Kto patrí medzi najväčších žiarlivcov? Mladí muži a staršie ženy. Paradoxné? Ani nie. "Mladší muži do tridsiatky v kategórii veľmi žiarliacich vedú. Asi je to prejavom strachu zo straty partnerky, ktorú konečne získali," odhaduje Robert Mathé.
Ženy žiarlia najdlhšie
S pribúdajúcim vekom sa muži upokojujú a svoje polovičky šetria od nepríjemných otázok. U žien nie je možné takýto vývoj predpovedať. Aj keď situačne žiarlivé sú najviac partnerky od puberty do 39 rokov. "Zrejme bojujú o svojich partnerov a nenechajú si ich len tak zobrať," tvrdí Mathé. Situačná žiarlivosť, keď manželky či priateľky vytáča obzeranie sa za každou kratšou sukňou, zostáva zachovaná aj vo veku nad 40 rokov a nemení sa ani u šesťdesiatničiek. Na rozdiel od svojich partnerov, ktorých už obavy o svoje polovičky až tak netrápia. "Mal som 74-ročnú pacientku, ktorá robila žiarlivostné scény svojmu 79-ročnému manželovi," rozpráva Mathé.
Na domácej pohode svoju úlohu zohráva aj vzdelanie partnerov. Situačne, teda normálne žiarliví sú skôr ľudia s vyšším vzdelaním, ale intenzívne, až chorobne žiarliví sú skôr menej vzdelaní. Najmenej často sa tento jav objavuje u vysokoškolsky vzdelaných a u maturantov. "Aj silne veriaci menej podozrievajú svoje polovičky ako neveriaci či ateisti. Zrejme je to aj väčšou voľnosťou sexuálneho života ľudí, ktorí do kostola nechodia," podotýka Mathé.
Až za hrob
Hranica medzi normálnym a extrémnym strachom o partnera je často veľmi úzka. Aj normálna žiarlivosť môže zájsť do fyzických útokov. Jej chorobná verzia si vyžaduje zásah psychiatra. Postihnutý človek sa totiž začína pohybovať mimo reality, je bez zrozumiteľnej príčiny presvedčený o bludoch. Ide už o schizofrenické ochorenia, ktoré treba liečiť tabletkami. "V rámci liečby vedieme žiarlivca k náhľadu na vlastnú žiarlivosť a vysvetľujeme mu, o čo vlastne ide. Učíme ich zvládať prežívanie neistoty, ktorá sa v podstate viaže na každý vzťah. Zdôrazníme potrebu ukončenia rozhovorov na tému žiarlivosti," dodáva Mathé.
Partnera žiarlivca vedú odborníci k tomu, aby nereagoval na jeho snahu kontrolovať, vypočúvať, ani na úsilie dotlačiť ho k sebaobhajovaniu. Pokiaľ žiarlivec nie je schopný žiadnej korekcie svojho správania, je veľmi pravdepodobné, že toto správania je súčasťou jeho poruchy osobnosť a vtedy ja namieste rozvod či rozchod.
Martin Miler pripomína, že liečba žiarliaceho partnera nie je jednoduchá. "Majú pocit, že sú v poriadku a problémom je ten druhý," upozorňuje Miler. I keď medicína dokáže zastaviť ťažké formy žiarlivosti, o jej úplnom potlačení nemôže byť ani reči -- liečba je celoživotná.