Slovensko malo spomedzi štátov eurozóny druhú najvyššiu medziročnú infláciu 4,2 percenta. Táto informácia Eurostatu nás veru nepotešila. Rýchlejšie ako u nás rástli už len spotrebiteľské ceny v Estónsku, kde sa zvýšili o 5,5 percenta.
Vieme celkom presne, čo rozhýbalo našu infláciu. Bola to vyššia DPH. Výrazný podiel mal aj nárast regulovaných cien kvôli cenám ropy. A v dôsledku cien agrokomodít rastú ceny potravín. To napokon už v reáli môžeme sledovať pri nakupovaní v obchodoch. Ceny potravín však nevyzerajú tak, že v druhom polroku sa už zvyšovať nebudú. Vyhliadky nie sú dobré. V auguste nám zdražie o desať percent železničná doprava. Dopravné autobusové podniky, mestská hromadná doprava tiež avizujú vyššie ceny lístkov, čo tiež pridá nejaké desatiny k inflácii. Priplatíme si aj v cenách plynu.
Inflácia sa zvykne podceňovať. Je to však dosť nebezpečné číslo. Potichu nám ukrajuje zo životnej úrovne, z našich miezd. Obranou je šetrenie, v čoho dôsledku zmrzne spotreba. Inflácia zvýhodňuje dlžníkov, nájomcov, zamestnancov, znevýhodňuje veriteľov, prenajímateľov, zamestnávateľov. Odrádza podnikateľské subjekty od investícií. Deformuje daňový systém krajiny, prináša aj vyššie úrokové sadzby, a paradoxne, aj vyššie dôchodky, ktoré sa musia podľa nej valorizovať.
Toto by vláda mala vedieť. Slovensko najviac trápi rast svetových cien a ich vplyv na infláciu. Len za svetové ceny by sme sa však skrývať nemali. Majú ich totiž aj krajiny s najnižšou infláciou. Čo robia inak napríklad Francúzi s infláciou 2, 2 percenta, Nemci (2,4 percenta) alebo Íri, ktorí mali v rámci eurozóny najnižšiu, len 1,2-percentnú infláciu? To je aj tip pre našu vládu, kde hľadať východiská.