Pre mnohých investorov sú ratingy kritickým prvkom v oceňovaní cenných papierov a sú často používané ako meradlo na stanovenie investičných usmernení. Rating sa nemá používať ako zdôvodnenie na nákup či predaj finančného nástroja. Je vytvorený prednostne na stanovenie kvality kreditného rizika. Nemá napríklad schopnosť predpovedať vývoj ceny akcií alebo dlhopisu. Cenu podkladového aktíva totiž ovplyvňuje situácia na trhu. Nehovorí ani o postavení spoločnosti na trhu, ani o adekvátnosti ceny jej akcií na akciovom trhu. Rating nie je konštruovaný ani ako hodnotiteľ „atraktívnosti“ dlhového cenného papiera. Tú dlhopis dostáva prostredníctvom svojho výnosu do splatnosti, splatnosti a iných faktorov. Každý rating odzrkadľuje predovšetkým úverové riziko.
Pôvodná myšlienka, s ktorou prišiel v roku 1909 John Moody, bola, že za analýzu cenného papiera bude platiť investor. Vychádzal z premisy, že je v záujme investora, aby jeho investícia mala správny pomer medzi výnosom a rizikom. Model „investor platí“ prevládal do začiatku sedemdesiatych rokov minulého storočia. Vzhľadom na to, že udeľovanie ratingu je finančne náročný proces, tak sa vo väčšom meradle začal používať model „emitent platí“. Spolu s emisiou nových dlhopisov si spoločnosti objednávali ratingové ohodnotenia. Táto zmena otvorila dvere k možnému konfliktu záujmov. Ratingová agentúra za odmenu udeľuje emitentovi rating, na základe ktorého sa investori rozhodujú, či pri danej cene nakúpia emitované dlhopisy. Ratingová agentúra v snahe udržať si klienta mala dôvod upravovať výsledný rating smerom nahor.
Napriek všetkým svojim slabým stránkach patrí rating k najviac používaným indikátorom rizikovosti dlhopisových investícií. Jeho úloha v investičnom rozhodovaní od vypuknutia finančnej krízy však postupne klesá a na dôležitosti naberajú iné kvalitatívne ukazovatele. Okrem neho sa pri výbere konkrétnych dlhopisov využívajú analýzy finančných výkazov a bežných ukazovateľov zadlženosti, likvidity, ziskovosti, peňažného toku i postavenia firmy na trhu. Hodnotí sa taktiež stav a perspektíva sektora i región, v ktorom emitent podniká, vlastnícka štruktúra spoločnosti ale aj potenciálna podpora štátu. Rating však môže aj do budúcnosti plniť funkciu základného a zrozumiteľného ukazovateľa kvality emitenta pre širokú verejnosť. Účastníci trhu majú možnosť využiť informácie od jedného alebo viacerých subjektov zaoberajúcich sa hodnotením kvality emitentov dlhopisov. Pochopenie histórie a vývoja ratingových agentúr umožní vytvoriť si vlastný názor na metodiku udeľovania ratingu, pochopiť riziká a príležitosti spojené s týmto prostredím. S týmto pohľadom do vnútra môžu investori prijímať plnohodnotné rozhodnutia, čo sa týka krajín, odvetví a druhov cenných papierov, do ktorých majú záujem investovať.
Pavel Škriniar, Miroslav Kmeťko
Ekonomická univerzita v Bratislave