"Zabaliť?" zhúkne na nás predavač v stánku na vlakovej stanici, keď si kupujeme bagetu. Na to, aby človek pocítil slovenskú nepohostinnosť, nemusí ani opustiť hlavné mesto. Do najväčšieho mesta Slovenska -- Vysokých Tatier, cestuje pár desiatok vysokoškolákov vracajúcich sa na víkend domov. Nie sú príliš zhovorčiví. Zaujíma ich len futbal a áčka v indexe, nie nejaké rodné hory. Veď pre nich je to samozrejmosť. Pre zvyšok Slovenska: "Och, bože, Vysoké Tatry."
Päťhviezdičkový Cyril
V cieľovej stanici Štrbské Pleso zisťujeme cestu. "Do Kempinského?" pýta sa prekvapene výpravca a jemne mu myká kútikmi úst. Ovešaní taškami práve vyskakujúc
zo zubačky určite nevyzeráme ako klasickí návštevníci päťhviezdičkového luxusného hotela. Nemáme oblečenie od Dolce&Gabbanu ani niekoľko tisíc eur v peňaženke. Ukáže nám smer a vzápätí rozpúta žeravú diskusiu o snoboch z Bratislavy.
Cestu nám skríži Cyril z Gbelian: "Ja Tatry milujem," zakričí a strčí nám do ruky básničku. O láske, nie o Tatrách. O pár sekúnd sa už s batohom na chrbte ponáhľa ďalej. Veď deň je krátky. Stúpame ďalej po schodoch a pred nami sa zrazu do výšky týči zámoček, ktorý vznikol ešte začiatkom dvadsiateho storočia a presne pred rokom bol po
štvorročnej rekonštrukcii sprístupnený turistom. Kempinski.
O pár minút si už užívame výhľad na Štrbské pleso, ktoré svoju najväčšiu slávu už zažilo v roku 1970, keď sa tu konali majstrovstvá sveta v lyžovaní v severských disciplínach. Možno ďalší svetlý rok ešte príde. No zatiaľ to tu tak nevyzerá.
Čo s načatým večerom? O desiatej už na Štrbskom Plese nenájdete ani nohu. A tá jedna, ktorú sme stretli, nebola príliš prívetivá: "Nie je sezóna, darmo tu niečo teraz hľadáte otvorené. Diskotéka na Plesnivci je až zajtra," ukazuje smerom k drevenej kolibe. Lenže my sme tu dnes!
Ani nohy pod Tatrami
A predsa už o desať minút sedíme v útulnej reštaurácii Furkotka. Polnočný boršč a kapustnica sú vynikajúce, čašníci podobajúci sa ako vajce vajcu príjemní. Len o polnoci sa previnilo usmejú: "Môžeme vám priniesť účet? O chvíľu zatvárame." Vyhostení na ulicu sa ešte chvíľu túlame vonku, ale "noha" očividne neklamala, naozaj tu nie je už čo robiť.
"Je to otrasné, veľmi veľa áut a všetko rozostavané. Ale keď sa to dostavia, bude to pekné," privíta nás hneď ráno Viera z Bratislavy, ktorú stretáme priamo pred hotelom. Dovnútra sa neodváži ísť, vraj na to nemá. Skokanské mostíky na Štrbskom Plese pôsobia, ako keď vás niekto ostrým klincom pichne do oka. Ak vidíte dookola krásnu prírodu a nové či zrekonštruované hotely a penzióny, ktoré nerastú práve ako huby po daždi, ale niekedy im to trvá i pár rokov, tak mostíky vám dajú riadnu facku. "To by mohli ešte opraviť," dodáva Viera, chvíľu sa ešte kochá výhľadom prečesaným víchricou pred šiestimi rokmi a vykročí smerom k horám.
Kofola s vôňou slivovice
Cestu nám viac ráz križujú ťažké mechanizmy, ktoré sa snažia naplniť turistické sny o stopercentných službách. Ale radšej teraz v medzisezóne, ako by sa nám mali plantať do cesty počas zimnej lyžovačky či pri letnom vysokohorskom výstupe. Niekoľkokrát sa zastavíme na kofolu či kávu. Z prinesených nápojov zakaždým razí slivovica a pri pohľade na červené oči čašníkov začíname mať dojem, že vedia, kde bol včera žúr. Berieme to s humorom.
V medzisezóne sa tu toho naozaj nedá veľa robiť. Na lyžovanie je už príliš veľké teplo, na člnkovanie na Štrbskom plese ešte stále tuhá zima. Po osade sa prechádza len pár turistov i domácich. Turisti šomrú, že tu nie je čo robiť, domáci, že je tu málo turistov. Začarovaný kruh neprelomíme, tak radšej nasadáme do vlaku a mierime do Starého Smokovca.