Asi starnem. Častejšie sa vraciam k minulosti, k spomienkam. Začínam si uvedomovať, ako mi mnohí moji blízki začínajú čím ďalej tým viac chýbať. Ostatne som sa v spomienkach vrátil k scénografovi Alešovi Votavovi. Je to už desať rokov čo dobehol svoj neuveriteľný životný maratón a nemal ešte ani 40 rokov. Spolu s Adym Hajdu, Pigim – Igorom Krempaským a Paľkom Mikulíkom sme ho s Aleškom bežali istý čas tiež. Doslova a do písmena. Mne sa stal ten náš spoločný Maratón Clodea Confortesa dokonca osudným. Práve s touto inscenáciou sme boli vo Francúzsku na divadelnom festivale a teraz pre zmenu som tu na Slovensku. Vrátil som sa a Aleška som už nestihol. A jeho múdrosť a nadhľad nechýbajú iba mne. Vysokú školu múzických umení sme končili spolu v roku 1987. Ja u Paľka Mikulíka, on u profesora Ladislava Vychodila. Počas školy absolvoval stáže v parížskych divadlách L'Opéra Garnier, Théâtre Gérard Philipe a Théâtre du Soleil. A tak nás oblažoval svojou rozhľadenosťou a prehľadom. V rokoch 1993 – 1994 absolvoval ročný pobyt vo Francúzskej akadémii v Ríme (Villa Medici), ktorý zakončil samostatnou výstavou Souvenirs (Spomienky). To, že navrhoval pre profesionálne divadlá scény a kostýmy na viac než 40 činoherných, 25 operných a 10 tanečných inscenácií na Slovensku, v Česku, v Maďarsku, či v Taliansku, sa vie. Známe sú aj všetky jeho ocenenia Dosky či strieborná medaila na Trienále scénografie a kostýmového výtvarníctva v Novom Sade, Cena Alfréda Radoka, Cena Tatra banky, ale málo sa vie, že Aleš bol aj skvelý pedagóg. A tam chýba najviac. Práve mladým. Tí, ktorí mali šťastie a poznali ho, najlepšie vedia, o čom píšem. Vravieval: „Divadlo je úžasná ustanovizeň, chodíme sa do nej pozerať na nás samých, vdychovať obraz reality, ktorú my sami žijeme.“ Asi starnem. Častejšie sa vraciam k minulosti, k spomienkam. Idem sa teda nadýchnuť tej reality... Len do ktorého divadla, netuším?! Príď už, prosím!