Dnes sa majú obnoviť rokovania medzi Maďarskom a Slovenskom o doriešení sporu o vodnom diele na Dunaji.
Málokto vie, že až po obec Kližskú Nemú, ktorá leží pod Medveďovom, asi v polovici slovenského úseku, má Dunaj charakter horskej rieky. Napriek desiatke priehrad, ktoré vybudovali na jeho rakúskom úseku, na našom území uháňal primeranou rýchlosťou a silou a premiestňoval tisíce a milióny kubíkov štrku. Okrem toho v miestach, kde tvoril hranicu medzi vtedajším Československom a Maďarskom, sa vytvorilo niekoľko kamenných prahov, takzvaných brodov, ktoré obmedzovali riečnu dopravu. Naopak, v Bratislave bolo skutočné dno o dva metre hlbšie ako uvádzali mapy.
Dunajské štáty v záujme zintenzívnenia dopravy tlačili na Československo a Maďarsko, aby vykonali technické opatrenia v záujme lepšej splavnosti riek tak, aby vyhovovala aj riečno-morským lodiam s hlbším ponorom. To bol prvý motív na vybudovanie priehrady. Druhým bola potreba regulovať vody a chrániť nížinu pred záplavami, čo najmä po povodni v roku 1965 bolo veľmi aktuálne. Tlak vtedajšej politickej orientácie však stanovil predovšetkým energetické ciele a preto sa uprednostnila mohutná elektráreň pred riešením zohľadňujúcim najmä plavbu (rakúsky variant).
V roku 1977 oba členské štáty vtedajšej Rady vzájomnej hospodárskej pomoci podpísali Zmluvu medzi Československou socialistickou republikou a Maďarskou republikou o vybudovaní sústavy vodných diel Gabčíkovo - Nagymaros. V Gabčíkove mal byť stupeň na výrobu špičkovej elektriny, v Nagymarosi vyrovnávacia nádrž, bez ktorej nemôže Gabčíkovo plnohodnotne fungovať. Po páde socialistického bloku a teda aj Rady vzájomnej hospodárskej pomoci maďarská strana prestala pokračovať v prácach, pretože pokladala zmluvu za diktát Moskvy. Na slovenskej strane však boli práce už na 90 percent skončené a hrozilo, že náletové dreviny znehodnotia a prakticky zničia prívodný kanál, čo by spôsobilo nepredstaviteľné škody. Česko-Slovensko preto vtedy pozmenilo projekt, zmenšilo zaplavenie v priestore Čilistov - Dunakiliti a gabčíkovskú priehradu napustilo. Maďarská strana mala v tom čase pripravené všetko na vybudovanie vyrovnávacej priehrady v Nagymarosi, stavebnú jamu v koryte Dunaja však zlikvidovala a ustúpila od ďalších prác.
Spor dospel až pred Medzinárodný súdny dvor v Haagu, ktorý vyniesol 25. septembra 1997 rozsudok zaväzujúci obe strany k nápravám a odškodneniu partnerov. Po siedmich rokoch sa však zatiaľ uviedlo do praxe len málo.

Kameň sporu a riešenia
Týmto kameňom je jadro odseku dva haagskeho verdiktu, ktoré sa skrýva v písmenách C a D. Prvá alternatíva, písmeno C je ultimátom pre obe strany. Hovorí totiž, že ak sa nedohodnú inak, musí byť dosiahnutý spoločný prevádzkový režim v súlade so Zmluvou z roku 1977.
Pri rozdielnosti postojov Maďarska a Slovenska k tejto sústave vodných diel je to jednoducho nerealizovateľný cieľ, navyše obmedzený zmenou hydrologických pomerov. Písmeno D zasa stanovuje, že Maďarsko má Slovensku, ako nástupníckemu štátu, kompenzovať škody spôsobené Československu a Slovensko z toho istého titulu kompenzovať škody spôsobené Československom Maďarsku tým, že sa uviedol (podľa Haagu protiprávne) do prevádzky náhradný režim, Variant C. Zvyšné tri písmená odseku dva nabádajú obe krajiny, aby sa správali, ako sa má správať štát v spoločnosti iných právnych štátov, aby ctili zmluvy, záväzky, povinnosti a slušnosť.
Haagsky rozsudok v tomto dáva jednoznačne najavo, že politické aspekty jednej či druhej strany nemajú nárok na vypočutie. Zmluva z roku 1977, nech bola uzavretá za akýchkoľvek okolností, zjavne napĺňa všetky právne atribúty, aby bola platná.
Pre Maďarsko a Slovensko je len jedna cesta - dohodnúť sa v intenciách haagskeho rozsudku. Nie je to zlé riešenie - verdikt nenadŕža ani jednej strane.
Akceptovať ho a uviesť do života je jediným možným krokom zo zakliateho kruhu.