Medzi najčastejšie filmové témy patrí láska, za posledné týždne sa jej v našich kinách s rozličnou mierou úspechu venovali minimálne traja režiséri. Ak by išlo o ten komerčný, bude na tom zrejme najlepšie novinka z konca februára, komédia s Hughom Grantom a so Sandrou Bullockovou Dva týždne na zaľúbenie. Aj pre najzarytejších priaznivcov tejto dvojice to musí byť trpké sklamanie, vo filme o láske musí medzi hlavnými protagonistami preskočiť iskra, tu sa o seba iba nasilu obtierajú dve chladné plochy. Romantickú komédiu podkopáva smiešna a nepresvedčivá spoločenská angažovanosť Bullockovej postavy, celkovú statickosť filmu prezrádzajú neustále strihy a titulky oznamujúce "o dva mesiace neskôr, o pol roka neskôr...". Tak kedy vlastne? Z pohľadu diváka najlepšie nikdy.
Bizarným spojením dvoch zdanlivo nespáriteľných postáv je kríženie komika Adama Sandlera známeho podradným humorom s Emily Watsonovou, ktorá väčšinou účinkuje v umelecky ladených filmoch. Ukazuje sa, že biodiverzitu má rada nielen príroda, ale aj filmové plátno, čoho dôkazom je film Opití láskou. Americkému dielu sa viac než doma darí na európskych festivaloch, o čom svedčí aj minuloročná Zlatá Palma z Cannes za réžiu. Doteraz všetky filmy tridsiatnika Paula Thomasa Andersona (s výnimkou toho, ktorý nakrútil ako osemnásťročný) získali vysoké známky, spomeňme aspoň Hriešne boogie a najviac cenenú Magnóliu. Hlavnou mužskou postavou jeho najnovšieho filmu je psychicky nevyrovnaný mladík obklopený siedmimi cholerickými sestrami, takže sa návalom zúrivosti tejto obrátenej "Snehulienky" nik nemôže čudovať. V sklade, kde má kanceláriu a obklopujú ho priateľskí Hispánci, sa zoznamuje s osudovou ženou svojho života, ten mu však začne komplikovať vydieračka z erotickej linky a jej gang. Opití láskou je jeden z jednoduchších príbehov, po akých Anderson siahol, že ide len o hru so žánrom romantickej komédie, a nie o jej nakrútenie, napovedá nervózna atmosféra filmu (podčiarknutá rovnako nervóznou a všadeprítomnou hudbou), pri ktorej je šťastný koniec pomerne veľkým prekvapením.
Mies vailla menneiszzttä -- tak znie v origináli názov filmu fínskeho režiséra Akiho Kaurismäkiho Muž bez minulosti, ktorý je súčasťou tohtoročného Projektu 100. Celkom inú poetiku zaručuje nielen jazyk, ale aj meno režiséra. Kaurismäki zostáva verný samému sebe, opäť zobrazuje život ľudí na periférii, opäť pri dialógoch šetrí slovami, jeho postavy opäť nevynikajú fyzickou krásou a jeho film opäť stojí za pozornosť. Dielo rozpráva o mužovi, ktorý po prepadnutí stratí pamäť a ocitne sa medzi bezdomovcami na predmestí veľkého mesta, kde sa o nich stará iba Armáda spásy s teplými polievkami a jej aktivistka Irma. Film uzatvára tzv. nezamestnaneckú trilógiu, do ktorej patria Kaurismäkiho predchádzajúce filmy Mraky odtiahli a Juha, oba uvedené aj v našej distribúcii. Tentoraz rozpráva o stratenej identite, jeho film neohuruje, skôr iba prekvapuje príjemnou atmosférou a iným pohľadom na život ľudí na okraji, než ponúkajú nervy trhajúce televízne reportáže.
StoryEditor