"Pozerám sa z okna na druhom poschodí v Zámočnej ulici v Brne. Na ulici je plno ľudí. Dve ženy vedú mladíka, ten si drží pri uchu vreckovku, crčí mu z neho krv. Jazdecká polícia mu šabľou odsekla ucho. Je prevrat. Dvadsiateho ôsmeho októbra v roku 1918." Toto je jedna z jeho prvých spomienok. Dnes 93-ročný filmový velikán prežil dve svetové vojny a osem štátnych prevratov.
Priatelil sa s Hugom Haasom. Písal scenáre pre Martina Friča, neskôr sa od neho učil aj režírovať. Naopak, sám bol učiteľom Věry Chytilovej, Jiřího Menzla i Juraja Jakubiska. Národný umelec. Nositeľ Českého leva i mnohých ocenení. Jeden z najproduktívnejších českých umelcov (80 scenárov a takmer päťdesiatka filmov). Vyčíta sa mu neuveriteľná schopnosť bez ujmy prechádzať najrôznorodejšími spoločenskými režimami. Už tridsať rokov žije so svojou žiačkou, o štyridsať rokov mladšou českou režisérkou Jitkou Němcovou. Otakar Vávra.
Ste jeden z mála žijúcich pamätníkov obdivovanej prvej československej republiky. Bola atmosféra 20. a 30. rokov skutočne taká bezproblémová ako sa nám môže javiť dnes?
- Čo máte konkrétne na mysli?
Mladšia generácia si dnes tridsiate roky často idealizuje - napríklad ich spoločenský bontón, módu, životný štýl atď...
- Dodnes sa obliekam ako za prvej republiky. V tom čase sa páni - hovorím o strednej vrstve - obliekali v anglickom štýle. To znamená, že muž musel napríklad nosiť kravatu, golier, klobúk i rukavice. Bez klobúka sa začalo chodiť až od čias prezidenta Kennedyho, pretože mal veľkú hrivu (smiech). Nuž, dnešná doba speje k väčšej voľnosti...
Ale aká bola napríklad životná úroveň?
- Výborná. Samozrejme, aj vtedy treli niektorí ľudia biedu, ale ten priemer bol vysoko nad dneškom!
Mnohí umelci a intelektuáli boli v tom čase ľavicovo orientovaní. Ako si to vysvetľujete?
- Vtedy to bola móda. Drvivá väčšina intelektuálov bola naozaj ľavicová. Sovietsky zväz - to bolo niečo! Ale bol to len romantický pohľad, pretože tam nikto v skutočnosti nebol. Pamätám si, ako sme sa rozprávali s Júliusom Fučíkom po jeho návrate zo ZSSR. Povedal nám: "Predstavte si, bez kravaty ma do kaviarne ani nepustili!" Problém bol v tom, že mohol ísť len tam, kde ho pustili... Bol romantik, videl len to dobré. Ja som potom v Rusku bol, a po prvé, žiadna kaviareň tam nebola, a po druhé, keď sa tam aj nejaká kaviareň našla, vždy pred ňou stál zástup ľudí.
Na druhej strane je naozaj pravda, že filmársky nás ovplyvnili aj ruské filmy, napríklad od Eisensteina, Nevského, Podorkina. To boli filmy! To bolo zjavenie!
Takže ste tomuto romantickému videniu podľahli aj vy?
- Prosím? (nahne sa dopredu)
Či ste podľahli tejto peknej, nekonfliktnej predstave o Sovietskom zväze aj vy?
- Áno, na začiatku sme si naozaj mysleli, že to tak je, ale keď som Rusko prešiel skrz-naskrz a nakrútil tam niekoľko filmov, pochopil som. Rusi boli veľmi ochotní, problém bol v tom, že úplne inak rozmýšľajú. Keď som povedal, že za dva mesiace musíme mať toto a toto nakrútené, produkčná mi na to odpovedala, že da, da, samozrejme to bude, ale tak o dva roky. Majú úplne iný časový pohľad a naše tempo si vôbec nevedia predstaviť.
Nevedia tiež, čo je demokracia. Dnes sa síce hovorí, že je Rusko demokratické. Ale oni nevedia, čo je demokracia, takže nemôžu byť demokratickí. Putin je diktátor rovnako ako boli všetci cári. Teraz to tam trochu "priškrtil", lebo inak to nejde, ale je to stále obrovská ríša, s mnohými veľmi zaostalými oblasťami.
Na akej úrovni bola vtedajšia československá kinematografia v porovnaní s okolitými krajinami?
- Úplne primitívna. Boli, samozrejme, výnimky, ako napríklad Erotikon od Machatého, ale potom urobil jeden, dva lepšie filmy a ostatné boli hlúposti. Za prvej republiky vládol chaos, neboli peniaze, film si musel na seba veľmi rýchlo zarobiť. Veľmi som závidel zahraničným režisérom, ktorí mohli jednu scénu pripravovať jeden deň! Dokonalosť mohli hľadať, pretože mali na ňu prostriedky, ja som ich nemal, tak som sa snažil k ideálnemu tvaru filmu aspoň priblížiť.
Ste známy svojím perfekcionalizmom, prísnosťou nielen na seba, ale aj na iných. O vašej autoritatívnosti kolujú legendy - vraj ste boli "jednotkou arogancie" na filmovom pľaci. Máte to v povahe, vychovali vás tak alebo...?
- Vychovával som sa sám. Môj otec umrel v roku 1918, keď som mal 7 rokov. Mamka sa musela živiť sama. Všetkému ma v podstate naučil život. Keď som mal dvadsať, prišiel som do Prahy s malým kufríkom a bratovi som povedal, že chcem režírovať. Sen sa mi splnil. Bol som autoritatívny, pretože som vedel, čo chcem a ako sa k tomu dostať. Všetko ostatné muselo ísť bokom.
V štyroch vašich filmoch z tohto obdobia hrala Lída Baárová, v šiestich Adina Mandlová - dve z najväčších českých filmových hviezd 30. rokov.
- Naozaj sa odlišovali od ostatných, možno ani neboli také výborné herečky, ale boli osobnosťami. Chodili nádherne oblečené, boli veľmi ctižiadostivé. Pamätám si ako Mandlová Baárovej závidela norkový kožuch za stotisíc korún. Za tie peniaze sa dal v tom čase kúpiť americký automobil, za dvestotisíc mal režisér Martin Frič vilu... Ale Lída Baárová bola ctižiadostivejšia, mala veľmi pevnú vôľu a chuť do života. A bola neuveriteľne krásna! Živočíšne krásna, najkrajšia herečka, aká u nás žila! Bohužiaľ, bolo to v nešťastnej dobe nacizmu. Filmovala od šestnástich rokov, hneď mala úspech a zrazu boli pre ňu Čechy pritesné. Tak sa sústredila na Nemecko... Dokonca mal o ňu záujem sám Adolf Hitler, ale keď z jej strany nevidel záujem, nechal ju. Zato sa do nej zamiloval jeden z najmocnejších mužov ríše - Goebbels. Bol to veľmi vzdelaný muž, niekoľkonásobný doktor. Mal veľmi sugestívny pohľad a tvár diabla. Jednoducho, pravý minister propagandy tretej ríše a... demagóg.
Práve tieto Baárovej známosti vraj spôsobili v jej rodine veľkú tragédiu. Chceli ste o tom dokonca nakrútiť aj film...
- Áno, sestra spáchala samovraždu, matka dostala infarkt, otec si dal amputovať nohu... Je to jeden výnimočný ľudský príbeh, pravý pre filmový scenár. Po smrti svojho posledného manžela profesora Kurta Lund-walla žila Baárová trinásť rokov sama. Pri poslednom stretnutí ma už ani nepoznávala, zbavili ju svojprávnosti. Nakoniec sa jej ujal mladý emigrant a donútil ju, aby mu všetko odkázala.
Je pravdou aj to, že Nemci chceli z Barrandova spraviť filmárske centrum ríše?
- Áno, mali v úmysle postaviť tu sedemnásť nových štúdií, veľký areál s hotelom a štadiónom. Jednoducho veľké filmové mesto. Aj tri haly nových ateliérov, čo sú tam dodnes, sú z tohto obdobia.
Kritici vám vyčítajú, že ste nakrúcali filmy aj počas protektorátu...
- A prečo nie?
Niektorí umelci v tom čase vyjadrovali nesúhlas so spoločenskou situáciou svojím odchodom do emigrácie, iní sa stiahli do úzadia.
- Prečo by som emigroval? Ja som bol doma v Čechách! Nebol som politický pracovník, bol som filmový režisér, ktorý mohol nakrúcať.
Známy je však prípad Vlastu Buriana, ktorý bol kvôli filmu Hviezdy na Broadway prenasledovaný. Ako ste dobu po protektoráte prežívali vy?
- Nakrúcal som ďalej.
Takže ste nemali žiadne problémy?
- Ale ja som nenakrúcal nemecké filmy! Práve naopak, nakrúcal som historické filmy. Nikdy som nenakrúcal nacistické filmy, musel som však podpísať s Nemcami zmluvu, dostal som zálohu 40-tisíc korún, ktoré som si odložil a každý štvrťrok mi dávali scenár. Mal som však podmienku, že mi musí umelecky vyhovovať a keďže mi žiadny z nich umelecky nevyhovoval.... Vtedy išlo o hubu, z toho mohol byť koncentrák! Zmluvu som mnou zrušili až v roku 1944 a ja som im hneď tých štyridsať tisíc vrátil...
Väčšina vašich filmov je skutočne historických. Nakrúcali sa bezproblémovejšie?
- Súčasné témy sa mi nejako vyhýbali, a keď mám byť úprimný, boli nebezpečné. Ale ani história nie je v dobách tvrdo vládnucej ideológie žiadna prechádzka! Komenského sme napríklad museli až desať rokov presadzovať, pretože nebol revolucionár a navyše bol kňaz!
Ďalším tŕňom v oku mnohých kritikov je prorežimná trilógia Dny zrady - Sokolovo - Osvobození Prahy zo 70. rokov.
- Trilógia vznikla z núdze. Vtedy bol riaditeľom Barrandova Miroslav Fábera a mal k tomuto filmu hotový scenár, ktorý som rozviedol do troch. Pre mňa bol film vždy najvyššou métou. Ak režisér prestane režírovať... Vždy som bol veľkým filmovým fanúšikom. Film bol môj život. V tom čase tu bol tvrdý "absurdistan". Tam sa muselo poslúchať alebo ísť preč, v najhoršom prísť o prácu alebo aj o život. Človek neznamenal nič, len čiarku, ktorá sa dala kedykoľvek odškrtnúť. Masaker v Duklianskom priesmyku som nakrútiť nemohol a v Sokolove som sa aspoň mohol držať základnej historickej pravdy.
Na druhej strane za film Kladivo na čarodejnice ste boli takmer odstavený. Dokonca aj za to, že študentský film Vlastimila Venclíka Nezvaný host, paródiu na sovietsku okupáciu, ste ohodnotili známkou výborný. Navyše s výkričníkom...
- Udávalo sa a odpočúvalo všade. Katedra réžie FAMU bola považovaná div, že nie za hniezdo kontrarevolúcie, pretože sa na jej pôde dodržiavala akademická sloboda. Navštevovali ju významní západní filmári, niektorí režiséri antisocialistických filmov ju dokonca vyštudovali. Nezvaný host išiel do trezoru a ja som dostal sedemročný dištanc. Aj to bol dôvod, prečo som nakrútil trilógiu. Ale našli by sa proti mne aj iné dôvody. Bol to boj o moc a korytá. A závisť, typický český bojový prostriedok proti všetkým a všetkému, čo vyčnieva z radu. Jaroslav Balík napríklad o mne rozširoval, že som od Nemcov dostal Svätováclavskú orlicu.
Práve to, niektorí spomínajú aj vaše ceny, ktoré ste dostali za protektorátu. Išlo o nemecké vyznamenania?
- Nezmysel! Za protektorátu som dostal ceny, nie však nemecké, ale české!
Sám ste sa raz vyjadrili, že si vyberáte menej konfliktné témy. Mnohí umelci sa snažia dopátrať pravdy a práve vyhľadávajú konfliktné námety...
- Minulé storočie bolo najkrvavejšie, aké ľudstvo poznalo. Mal som trvalý pocit, že niekomu stále prekážam. Poviem vám príklad. Na začiatku 50. rokov sme išli pozerať s Miroslavom Fáberom nové exteriéry pre film neďaleko Rakúska. Hranice sme prešli bez toho, že by sme o tom vedeli. Onedlho nás obkľúčili československí vojaci so samopalmi a odviezli do väzenia. Čakali sme dlhé hodiny. Fábera mal politické kontakty a keď to už nevedel ďalej zniesť, povedal: "Ešte desať minút a zavolám Reicinovi." V tom čase velil Reicin bezpečnostným zložkám. Našťastie sa do desiatich minút všetko vysvetlilo... Po návrate do Prahy sme sa však dozvedeli, že bol zatknutý. Začínali sa politické procesy. Keby mu vtedy Fábera zavolal, nikdy by sme nikomu nevysvetlili, že sme hľadali len exteriéry...
Nedávno ste si vraj boli pozrieť Pána prsteňov. Vidíte nejaké súvislosti medzi vašimi a súčasnými veľkofilmami?
- Obdivujem ich zázračnú techniku, ale to ostatné nestojí ani za zmienku. Od skutočného umenia majú ďaleko. Ja som napríklad pri nakrúcaní trilógie o Janovi Husovi používal skutočných komparzistov. Založil som skupinu prvých českých kaskadérov. Boli to olympionici veteráni, ktorí už nesúťažili. Osobne však považujem za najväčších režisérov Federica Felliniho a Ingmara Bergmana.