Náš súčasník Fero Guldan je jedným z mužov, na ktorého ostatní pozerajú v túžbe po nových pohľadoch na svet. Mohlo by sa povedať, že Guldan je svojský, ale to nie je pravda, pretože je jednoducho Ferom Guldanom, rovnako ako nie je pravda, že obraz sveta, ktorý vytvára, je novým obrazom. Je to obraz sveta staršieho ako sme my, lebo je to svet večný. Je to obraz múdrosti a Fero Guldan sa rýchlo naučil, že múdrosť sa získava predovšetkým od iných, skúsenejších, až v prípade nedostatku tejto skúsenosti prichádza na rad skúsenosť vlastným opálením. Preto v jeho rukách ožívajú fragmenty toho, čo iný, prastarí, pramúdri a praskúsení stvorili a čo sa neskoršia hektická doba pokúsila ukryť na smetiskách.
Fero Guldan by nesúhlasil s tým, keby ste povedali, že prináša nový obraz na svet, on odhaľuje a reštauruje celoplošný obraz sveta, ktorý stvorilo ľudstvo v tom najlepšom a najúprimnejšom úsilí. Fero Guldan oprašuje, reštauruje a zviditeľňuje jeho duchovné aj hmotné fragmenty.
Na jednej z vernisáží svojich obrazov a plastík Fero Guldan povedal, že množstvo inšpirácií, žijúcich artefaktov, nachádza na smetiskách, tam je ich najviac... naozaj sa všetky naše snahy končia tam? Je výtvarný prejav, vyjadrený trebárs aj spôsobom zariadenia obydlia, len vecou pominuteľnou alebo má význam a zmysel trvalý?
Fero Guldan: Mnoho z toho, čo človek vytvoril, sa naozaj končí na smetiskách. Zaháňajú to tam módne vlny, ale osudom módnych vĺn je, že sa zaháňajú na smetiská samy. Rozdiel je v tom, že módna vlna sa na smetisku definitívne končí, užitočná vec na smetisku naberá nový život, reinkarnuje. Aj úlomok drevenej závory zdevastovaný dažďami, vetrom, ohňom a necitlivými ľuďmi ešte stále rozpráva o svojej bývalej užitočnosti a o zručnosti človeka, ktorý zhotovil celú bránu. Módna vlna si ľahne na smetisko a splynie s ním, rozloží sa. Po nej tam nenájdem už nič. Po starej metlici, ktorú zdvihnem, zostane v smetisku ešte aj odtlačok. Napriek svojej fyzickej podstate je dielo človeka duchovným prejavom. Preto je to tak... Bývanie nie je len otázkou komfortu, ale aj vyjadrenia životného postoja.
Keď ste jednu zo svojich výstav nazvali Z nových fosílií, niektorí kritici to hodnotili ako nový smer v tvorbe výtvarníka Guldana, ale to objavovanie starého tu bolo aj predtým, či nie?
F.G.: Nové fosílie, to je len taká slovná hračka. Skameneliny sú svedkovia, čo rozprávajú o živote v minulosti, o jeho úrovni, teda o kultúre života v danom období -- o kultúre žitia, aj keď vtedy ešte neexistoval človek ako organická súčasť prírody. Tieto drobné svedectvá, mušličky, odtlačky, nachádzam v kameni, a preto s ním rád robím. Odtlačky človeka nachádzam potom v nových fosíliách, za horizontom krátkeho života jediného človeka.
Ako ste sa k tomu objavovaniu vlastne dostali, kde a kedy ste zistili, že existujú nové fosílie?
F.G.: Ešte ako študent som reštauroval staré chalupy a v architektúre ma to naučili, a to ostatné je moja osobná potreba vracať život životu, vracať život veciam. O tom by sme sa tu mohli baviť do rána.
Ako ste sa vlastne dostali od architektúry k výtvarníctvu?
F.G.: Ja som architekt! Architektúra je pre mňa obrovský zdroj informácií. Pre mňa je architektúra to, že cez ňu čítaš, architektúra ti rozpráva o človeku a o národe, ktorému patrí. Odpoveď na slovenskú nesvornosť, anticoncordiu, vidím v dreveniciach. Celý karpatský oblúk má rovnaké drevenice, od Švajčiarska po Rumunsko. Sú to domy rovnakých a dobrých horských ľudí. Len na Slovensku je táto reťaz prerušená, na Slovensku má každá dolina iný architektonický štýl dreveníc.
A ako k architektúre?
F.G.: Tak ako aj k môjmu výtvarnému názoru -- u deda. Dedo bol živnostník, klampiarčil, pokrýval kostoly. Uňho som sa ešte ako decko naučil robiť s meďou, aj vážiť si, čo zhotovili majstri predchádzajúcich generácií, naučil som sa, ako sa robia krovy, kostry, rámy, ako to spolu drží, ako sa to pokrýva, ale aj to, ako si to všetko mám vážiť. Dedo znamenal pre mňa veľa, mal ten jasnozrivý rozum remeselníka, pri ňom som pochopil, že kríž na kostolnej veži je malý, len keď je na veži, ale keď si ho dám do dvora, zaprace ho celý, lebo má päť metrov. Od deda som sa naučil posudzovať kriticky aj nás samých, našu požieravú neskromnosť. Ťažko môžeme hovoriť o hlade v Európe, hlas musíme hľadať na planéte inde. A v Európe zasa musíme hľadať čosi iné...
Európa evidentne hýri, žije v nadbytku a v spotrebe -- dokonca aj tá časť, v ktorej žijeme my. Dá sa s tým niečo robiť?
F.G.: Dá a aj sa robí. Nie masovo, ale možno sa to ľudia naučia. Ak používam druhotné suroviny, druhotné materiály, nie je to len ekológia, ale istý druh svetonázoru. Nie je to utilitárne, má to poéziu. Robil som napríklad reliéfy -- zalial som prasknutú koľajnicu, a tam sa prejavil súzvuk materiálu v krásnych nových tvaroch. Dajú sa zlúčiť veci, ktoré sú nám na pohľad nezlučiteľné. Na Barakoch, v Nitre, kde som vyrastal, je starý vojenský cintorín. A tí muži tam ležia a nad hlavou každého je symbol jeho viery, trojramenný kríž vedľa polmesiaca, dvojkríž pri šesťcípej hviezde... A na konci je pieskovcová socha staršieho Bártffaya. Celá z pieskovca. Len s medenou torňou. Z nej sme píjali vodu v lete. Veci, ak s nimi vieme žiť, sú krásne a užitočné zároveň. A na to nemusia byť nové. Kraj, kde som sa narodil, to je zvyšok Veľkej Moravy. Tam sa nachádzajú svedkovia krásy a múdrosti minulosti a chvíľami sa zastavil aj čas. V Nitre na internáte z magneťákov znel Led Zeppelin a na dedine u deda ešte oznamoval správy bubeník. Hral Zeppelin a ja som po dedine vybubnovával. A vôbec to nebolo smiešne. Netreba všetko zahadzovať, treba dbať, aby aj veciam bolo dobre. A ak sa vrátime k tomu hýreniu -- tak zasa použité veci nie sú len poézia, ale aj cena veci je nižšia, ak už raz použité uplatníš. Nemyslím len cenu ako finančnú hodnotu, ale aj cenu práce, energie a ľudského umu, ktorá je v každej veci zakliata.
Ktoré z týchto zásad vnášate do svojho domu? Existuje nejaký návod na to, ako by podľa vás mal vyzerať, pôsobiť, dom?
F.G.: Všeobecný návod asi neexistuje. Každý sme iný. Možno len to, aby si človek v dome dožičil to, po čom túžil, snil a nemohol to mať. Pre mňa je to po tmavých suterénoch svetlý dom na kopci. Veľké okná. Veľa svetla. Veľká knižnica. Veľká obývačka pre priateľov a na robotu a skromná obytná časť. Po meste dom medzi lesom a radmi viniča. Vstanem a zídem k nemu a poteším sa. Inšpirujúca sila živej prírody funguje stále. Kedysi som sa pozeral na ten kríž z kostola a až na dvore som pochopil, aký je veľký. Dnes sa pozerám zhora, sponad vinohradov na svet a v prvom pláne vidím mestečko podo mnou, za ním Senec, potom rovinu a kdesi v diaľke je Balkán a -- z toho kopca vidím, aký je svet malý. Menší ako ten kríž. Mám to naopak. Skoro všetko. Okrem presvedčenia, že chodíme okolo krásy bez povšimnutia a príliš často ju vyhadzujeme na smetisko.
StoryEditor