoré v čase tvorby a prijatia infozákona ešte neboli vytvorené. Na inom mieste ich však uvádza, aj keď nie explicitne, ako povinnú osobu. Okrem toho aj z ústavného zakotvenia územnej samosprávy je jasné, že vyššie územné celky, ako druhá úroveň volenej samosprávy na Slovensku, a teda prirodzená súčasť našej verejnej správy, musia takisto patriť k povinným osobám. Od ich vytvorenia zákonom č. 302/2001 Z. z. o samospráve vyšších územných celkov (zákon o samosprávnych krajoch), resp. od vykonania volieb do ich orgánov, sú aj samosprávne kraje povinnými osobami v zmysle infozákona.
Povinnými osobami sú tiež právnické osoby zriadené zákonom a právnické osoby zriadené štátnym orgánom alebo obcou podľa osobitného zákona. V prvom prípade ide najmä o štátne fondy, alebo o verejnoprávne organizácie, ktoré sú zriadené osobitnými zákonmi (napríklad Slovenská televízia, Slovenský rozhlas, Sociálna poisťovňa, Všeobecná zdravotná poisťovňa, atď.). V druhom prípade ide o rozpočtové a príspevkové organizácie, ktoré podľa zákona o rozpočtových pravidiel môžu zriaďovať štátne orgány, obce, ale aj samosprávne kraje.
Povinnými osobami sú ďalej aj právnické osoby založené povinnými osobami, ktoré hospodária s verejnými financiami alebo nakladajú s majetkom štátu alebo s majetkom obcí (a znova treba dodať, aj s majetkom samosprávnych krajov). V tomto prípade ide napríklad o mestské obchodné spoločnosti (dopravné podniky, vodárne a kanalizácie, atď.). Určitý subjekt môže byť za povinnú osobu v zmysle infozákona označený aj osobitným zákonom, resp. môže jej byť stanovená povinnosť sprístupňovať informácie podľa takéhoto osobitného zákona. Tu ide napríklad o povinnosti stanovené v katastrálnom zákone (zákon č. 162/1995 Z. z.), alebo v zákone č. 149/1975 Z. z. o archívnictve.
Dôležité sú ustanovenia zákona o tom, komu zákon umožňuje prístup k informáciám. V § 3 ods. 1 sa uvádza, že každý má právo na prístup k informáciám, ktoré majú povinné osoby k dispozícii. Zákon teda nerozlišuje občanov Slovenska, cudzincov, resp. iných obyvateľov. Nerozlišuje ani to, či ide o právnickú, alebo fyzickú osobu; právo na informácie majú teda aj právnické, aj fyzické osoby. Týmto ustanovením tiež nekladie žiadne osobitné podmienky na právnu spôsobilosť jednotlivých subjektov, napríklad z dôvodu nedostatku veku. Dôležité je aj ustanovenie § 3 ods. 3, podľa ktorého sa informácie sprístupňujú bez preukázania právneho alebo iného dôvodu alebo záujmu, pre ktorý sa informácia požaduje. Z hľadiska povinných osôb je teda absolútne irelevantné, z akého dôvodu žiadateľ sprístupnenie informácie požaduje. Dôvod, pre ktorý o sprístupnenie informácie žiada, nie je žiadateľ povinný uviesť; povinná osoba nie je oprávnená po tomto dôvode pátrať.

Zákon v § 4 definuje na svoje účely niektoré pojmy
Hromadný prístup k informáciám je prístup neobmedzeného okruhu žiadateľov pomocou telekomunikačného zariadenia, najmä prostredníctvom siete internetu. Hromadným prístupom teda nie je akékoľvek zverejnenie informácie, ale len také, ktoré bolo urobené pomocou telekomunikačného zariadenia. V období rýchlej informatizácie (nielen) verejnej správy je dobré, že zákon osobitne zdôrazňuje internet ako médium, pomocou ktorého sa dajú získať rôzne/akékoľvek informácie.
Zverejnenou informáciou je informácia, ktorú môžeme opakovane vyhľadávať a získavať, najmä informácia publikovaná v tlači alebo vydaná na inom hmotnom nosiči dát umožňujúcom zápis a uchovanie informácie, alebo vystavené na úradnej tabuli s možnosťou voľného prístupu, alebo sprístupnená pomocou zariadenia umožňujúceho hromadný prístup, alebo umiestnená vo verejnej knižnici. Aj tu sa spomína, okrem "klasických" spôsobov zverejňovania, ktoré poznajú aj staršie zákony (úradná tabuľa), využitie informačných technológií, ktoré umožňuje prístup k informáciám neobmedzenému okruhu záujemcov.
Zákon pozná aj tzv. povinné zverejňovanie informácií. Povinným osobám z § 2 ods. 1 a 2 ukladá povinne, automaticky zverejňovať niektoré vybrané informácie. Ide najmä o spôsob zriadenia povinnej osoby, jej právomoci, kompetencie, popis organizačnej štruktúry, všetky informácie, ktoré sú potrebné pri správnom konaní u tejto povinnej osoby, prehľad všetkých predpisov, pokynov, inštrukcií, výkladových stanovísk, podľa ktorých povinná osoba rozhoduje, ako aj sadzobník správnych poplatkov, ktoré povinná osoba vyberá za správne úkony. Okrem toho, v rámci povinného zverejňovania informácií, zákon vymedzuje zvlášť niektoré povinné osoby, ktoré okrem týchto informácií musia zverejňovať aj niektoré ďalšie, ktoré presne vymenúva. Pri NR SR ide napríklad o texty predložených návrhov zákonov, texty schválených zákonov, údaje o dochádzke poslancov na schôdze NR SR a na zasadnutia jej výborov, výpisy o hlasovaní poslancov po každej schôdzi NR SR, okrem prípadov tajného hlasovania a hlasovania na neverejnej schôdzi. Primerane tomu uverejňujú informácie aj obce, mestá a samosprávne kraje z rokovaní ich zastupiteľstiev. Kancelária prezidenta musí napríklad zverejňovať program a výsledky pracovných ciest a prijatí prezidenta, miesto jeho pobytu, podpísanie zákona alebo jeho vrátenie NR SR, atď. Vláda povinne zverejňuje texty materiálov (návrhy, správy, rozbory), ktoré boli predložené na rokovanie vlády, ako aj prijaté uznesenia, vrátane ich príloh. Ministerstvá, ostatné ústredné orgány štátnej správy a orgány miestnej štátnej správy zverejňujú materiály programového, koncepčného a strategického charakteru a texty navrhovaných právnych noriem po ich uvoľnení na medzirezortné pripomienkové konanie.
Všetky tieto informácie sa zverejňujú spôsobom umožňujúcim hromadný prístup; neplatí to pre fyzické osoby a pre obce, ktoré nie sú mestami. Zákon umožňuje okrem informácií, ktoré vo svojich ustanoveniach uvádza, zverejňovať aj ďalšie informácie, čím nabáda povinné osoby byť maximálne otvorenými a transparentnými. Samozrejme, musia byť pritom dodržané podmienky, aby nedošlo k
porušeniu niektorých osobitných predpisov.

* Zákon v paragrafoch 8 -- 12 ustanovuje obmedzenia prístupu k niektorým informáciám. Zákon chráni prístup verejnosti k niektorým informáciám, pokiaľ je v danom prípade jasné, že záujem spoločnosti na ochrane daných údajov je vyšší, ako záujem na ich sprístupnení. Ide najmä o ochranu utajovaných skutočností, ochranu osobnosti a osobných údajov, ochranu obchodného tajomstva, daňového tajomstva, bankového tajomstva, atď., teda o skutočnosti, ktoré sú chránené osobitnými zákonmi. Ani tu však nie je obmedzenie prístupu absolútne a zákon vymedzuje podmienky, za ktorých sa takéto informácie sprístupňujú, sprístupňujú len čiastočne, alebo nesprístupňujú úplne.
Tak napríklad podľa § 10 ods. 1 informácie označené ako obchodné tajomstvo povinná osoba nesprístupní. Ale, podľa odseku 2, porušením alebo ohrozením obchodného tajomstva nie je najmä sprístupnenie informácie týkajúcej sa závažného vplyvu na zdravie ľudí, svetové kultúrne a prírodné dedičstvo, životné prostredie vrátane biologickej diverzity a ekologickej stability; informácie o znečisťovaní životného prostredia; informácie, ktorá sa získala za verejné financie alebo sa týka používania verejných financií alebo nakladania s majetkom štátu alebo majetkom obce (len dodám, že aj samosprávnych krajov). Paragraf 12 stanovuje podmienky obmedzenia. Povinná osoba vykonáva obmedzenia práva na informácie tak, že sprístupní požadované informácie vrátane sprievodných informácií po vylúčení tých informácií, pri ktorých to ustanovuje zákon.
Oprávnenie odmietnuť sprístupnenie informácie trvá len dovtedy, kým trvá dôvod nesprístupnenia. Najmä na základe poslednej vety je jasné, že povinné osoby sú povinné neustále skúmať, či stále trvá dôvod, pre ktorý nebola niektorá informácia sprístupnená. Ako už vyplynulo z textu, informácie sa sprístupňujú nielen povinne, teda automaticky, ale aj na žiadosť, čo tvorí gros procesnej časti infozákona. Oproti zákonu č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) je badateľných niekoľko odlišností. Žiadosť možno podať písomne, ústne, faxom, elektronickou poštou, alebo iným technicky vykonateľným spôsobom. Infozákon tu dáva širšie možnosti, ako komunikovať s povinnou osobou, a tým aj širšie možnosti na spružnenie a zrýchlenie procesu poskytovania informácií, čomu by prísne formalizované konanie do istej miery zabraňovalo. Zákon len vymedzuje povinné náležitosti, ktoré musí žiadosť obsahovať. Ide o údaje komu je žiadosť určená, kto ju podáva, čoho sa týka (ktorých informácií) a spôsob sprístupnenia, ktorý žiadateľ navrhuje.
(Pokračovanie vo štvrtok 12. decembra)

21. máj 2022 02:09