I. Kadlečík: Verejnosť chce počúvať len to, čo vie a čo jej lichotí

Pochádzate z rodiny evanjelického farára, ako mnohí slovenskí spisovatelia. Na jednej strane ste mali blízko k organu, ku knihám a k vzdelaným ľuďom, na druhej strane ste boli práve pre svoj pôvod v 50. rokoch prenasledovaný. Ako to vnímate po toľkých rokoch?
- Keď sa dnes stretneme viacero farárskych detí, zvykneme si hovoriť, že celý život nesieme nejaký biľag, s ktorým sa musí človek stále vyrovnávať. Dnes tento fakt beriem pozitívne, ale mal som obdobia, keď to tak nebolo. Bola to moja chyba, pretože v 50. rokoch som podľahol aj tlakom zvonka. Mal som, napríklad, aj vyslovene ateistické obdobia, alebo som odmietal otcovu filozofiu, ktorá sa mi zdala naivná. To však boli len malé výkyvy, aj keď kádrový posudok išiel so mnou od strednej školy. Na druhej strane, málokto - keď si porovnám spolužiakov alebo kamarátov - mal doma knihy. Je to veľmi praktická vec, pretože len čo človek začal rozoznávať písmenká, stále sa k nim musel vracať.

Keď ste v roku 1977 - pár rokov po tom, ako ste boli prepustený z Matice slovenskej - prišli bývať do Pukanca, pôsobili ste ako dedinský organista a boli v úzkom kontakte s miestnym láskavým farárom. Po páde režimu prišiel nový kaplán, ktorý "nemal čas na ľudí a chcel dať vyrúbať spred kostola stromy". Nezdá sa vám to paradoxné?
- Je to paradox, ale aj ten sa dá vysvetliť. Keď sa na tento problém pozrieme generačne, zdá sa mi, akoby starší farári mali lepšiu výchovu a možno aj lepšie vzdelanie. Samozrejme, nie všetci. Navyše počas komunizmu ľudia nemohli veľmi vyskakovať. Potom je naozaj paradoxné, že ak je človek v postavení utláčaného, môže to pôsobiť na neho aj pozitívne. A keď sa ocitne v slobodnom prostredí, začne túžiť po takých veciach ako moc, peniaze atď. To však nie je len problém cirkvi. Mnohí z nich si možno povedali, že "my sme sa nemohli vtedy realizovať, nikto nás nebral vážne, nikto nás nepočúval, a preto si to musíme vynahradiť". Rozhodne som sa proti vyrúbaniu stromov postavil. Nakoniec tie stromy mladý pán farár nespílil. A keď ma pred niekoľkými dňami prišiel navštíviť docent Mlynárik z Prahy, povedal mi: "Ako som si všimol, pán brat, stromy sú ešte na mieste." Je to môj jediný životný úspech (smiech). Stromy stále stoja a pán farár je preč.

Patríte k predstaviteľom slovenskej disidentskej literatúry, ktorá bola nútená aj mystifikovať. Dnes je sloboda a mystifikovať sa nemusí. Nechýba vám to?
- Niekde som to už len tak zo zábavy formuloval, že nás eštebáci vlastne naučili písať, pretože sme museli používať rôzne kryptogramy, metafory a triky. My sme nepoznali to, čomu sa na Západe hovorilo postmoderna alebo magický realizmus. Napriek tomu sme sa k niečomu podobnému dostali, pretože sme nemohli ísť prvoplánovo, ale museli sme používať vnútorné súvislosti. Rovnako aj v korešpondencii, ktorú nám otvárali a čítali. Navyše napriek železnej opone sme mali rovnaký pocit zo života ako ostatní spisovatelia zo Západu. V konečnom dôsledku praktiky komunistov na nás pôsobili aj pozitívne. Samozrejme, ten strach, výsluchy, byť jednou nohou v base atď., nie je nič príjemné, ale pre literatúru to bolo obohacujúce. Aj keď nebola sloboda. Pretože sloboda nie je len to, že mi "do stola" nechodia eštebáci, ale aj to, čo cítim vnútri. A všetko, čo sme existenciálne zažili, sme vedeli lepšie napísať. Mnohí západní spisovatelia doteraz niektoré veci nechápu. Neslobodou sa totiž spisovateľ môže dostať k hlbšiemu existenciálnemu vnímaniu alebo pochopeniu sveta.

Takže bývalý režim a príchod do Pukanca vlastne podporil vašu spisovateľskú kariéru?
- No, písal som už aj predtým. Dokonca som musel aj na chvíľu prestať, lebo som tu mal dosť roboty: staral som sa o včely, husi, ovce, záhradu, vinohrad, takže som nemal veľa času, ale rýchle som sa spamätal a niečo som si čarbal. Keby som bol režimový spisovateľ, bol by som menej slobodný. A vnútorná sloboda je podľa mňa najdôležitejšia. Rovnako je veľmi užitočné, keď človek nedostáva honoráre. Ale ani dnes nie je literatúra platená a spisovatelia musia robiť aj niečo iné. Nehovoriac o tom, že niektorí "idú do reklamy", a to je podľa mňa koniec.

Možno je to údel spisovateľov, že nežijú v blahobyte. Väčšinou totiž platí, že trváce a kvalitné diela, či už literárne alebo výtvarné, musia byť vykúpené biedou, chorobou či smrťou.
- Blahobyt možno nie je dobrý, ale normálna spoločnosť, v ktorej sa ohodnotí ľudská práca, áno.

Mnohí spisovatelia sa však nedožili ani uznania, vy áno. Po roku 1989 ste získali mnohé ocenenia, napríklad ste laureátom Ceny Dominika Tatarku atď...
- Asi som sa teda narodil v šťastnom roku. To znamená, že keby som bol mladší, musel by som dnes niekde pracovať, a to by som už asi nezniesol. A keby som bol starší, už by som nežil (smiech). Ale skutočne, napríklad, keď sme prišli na Filozofickú fakultu Univerzity Komenského, zastihli sme tam najlepších profesorov a veľmi kvalitné prostredie, napriek tomu, že to bolo koncom 50. rokov. Boli tam vynikajúci pedagógovia: Stanislav, Tomčík, Mráz, Pišút, Pauliny, Blanár, Ondruš, Rúfus, Ján Števček, ktorí patrili k európskym kapacitám. Bolo nás málo, asi dvadsať, a oni si nás doslova pestovali. Keď sme odišli, k filozofickej fakulte bola pričlenená aj pedagogická fakulta a vznikla masová výrobňa absolventov.

Literárni kritici vás zaraďujú do línie spisovateľov, ktorí nepodľahli módnym výstrelkom a predstavujú skôr kritický smer, ako Tatarka, Mináč alebo Rúfus. Lichotí vám to?
- Literárni vedci to myslia aj trochu pejoratívne, ale mne to lichotí. Dokonca ma dávajú do súvislosti s romantickou literatúrou (Krčméry, Vajanský), ktorú komunisti kedysi nazvali reakčná a postmoderní vedci patetická literatúra. Napríklad Rúfus pre nich nie je veľmi dobrý, lebo sa im zdá príliš dedinský, konzervatívny a religiózny, pretože verí takým ideálom ako slovo, humanita, morálka, Pán Boh. Mnohí sa nad ním jednoducho uškŕňajú, že je to dávno prežitá starina.

Rovnako vám dnes vyčítajú autobiografickosť...
- Všetci sme autobiografickí. Či Tatarka alebo Sloboda, alebo vo svetovej literatúre Puškin a Dostojevskij. Je to viac či menej skryte alebo otvorene autobiografická tvorba. Mám taký pocit, že dnešným literárnym kritikom prekáža individualita, subjekt. Na jednej strane sa hovorí, že osobná integrita je dôležitá a že je základom úsilia slobodného človeka. Na druhej strane je v súčasnom svete z nejakých dôvodov potláčaný subjekt - a to mi je trochu podozrivé. Mám také obavy, že nás niekto manipuluje: je tu totiž tendencia, od politikov to vidíme jasne, aby sme boli stádo, zožrali všetko, čo nám narozprávajú a boli uniformní. A v konečnom dôsledku ich volili. Presne ako povedal Pavol Rusko, že politici žiadnu integritu, individualitu, osobné vedomie a svedomie neznášajú, dôležité je, čo poviem ja alebo strana, alebo grémium.

Nemyslíte si, že slovenskú literatúru často nepoznajú práve tí, ktorí sa najviac bijú do pŕs?
- Väčšinou ide o primitívov, pretože keď sa niekto prikloní len k jednej ideológii, či už je to nacionalistická alebo klerikálna, náboženská alebo hocijaká iná skupina, nie je to znak osobnej integrity, vzdelania a vnútornej slobody. Dnes dokonca ani niektorí literárni vedci nepoznajú slovenskú literatúru. Raz sa ma jeden literárny vedec dokonca opýtal: "A to mám čítať Kukučína alebo Vajanského? Však to bol zlý prozaik. Aj podľa Matušku." Jednoducho povedia, že je to o ničom, že sú to staromilské a konzervatívne hlúposti, ktoré sa neoplatia čítať, lebo svet je inde. A potom sa stane, že slovenskú literatúru nečítajú vôbec, rovnako ako tí, ktorí sú nevzdelanci, pretože nič nečítajú. Tak sa dostávame do polohy, že slovenskú literatúru už nečíta nikto.

A je podľa vás kvalitná?
- Je rovnocenne porovnateľná s inými literatúrami.

Raz ste sa vyjadrili, že slovenská literatúra sa v 90. rokoch akoby pozviechala. V čom?
- Ja som skôr myslel jazyk a kvalitu slovenčiny. Keby sme sa, napríklad, porovnali s Čechmi, Poliakmi alebo Chorvátmi, ktorí mali spisovný jazyk už niekoľko storočí, počas ktorých si ho aj literárne vypracúvali, slovenčina túto možnosť nemala. V 60. rokoch potom bola čeština v prekladoch, dabingoch, divadlách, časopisoch oveľa prepracovanejšia a my sme za ňou akoby skackali. Dnes mám pocit, že slovenčina je alebo by mohla byť rovnocenným európskym jazykom a že sa češtine vyrovnávame. Neviem, či to nie je aj preto, že mám dojem, že jej úroveň klesla. Teda možno ani nie je správne hovoriť o tom, že sme ju dobehli, ale že nás počkala... Napríklad v prózach Vilikovského, Johanidesa alebo aj u Mitanu je slovenčina konečne normálnym moderným jazykom. Už si nemusí požičiavať z češtiny. V odbornej, filozofickej a esejistickej literatúre človek potrebuje veľmi jemne a presne pracovať s jazykom, preto sa stávalo, že sme české slovo prebrali, a keď bolo v ňom písmeno ř, jednoducho sme ho vymenili za r. Slovenčina je však celkom iný jazyk so svojím osobitým systémom. No aj tu dnes vzniká paradoxná situácia, pretože slovenčina sa síce stala jazykom, ale zároveň ním aj prestáva byť, pretože to, čo počujeme v rozhlase a televízii, už slovenčinou nie je.

Narážate na "modernú" slovenčinu redaktorov v komerčných televíziách?
- Nejde len o spravodajstvo, ale aj o rozhovory, predpoveď počasia, reklamu... Napríklad sa často stáva, že v spojení "Správy bude čítať Marianna Ďurianová a Ľubo Karásek" sa neprízvučná spojka "a" akcentuje, a teda sa prečíta spolu so slovom Ľubo. Slovo "aľubo" však neexistuje. Keby som nevedel po slovensky, tak počujem len bla-bla-bla-bla-bla, celkom splynuté slová. To je presne to isté, ako keď moja babka, ktorá mala len základné vzdelanie, napísala niektoré slová spolu, to znamená predložku s podstatným menom. V hovorenej reči však slová spája alebo oddeľuje prízvuk a intonácia. Jednoducho, keď sa naruší čo len jeden prízvuk, celá veta dominovo padá a je nezrozumiteľná.

V knihe Lístoky ste napísali, že "verejnosť si žiada gýče, pretože chce počúvať len to, čo vie, čo jej lichotí a dodáva sebavedomie bez námahy rozšíriť si vedomie a obraz sveta". Nie je vám ľúto, že literatúra k módnym hitom nepatrí?
- Tvorba, a nielen v literatúre, je individualizovaná, osobná a s masovosťou nemá nič spoločné. Masovosť je pre umenie i ľudský charakter ako mor alebo rakovina.

Takže nikdy ste nepodľahli vkusu čitateľov?
- Nie, lebo ja ich nepoznám. Mám možno - ktovie - sto čitateľov a z nich poznám len desať. A je mi veľmi smiešne, keď niektorí starší spisovatelia dedkovia - ale počul som to povedať aj mladých - hovoria: "Ja píšem pre svojho čitateľa." Po prvé to nie je možné, po druhé je to podlosť, pretože on musí písať podľa svojich schopností a zákonov literatúry, a nie sa prispôsobovať vôli čitateľa.

Veď práve, pretože verejnosť dnes podlieha predovšetkým kultu mladosti, krásy, úspechu a zisku a ľudia sa boja starnutia a chorôb. Prečo?
- Dá sa to prirovnať k situácii, keď mám otroka a chcem, aby stále bol zdravý a vládal robiť. Ale to nejde, a keď nevládze, je odpísaný. Niekto je hlúpy celý život, zostarne a je ešte hlúpejší, niekto je rozumný a je rozumný, aj keď je starší a správa sa dôstojne a slušne. A nerobí zo seba mladého len preto, že je to "v trende". Keď je človek starý, je normálne, že nie je celkom zdravý. Ľudia sa jednoducho boja pozrieť pravde do očí.