Handelsblatt
Spor o obsadenie miest v direktoriáte Európskej centrálnej banky sa pritvrdzuje. Oficiálne sa síce nemecká vláda drží v tejto záležitosti v úzadí, neoficiálne však prenikli na verejnosť informácie, že sa snaží o zmenu v spôsobe nominovania kandidátov. Zastúpenie Nemecka a ďalších veľkých štátov v tomto grémiu Berlín najnovšie považuje za jeden zo základných faktorov fungovania spoločnej meny: pre osemdesiatmiliónový nemecký národ, ktorý sa vzdal marky, je vraj politicky neudržateľné, aby sa nepodieľal na rozhodovacích procesoch ECB. Menová únia s týmto úmyslom údajne aj vznikala, ako to denníku Handelsblatt potvrdili politici, čo stáli pri jej zrode, vrátane bývalého kancelára Helmuta Kohla: "O zastúpení veľkých krajín v direktoriáte sme uvažovali už vtedy, aj keď nie vo forme konkrétneho uznesenia."
Pôvodne národnosť v tejto súvislosti nemala hrať nijakú rolu. Dohoda z Maastrichtu predpokladá, že členova uvedeného grémia budú pochádzať z krajín eurozóny, inak však má ísť o ľudí "spomedzi uznávaných osobností so skúsenosťami vo finančnej či menovej politike".
Toto pravidlo sa stalo zdrapom papiera skôr, ako 1. januára 1999 vôbec začalo platiť. V máji 1998 francúzsky prezident Jacques Chirac bezpríkladným politickým vydieraním iných zakladajúcich členov eurozóny presadil, aby sa druhým prezidentom Európskej centrálnej banky v histórii stal Francúz. A nielen to, protokol obsahoval už priamo meno kandidáta, ktorý do tejto funkcie o päť a pol roka skutočne nastúpil: Jean-Claude Trichet... Najvhodnejších kandidátov v zmysle maastrichtskej dohody už nehľadal nikto.
Spolu s ním sa do direktoriátu dostali aj predstavitelia štátov, ktoré v ňom ešte nikdy zastúpené neboli -- Rakúšanka Gertrude Tumpelová-Gugerellová a Grék Lucas Papademos. Ak by sa v tejto praxi pokračovalo, ďalšími členmi budú logicky zástupcovia štyroch iných malých štátov, ktoré v ňom ešte nikdy neboli -- Belgicka, Írska, Portugalska a Luxemburska. A v roku 2007 by sa mohli s nárokmi na kreslo po prvýkrát ohlásiť už aj tí nováčikovia EÚ, ktorí budú pri prechode na spoločnú menu najusilovnejší.
Pre odborníkov je ťažko pochopiteľné, prečo veľké krajiny pred niekoľkými mesiacmi súhlasili so zmenou hlasovania v inom dôležitom orgáne Európskej centrálnej banky, v jej rade. Hoci na štyri tieto krajiny pripadá 75 -- 80 % hospodárskeho výkonu spoločenstva, v rade majú len štyri hlasy z 15. Samotné direktórium má potom v rade len jeden stály hlas. (hn/gaf)