28.01.2011, 00:00

Náš najlepší básnik predal dušu. Zlu

Pred 20 rokmi zomrel geniálny básnik a presvedčený súdruh Miroslav Válek.

Miroslav Válek/Foto:Archiv
"V partii často vyhrávajú kone, jedine kráľ však môže dostať mat,“ píše Miroslav Válek vo vynikajúcej básni Šachy. Asi vedel, o čom hovorí, sám bol koňom našej poézie. Dá sa povedať, že jeho perom sa prepisovala skostnatená lyrická poézia v minulom storočí. Tie básne boli plné a silné. Až do momentu, keď sa ako socialistický minister nestal akýmsi čiernym kráľom. Je to irónia, ale Miroslav Válek si sám dal mat. A nám namiesto veľkého básnika zostáva to trpkosladké pýtanie sa - prečo urobil z básne prostitútku komunistického režimu?!

Talent od Boha
Narodil sa v 17. júla 1927 v úradníckej rodine v Trnave, študoval na gymnáziu, neskôr zmaturoval na obchodnej akadémii. Písanie bolo jeho vášňou odmlada a svoje prvotiny začal uverejňovať ako 15-ročný. Už vtedy bolo jasné, že sa na Slovensku rodí "niečo“ nevšedné a veľmi talentované.

Logicky jeho kariéra, po vyštudovaní Vysokej školy obchodnej v Bratislave, vyústila v novinách. Písal pre Týždeň, Slovenského roľníka či a Mladú tvorbu. Tu sa prvý krát dostal do významnejšej funkcie - štyri roky bol na čele mesačníka.

V roku 1962 vstúpil do Komunistickej strany Československa, politika mu veľmi zachutila. Po čase zastával funkciu tajomníka Zväzu slovenských spisovateľov a dotiahol to až na ministra kultúry. A ako správny minister kultúry Slovenskej socialistickej republiky napríklad osobne pozoroval zásah policajných zložiek proti sviečkovej manifestácii 25. marca 1988 na "bratislavský veľký piatok“. Povráva sa, že si svoju druhú manželku Zoru, dcéru sovietskeho diplomata Valeriana Zorinu, zobral preto, aby sa mu ľahšie šplhalo po politickom rebríčku.
"Jeho komplikovanosť presahuje naše chápanie. Stretáva sa tam vrúcnosť i irónia, plač i škrípanie zubov, ničenie i sebaničenie. Možno sa to niekomu nebude páčiť, ale podľa vlastností, ktoré u neho zvíťazili, nazval by som ho naším najväčším básnikom zla,“ opisuje Válka literárny vedec Valér Mikula.

Stratený umelec
Mladý básnik doslova maľoval ľúbostné lyrické drámy v prvej vydanej zbierke Dotyky a ako píše Ján Zambor v štúdii Miroslav Válek - Portrét básnika, vo svojich začiatkoch hovorí o citovej nenaplnenosti o smútku, rozchodoch, sklamaniach, ale aj o túžbe a zamilovanosti. Každou zbierkou sa však niekam posúva. Rozvíja seba i svoju tvorbu. Z naivného optimistického mladíka sa stáva muž, ktorý hľadá zmysel. A ktorého poézia má zmysel.

Literárny teoretik, historik a kritik Milan Hamada oceňuje najmä jeho zbierku Nepokoj, kde logicky cítiť nové smerovanie jeho poézie. "Všímal si úpadok ľudstva a človeka v ňom - ale tento pocit prevládal celosvetovo,“ vysvetľuje. Tu sa už namiesto citlivých básní objavuje napríklad mladé nevinné dievča (zvedené profesorom náboženstva), ktoré sa stáva prostitútkou a v básni Zvony na nedeľu pácha samovraždu.
Z básnika sa pomaly stáva nihilista. "Válek v istej chvíli stratil vieru v človeka. Tou "chvíľou“ je zbierka Milovanie v husej koži, ktorá prináša básne o samote a stratenosti jednotlivca v hodnotovo vyprázdnenom svete, silné i umelecky hodnotné svedectvo,“ opisuje Mikula. Hamada mu oponuje tým, že sa už priveľmi bahní v nihilizme a len opakuje myšlienky z predchádzajúcej zbierky.

Ten, čo chcel zlomiť Tatarku
Miroslav Válek však, žiaľ, nebol len básnikom. Lákalo ho aj niečo iné. "Túžil po moci. Veľmi,“ vysvetľuje Hamada, ktorý sa s ním poznal a bol svojím spôsobom jeho kamarát. V tom období bola synonymom moci politika. Tá rozhodovala. "Bol to zložitý človek, ťažko sa do neho dalo preniknúť, nebol otvorený. Bol to veľký cynik.“

Básnik si najprv bral funkcie vo zväze spisovateľov a postupne prenikal do vyšších funkcií politickej sféry. Domov už pre neho neboli ruky, na ktorých mohol plakať. Ako minister kultúry si z domova spravil krajinu, kde neexistovala sloboda. Ani tá tvorivá.

Nie je však všetko čierno-biele. Mnohí slovenský spisovatelia sa stavajú na obranu tohto muža. Tvrdia, že práve tým, že bol ministrom, tvoril akúsi žinenku medzi režimom a umelcami. O jeho ochrannej ruke sú však pochybnosti. Hamada si stojí za tým, že svojim osobným záujmom podriaďoval všetko. "Ak niekomu aj pomohol, nebolo to nezištne, vždy chcel protislužbu.“

S ponukou ochrany oslovil napríklad aj ďalšieho velikána slovenskej literatúry - Dominika Tatarku, prosil ho, aby nepísal tak veľmi proti režimu, ponúkal mu možnosť preniknúť do oficiálnej literatúry. Tatarka však neohol chrbát. "Robil zo spisovateľov sluhov režimu, oberal ich o autonómnu hodnotu, deformoval ich osobnosť, chcel, aby boli na jeho obraz.“

Dobrý básnik, zlý človek
Básnickou zbierkou Slovo zatĺkol Miroslav Válek posledný klinec do rakvy svojho talentu. Mikula ju hodnotí ako číru lož. "Válek už aj predtým, v programovej básni Nite z debutu Dotyky, považoval za jednu z úloh poézie milosrdnú lož (najmä v otázkach lásky), no v Slove luže nemilosrdne vo všetkých otázkach: čitateľom, sebe, ba aj tej komunistickej strane, ktorá ho údajne ,učila stať sa človekom‘.“

Súdruh a brilantný básnik. Kombinácia, z ktorej dodnes naskakuje husia koža. To, že niekto podriadi talent tvoriť túžbe po moci, desí. Môže vôbec národ milovať a vzdávať hold človeku, ktorý ho na jednej stane obohatil, no potom ničil a sťahoval na dno?

"Všade tam, kde sa vo Válkovej poézii objavujú politické prvky, znehodnocujú, ba často až ničia jeho básne. Politika ho zničila ako básnika. Alebo žeby sa dal na politiku preto, aby dovŕšil akt svojho sebazničenia ako básnika aj ako človeka?“ Odpovedať si musí každý sám.

Denný prehľad správ emailom

Dostávajte každý deň nové informácie zo sveta politiky, ekonomiky a biznisu.

Pred zadaním e-mailovej adresy si prečítajte pravidlá ochrany osobných údajov a používania cookies. Súhlas na odoberanie noviniek môžete kedykoľvek odvolať.