Na otváracom ceremoniáli aj na Moste slávy ste neskrývali dojatie. Čo vás tak dostalo?
Sám som bol tými emóciami zaskočený, ale viete, to je súčet viacerých okolností.
Akých?
Zrazu som po dlhých rokoch na Slovensku. A bolo to viazané aj na Milana Lasicu, lebo sme spolu študovali na VŠMU, on bol na dramaturgii, ja na herectve a veľmi často sme sa stretávali. K tomu som uvidel toľko skvelých ľudí, ktorí mi boli veľmi blízki, svietilo slnko, hrala hudba a zrazu mi to nebolo jedno. Bol to pre mňa emocionálne veľmi silný zážitok a troška sa mi to vymklo z rúk.
Takže ste sa cítili ako doma?
Veľmi si toto ocenenie vážim, pretože to je akoby návrat strateného syna. Po mojich predkoch pochádzam z Moravského Lieskového, ale celý život som žil v Česku a na Morave.
Čím vás zlákalo herectvo?
Nikdy som vlastne hercom nechcel byť, nehral som ochotnícke divadlo, nerecitoval som. Nemal som žiadnu prax a nebol som si istý, či na to mám schopnosti a talent. A to aj napriek tomu, že som spravil prijímacie skúšky. Som tak trochu herec proti svojej vôli, ale bola to jediná možnosť ako sa dostať k vzdelaniu.
Dôvod?
Keby som nešiel študovať herectvo, skončil by som pri pozemných stavbách niekde pri lopate, pretože starý otec mal, bohužiaľ, tehelňu, a tak sme mali zlý kádrový posudok.
A aj napriek tomu ste sa na školu dostali...
Prijali ma, ale dodatočne mi štúdium z politických dôvodov zakázali. Andrej Bagar sa ma vtedy zastal a povedal, že si to berie na svoju rektorskú zodpovednosť a do školy nastúpim. Bol to od neho veľmi statočný čin a vďaka nemu som doštudoval a stal sa hercom.
Preslávili ste sa ako falošný vrchný Vrána vo Vrchní, prchni! a doktor Blažej v Nemocnici na kraji mesta. Patríte k hercom, ktorí majú radi svoje najpopulárnejšie postavy?
Vedel som dopredu, že keď zoberiem úlohu doktora Blažeja, tak to bude proti hereckej etike.
Prečo?
Nikdy nič také nebolo. Vždy bola jedna úloha a dosť. Zrazu ste mali byť trinásťkrát v jednej postave so sledovanosťou asi milión ľudí. Zvažoval som, či do toho mám vôbec vstupovať, že mi to môže zničiť ďalšie možnosti, že sa zaškatuľkujem ako jedna postava.
Ale zobrali ste to...
Čítal som scenár a zdalo sa mi to veľmi kvalitné. Nebol to síce žiaden Shakespeare, ale tie životné príbehy boli písané veľmi obratne, vtipne a išli do toho aj ostatní vzácni kolegovia.
Vrchní, prchni! ste nakrúcali so Svěrákom a Smoljakom, to oni vo vás objavili zmysel pre humor?
Každý človek má v sebe zmysel pre humor. Vždy som mal humor rád, bavili ma veselohry, vyrastal som na Laurelovi a Hardym, miloval som Vlastu Buriana... Smoljak a Svěrák objavili "humor s vážnou tvárou“, ktorý nemusíte hrať vtipne. Najhoršie je hrať smiešne smiešne. Alebo vážne vážne. Veľmi ťažko k sebe hľadali ľudí, a keď ma vzali, tak to bol pre mňa veľký kompliment. Zrazu zistili, že s nimi pred kamerou fungujem, že sa tvárim rovnako nudne ako oni, pretože nosnosť ich vtipu bola taká silná, že čím vážnejšie sa to hralo, tým to bolo smiešnejšie. Stačilo to vydržať a po stopke sme vyprskli smiechom. Dalo nám veľa práce tváriť sa vážne.
Je ťažké nakrúcať komédie?
Humor je veľmi ťažký. Rozplakať ľudí nie je problém, negatívne emócie sú pôsobivé, ale nebaví ma to. Ale rozosmiať ľudí, to je skutočne niečo. Ak je niečo len veselé, tak to je nuda, pretože smútok je troška veselý a humor je trocha smutný. Tak to má byť vždy.
Takže vám bol humor blízky odjakživa?
Vždy som to v sebe mal, ale nevyzeral som na to. Pre kameru som bol vždy "nudný ksicht so zapadnutými očami“. Ale zrazu mi začali chodiť ponuky aj na humorné postavy.
Čím sa stal práve tragikomický film Vrchní, prchni! taký úspešný?
Bol to prekvapivý úspech, vôbec sme to nečakali. Hovorili sme si, je to čierna kronika, niekto tu stále kradne a potom ho zatvoria do väzenia. Čo s tým? Aká komédia? Mal som výhrady a mal to hrať úplne iný herec. Pán Smoljak mi to však ponúkol po Kulovom blesku, kde som sa osvedčil. Netušili sme, že ten film sa tak podarí.
Podarilo sa a nikdy sme vás nevideli v "prepadáku“...
Sú filmy, ktoré si veľmi vážim, potom boli tie, čo sú v poriadku, ale celkom som sa vyhol všetkým malérom. Také filmy by sa nemali vôbec nakrúcať, dobrý úmysel je často málo a má sa odhadnúť, či sa s tým dá niečo robiť. Niekedy sa však zmýlite, ja som napríklad odmietol Starcov na chmeli a doteraz to je kultový film. Ale neľutujem to, mal som dosť iných filmov.