O venovaniach v knihách by sa dala napísať diplomová práca. Sú tzv. literárne venovania, ktoré sú súčasťou diela: niekedy sú kvetnaté (Slovutnej slečne N. N. od poníženého ctiteľa...), inokedy lakonické (Anči autor). Ale ja mám na mysli venovania, ktoré sa vpisujú ručne a perne (od slova pero) do knihy. Niekedy sú to mamičkovské venovania (Nášmu drahému synáčikovi venujú jeho ľúbiaci rodičia), ale odkedy má každý na Slovensku svoju knižku, tak sa zvýšil aj počet autorských venovaní. Autori nesmierne radi vpisujú do kníh venovania, najmä ak sú to ich knihy. (Raz sa mi stalo, že mi ktosi podstrčil Štrpku, básnik ako básnik. A možno zasa Ivan podpisoval moju knižku). Poznám autorov, ktorí neustále nosia pri sebe písadlo vhodné na podpisovanie svojich kníh. Viacerí autori pri tom vtipne podotknú, že kniha s ich podpisom sa bude dať drahšie predať do antikvariátu. Aj ja takto žartúvam, hoci sa mi už stalo, že som v antikvariáte našiel knihu s mojím venovaním. Človeku to trochu zrazí bohorovnosť. Ak je to kniha pre deti, tak si povie, čas beží, dieťa vyrástlo, a teraz už moju knihu nepotrebuje. Ale čo ak je to kniha Chcete byť šťastní? Opýtajte sa ma, ako na to...? Je dobré, či zlé, že ju už vlastník nepotrebuje? Dosiahol pomocou mojej knižky šťastie? Alebo sa jeho smola prehĺbila tak, že musel predať aj túto knižnú vzácnosť? Občas zlomyseľný kupec takejto podpísanej knižky donesie relikviu majiteľovi so škodoradostným výrokom: Vidíš, akých máš priateľov? Neštítia sa dať ťa do antikvariátu. Ani tu nemusí byť majiteľ na vine. Možno iba zomrel a jeho knižné dedičstvo (nepoznám väčšiu oštaru) rozpredávajú pozostalí, kde sa dá.