Na poskytovanie náhrad výdavkov pri zahraničnej pracovnej ceste sa použijú v zásade ustanovenia zákona týkajúce sa tuzemskej pracovnej cesty (§ 3 až 9 zákona). Takto dochádza k zjednoteniu podmienok na poskytovanie náhrad cestovných výdavkov pri tuzemských a zahraničných pracovných cestách, ktoré boli do prijatia zákona o cestovných náhradách upravené odlišnými právnymi predpismi. Vymedzenie zahraničnej pracovnej cesty obsahuje ustanovenie § 2 ods. 2 zákona o cestovných náhradách.

Zahraničnou pracovnou cestou sa na účely tohto zákona rozumie čas od nástupu zamestnanca na cestu na výkon práce do zahraničia, vrátane výkonu práce v zahraničí, do ukončenia tejto cesty. Zamestnávateľ vysielajúci zamestnanca na zahraničnú pracovnú cestu určí miesto jej nástupu, miesto výkonu práce, čas trvania, spôsob dopravy a ukončenie pracovnej cesty. Pri zahraničnej pracovnej ceste má zamestnanec nárok na tie isté náhrady ako pri tuzemskej pracovnej ceste s odlišnosťami uvedenými v § 11 až 17 zákona.

* náhrada preukázaných cestovných výdavkov [§ 4 ods. 1 písm. a) zákona],

* náhrada preukázaných výdavkov za ubytovanie [§ 4 ods. 1 písm. b) zákona],

* stravné [§ 4 ods. 1 písm. c) zákona],

* náhrada preukázaných potrebných vedľajších výdavkov [§ 4 ods. 1 písm. d) zákona],

* náhrada za cesty na návštevu rodiny [§ 4 ods. 1 písm. e) zákona],

* náhrada za používanie cestných motorových vozidiel pri pracovných cestách a náhrada výdavkov za pohonné látky [§ 7 zákona].

Zákon v ustanoveniach § 11 až 17 upravuje niektoré nevyhnutné odchýlky vyplývajúce z osobitného charakteru zahraničnej pracovnej cesty. Z tohto dôvodu sa zamestnancovi priznáva ako nároková náhrada

* náhrada preukázaných výdavkov za poistenie nevyhnutných liečebných nákladov v zahraničí (§ 11 zákona),

* náhrada výdavkov za cesty na návštevu rodiny (§ 12 zákona),

* stravné (§ 13 zákona),

* vreckové (§ 14 zákona),

* náhrada za pohonné látky v cudzej mene za kilometre prejazdené v zahraničí nad 350 km (§ 15 zákona).

Popri vreckovom môže zamestnávateľ poskytnúť zamestnancovi pri zahraničnej pracovnej ceste aj náhradu preukázaných potrebných vedľajších výdavkov [§ 4 ods. 1 písm. d) zákona]. Z hľadiska pôsobenia našich zamestnancov v zahraničí zákon predpokladá ešte ďalšie špecifické náhrady, ktoré zamestnancom patria, a to pri zahraničnej pracovnej ceste vykonávanej na základe dohody o vzájomnej výmene zamestnancov a náhrady pri výkone práce v zahraničí (§ 17 a 18 a nasl. zákona).

Ustanovenie zákona o zahraničnej ceste sa len sčasti týka zamestnancov s výkonom práce v zahraničí. Tieto náhrady sa ich týkajú len za dni cesty do miesta výkonu práce v zahraničí a pri pracovných cestách v zahraničí (§ 18 ods. 1 zákona). V takomto prípade sa im uhrádzajú výdavky ako pri zahraničnej pracovnej ceste. Počas ich pobytu v mieste výkonu práce v zahraničí sa ich týkajú náhrady uvedené v ustanovení § 19 zákona.

Ustanovenie o poistení liečebných nákladov v zahraničí je vecne prevzaté z predchádzajúcej právnej úpravy. V zmysle tohto ustanovenia je každý zamestnávateľ povinný poskytnúť zamestnancovi pred vyslaním na zahraničnú pracovnú cestu náhradu poistenia liečebných nákladov v zahraničí. Táto náhrada patrí zamestnancovi za predpokladu, že ho priamo nepoistil zamestnávateľ. Potreba zakotvenia tohto ustanovenia do zákona vyplývala z rozdielnej úhrady liečebných nákladov v zahraničí zdravotnou poisťovňou a skutočne vynaložených nákladov spojených s takýmto liečením. Zamestnanec vyslaný zamestnávateľom na zahraničnú pracovnú cestu je zdravotne poistený príslušnou zdravotnou poisťovňou v cudzine len v obmedzenom rozsahu.

Poistenie liečebných nákladov sa vzťahuje na nevyhnutné lekárske vyšetrenie a ošetrenie, zakúpenie liekov na lekársky predpis, preprava do nemocnice, pobyt v nemocnici (vrátane operácie), preprava nemocného alebo telesných pozostatkov zosnulého na územie SR. Okrem toho, že poistné krytie je vo všetkých komerčných poisťovniach obmedzené maximálnou peňažnou sumou (napr. 50 000 eur), poistky obsahujú celý rad výluk z tohto poistenia. Zamestnávateľ môže výdavky na poistenie liečebných nákladov zahrnúť do daňových nákladov. Tento daňový náklad môžu uplatniť aj podnikatelia na základe citovaného ustanovenia daňového zákona, ak toto poistenie potrebovali na pracovnú cestu.

Toto ustanovenie sa nevzťahuje na zamestnancov s výkonom práce v zahraničí. Týmto zamestnancom vzniká nárok na náhradu liečebných výdavkov na základe ustanovenia § 25 zákona o cestovných náhradách. Zamestnávateľ má u týchto zamestnancov povinnosť uhradiť rozdiel medzi preukázanými výdavkami vynaloženými na nevyhnutnú a neodkladnú zdravotnú starostlivosť poskytnutú v mieste výkonu práce zamestnanca a úhradou, ktorú mu zdravotná poisťovňa uhradila podľa zákona o Liečebnom poriadku a zákona o zdravotnom poistení.

Z ustanovenia § 4 písm. e) zákona vyplýva, že pri tuzemskej pracovnej ceste patrí zamestnancovi aj náhrada preukázaných cestovných výdavkov za cesty na návštevu rodiny do miesta trvalého pobytu rodiny. Pojem rodina je vymedzený v § 2 ods. 4 zákona. Podľa pôvodného znenia tohto paragrafu náhrada na cesty na návštevu rodiny mala pri zahraničných pracovných cestách len fakultatívny charakter. V zákone bola teda daná len možnosť prípadného poskytovania náhrad na návštevu rodiny ako fakultatívne plnenie na základe dohody medzi zamestnancom a zamestnávateľom. Došlo k zmene fakultatívneho charakteru tejto náhrady za nárokový. To znamená, že ak pri zahraničnej pracovnej ceste zamestnávateľ písomne dohodne so zamestnancom návštevy rodiny zamestnanca do miesta jej trvalého pobytu, patria zamestnancovi náhrady za cesty na tieto návštevy v dohodnutom rozsahu a výške, najviac však v rozsahu, do výšky a podmienok ako pri zahraničnej pracovnej ceste.

Zamestnávateľ sa môže so zamestnancom dohodnúť na poskytovaní všetkých náhrad a vo výške ako pri zahraničnej pracovnej ceste, alebo sa môže dohodnúť len na niektorých náhradách, napr. len na cestovných výdavkoch, na stravnom len vo výške napr. 50 % dennej sadzby stravného. V dohode by sa malo vychádzať z konkrétnych podmienok zahraničnej pracovnej cesty a z rodinných pomerov zamestnanca. Náhrada za cesty na návštevu rodiny pri zahraničných pracovných cestách sa môže poskytnúť len v prípade, ak sa táto návšteva uskutočňuje priamo do miesta trvalého pobytu rodiny. Nie je teda možnosť, aby v dohode medzi zamestnancom a zamestnávateľom sa dohodlo iné miesto. Zároveň v tomto ustanovení je vylúčená aplikácia § 4 ods. 1 písm. e) na cesty na návštevu rodiny zamestnanca vyslaného na zahraničnú pracovnú cestu. Toto ustanovenie nemožno použiť ani podporne.

Stravné pri zahraničnej pracovnej ceste sa poskytuje za každý kalendárny deň trvania zahraničnej pracovnej cesty mimo územia SR, a to v závislosti od času trvania v tomto dni, pričom čas trvania pracovnej cesty je rozdelený oproti predchádzajúcemu právnemu stavu na 3 časové pásma, a to do 6 hodín, nad 6 hodín až 12 hodín a nad 12 hodín, pričom pre každé časové pásmo je ustanovená pevná suma stravného v inej ako slovenskej mene.

Stravné na zahraničné pracovné cesty sa poskytuje ako obligatórna dávka. Výška zahraničných diét je stanovená pre všetkých zamestnancov zhodne, bez ohľadu na vykonávanú funkciu. Zamestnávateľ však môže diferencovať výšku týchto náhrad u jednotlivých zamestnancov nielen v rámci vreckového (až do výšky 40 % stravného určeného podľa § 13 zákona), ale aj s využitím ustanovenia § 9 zákona, podľa ktorého možno v podnikateľskej sfére stanoviť zvýšené stravné aj pri zahraničných pracovných cestách.

Od 1. júla 2002 nie je teda rozhodujúce len to, či pracovná cesta trvala viac alebo menej ako 12 hodín. Zákon zdôrazňuje, že nárok na stravné podľa tohto ustanovenia prináleží v prípade pracovnej cesty mimo územia SR. To znamená, že z hľadiska poskytovania stravného podľa tohto ustanovenia je rozhodujúcim čas, kedy zamestnanec opustí území SR. Rozhodujúcim momentom je prechod cez štátne hranice. Ak sa zahraničná pracovná cesta uskutočňuje letecky, rozhodujúci je čas odletu lietadla z letiska umiestneného na území SR, ak sa nepreukáže, že došlo k zmene letového poriadku. Vzhľadom na to, že v jednotlivých štátoch sa podmienky pre stanovenie výšky stravného v cudzej mene môžu meniť, nie je účelné, aby tieto sumy boli priamo zakotvené v zákone. Preto je Ministerstvo financií SR splnomocnené, aby ich uverejňovalo formou opatrení v Zbierke zákonov.

Krátenie dennej výšky je v prvom pásme 25 % a v druhom (pracovná cesta v trvaní do 12 hodín) je 50 %. Ďalšie krátenie (úpravu) výšky stravného pripúšťa zákon v ods. 5 a 6.

Zákon v ods. 5 výslovne použil pojem najviac z toho dôvodu, že podľa § 5 ods. 5 zákona môže zamestnávateľ pre zamestnancov, u ktorých častá zmena pracoviska vyplýva z osobitnej povahy povolania, dohodnúť nižšie denné sadzby stravného pri domácej pracovnej ceste (najviac o 25 %). Ustanovenie ods. 5 zákona možno aplikovať len na vybraný okruh zamestnancov (napr. vodiči z povolania, ktorí dochádzajú na letisko pre zamestnancov vracajúcich sa zo zahraničnej pracovnej cesty). Zákon vo vzťahu k nim pripúšťa krátiť stravné pripadajúce na jednotlivé časové pásma najviac o 25 %. Pre členov posádky plavidla zákon pripúšťa krátenie stravného pripadajúce na jednotlivé časové pásma najviac o 50 %.

V ods. 6 sú riešené problémy, ktoré vznikajú pri zahraničných pracovných cestách v tých prípadoch, keď v rámci ubytovacích služieb sú poskytované raňajky, ktorých hodnota môže byť na úrovni určenej dennej sadzby stravného pre danú krajinu, alebo aj vyššie ako príslušná denná sadzba stravného. Vzhľadom na to, že stravné v zahraničí má pokryť celkové výdavky zamestnanca na stravovanie (raňajky, obed, večera), zákon umožňuje zamestnávateľovi krátiť dennú sadzbu stravného o preukázateľný výdavok za raňajky. V prípade, že na zahraničnej pracovnej ceste boli poskytnuté raňajky, môže zamestnávateľ postupovať dvojakým spôsobom. Buď zníži dennú výšku stravného o cenu raňajok, ktorá je uvedená v doklade o ubytovaní, alebo stravné zníži o 20 %, ak výdavky za poskytnuté raňajky boli vyššie ako 20 % stravného. Rovnako sa v praxi postupovalo aj doteraz.

Ak ide o zahraničnú pracovnú cestu súvisiacu s podnikateľskou činnosťou, nárok na stravné má podnikateľ i jeho zamestnanec. Stravné s prípadným vreckovým v stanovenom limite 40 % môže podnikateľ zahrnúť do základu dane v rovnakej výške, v akej tieto náhrady patria zamestnancom. Výdavok na stravné v cudzej mene musí byť podľa devízových predpisov preukázaný dokladom z banky, ktorý preukazuje legálny nákup devízových prostriedkov. Stravné podľa tohto ustanovenia možno poskytnúť aj zamestnancom s výkonom práce v zahraničí s výnimkou uvedenou v § 18 ods. 2 zákona o cestovných náhradách, podľa ktorého im stravné za pracovné cesty v trvaní do 6 hodín vrátane v krajine jeho pravidelného miesta výkonu práce nepatrí.

Uvedené ustanovenie § 14 rieši poskytovanie náhrady vreckového pri zahraničnej pracovnej ceste vo väzbe na výšku tejto náhrady a jej výpočet. Zmena oproti predchádzajúcej právnej úprave spočíva v zmene nenárokovej náhrady vreckového na nárokovú náhradu. Účelom tejto zmeny je zrovnoprávnenie všetkých zamestnancov, čo sa týka plnení pri zahraničnej pracovnej ceste. Naďalej však ostane v právomoci zamestnávateľa, aby určil výšku vreckového, pričom sa zákonom ustanovuje minimálna a maximálna výška vreckového. Zákon ukladá zamestnávateľovi poskytnúť zamestnancovi popri náhrade preukázaných potrebných vedľajších výdavkov aj vreckové v cudzej mene do ustanovenej výšky. Od zamestnanca nemožno spravodlivo žiadať, aby výdavky, ktoré neslúžia jeho osobnej potrebe a ktorých vynaloženie je podmienkou úspešného absolvovania pracovnej cesty znášal z paušálnej sumy (vreckového) určenej predovšetkým na úhradu jeho osobných výdavkov v zahraničí.

Takýmito výdavkami sú nepochybne výdavky spojené s použitím motorového vozidla na pracovnú cestu. Vreckové ako paušálnu náhradu predpokladaných výdavkov musí zamestnávateľ vedieť v zmysle všeobecného poňatia paušalizácie rozložiť a preukázať východiskové komponenty. Nutnosť rozloženia paušálu je podľa nášho názoru daná tým, že ide o obligatórnu náhradu, na ktorú má zamestnanec nárok. Z jednotlivých komponentov paušálu musí vyplynúť aj to, prečo sa vreckové poskytuje v maximálnej výške 40 %, a nie vo výške napr. 25 %. Rozloženie paušálu je ďalej potrebné aj z toho dôvodu, aby zamestnávateľ mohol doložiť, že zamestnancovi uhrádzal potrebné vedľajšie výdavky podľa ustanovenia § 4 ods. 1 písm. d) zákona z toho dôvodu, že tieto nie sú zahrnuté vo vreckovom. Zamestnávateľ by teda mal uviesť, na ktoré výdavky zamestnanca v zahraničí je určený paušál poskytnutý zamestnancovi vo forme vreckového. Z toho potom vyplynie, že všetky ďalšie výdavky neosobného charakteru idú nad rámec vreckového. Vreckové nemožno priznať v cudzej mene v sume nižšej ako je 5 % dennej výšky stravného na zahraničnú pracovnú cestu.

Vreckové pri zahraničnej pracovnej ceste patrí od 1. júla 2002 medzi obligatórne náhrady, no podľa daňového zákona vreckové do stanovenej výšky (40 %) nepredstavuje u zamestnancov zdaniteľný príjem zo závislej činnosti a u podnikateľov a zamestnávateľov možno takéto vreckové zahrnúť do daňových nákladov.

Účelom poskytnutia vreckového pri zahraničnej pracovnej ceste je tiež náhrada nevyhnutných výdavkov pri zahraničnej pracovnej ceste. Na rozdiel od potrebných vedľajších výdavkov podľa ustanovenia § 4 ods. 1 písm. d) ide o náhradu, ktorá má paušálny charakter. Vzťah vreckového a náhrady preukázaných potrebných výdavkov možno preto posudzovať v zmysle zásady, že nie je prípustné dvojité plnenie na ten istý účel. Paušálna náhrada preukázaných nevyhnutných výdavkov na zahraničnú pracovnú cestu vo forme vreckového sa nedokladuje a zamestnanec ju nevracia. Poskytovanie povinných náhrad uvedených v ustanovení § 4 ods. 1 zákona sa, naopak, viaže na podmienku preukázanosti.

Vreckové je v zákone o cestovných náhradách upravené ako obligatórna dávka, ktorá je stanovená v rozpätí od 5 % do 40 % sumy stravného určeného opatrením Ministerstva financií SR. Pri zahraničnej pracovnej ceste, ktorá trvala viac ako 12 hodín sa 40 % počíta z plnej sadzby stravného a pri zahraničnej pracovnej ceste, ktorá trvala 6 až 12 hodín sa 40 % počíta zo zníženej sadzby, najviac z polovičnej sadzby (50 %). V prípade zahraničnej pracovnej cesty, ktorá trvala menej ako 6 hodín prichádza do úvahy ďalšie krátenie.

Vzťah vreckového a náhrady potrebných vedľajších výdavkov [§ 4 ods. 1 písm. d) zákona] treba posudzovať ako vzťah paušálu a jednotlivých výdavkov zhodného obsahu. To znamená, že ak zamestnávateľ bude riešiť potrebné vedľajšie výdavky len paušálom (vreckovým), nemôže zamestnancovi uhradiť potrebné vedľajšie výdavky, hoci je zamestnanec schopný ich dokladovať, pretože by išlo o dvojité plnenia na ten istý účel. Zamestnanec je povinný vedľajšie výdavky uhradiť z prideleného vreckového. Vreckové v tomto prípade slúži na úhradu osobných potrieb zamestnanca (poplatok za použitie WC, súkromný telefónny hovor, požitie nápojov z minibaru, úschovu batožín, sprchy, poštovné, výmenu valút a pod.). V súlade s ustanovením § 9 zákona možno vreckové určiť vyššou percentuálnou sadzbou, ak nejde o právnické osoby uvedené v tomto ustanovení. V tomto prípade sa zvýšené vreckové musí uhrádzať zo zisku a u zamestnancov predstavuje príjem zo závislej činnosti a funkčných požitkov a ako taký podlieha dani z príjmov. Zamestnávateľ by mal zvážiť vo vnútornom predpise, ktorým zamestnancom (okruh funkcií) bude prípadné zvýšené vreckové poskytovať.

Za používanie cestných motorových vozidiel pri zahraničnej pracovnej ceste sa poskytuje náhrada za pohonné látky v cudzej mene až za kilometre prejazdené nad 350 km v zahraničí. To znamená, že ak zamestnanec prejazdí v zahraničí menej ako 350 km, prináleží náhrada za pohonné látky len v slovenskej mene. Ak prejazdí v zahraničí viac ako 350 km, náhrada do 350 km sa uplatní v slovenskej mene a náhrada nad 350 km v zahraničnej mene. Pri určení vzdialenosti 350 km boli vzaté do úvahy priemerné údaje o spotrebe vozidiel a vzdialenostiach, ktoré sú schopné dosiahnuť bez čerpania pohonných látok. V prípade, ak by zamestnanec s konkrétnym motorovým vozidlom od čerpania pohonných hmôt na slovenskom území prejazdil väčšiu vzdialenosť po cudzom štátnom území, prináleží mu náhrada za pohonné látky v cudzej mene až od okamžiku, kedy je preukázané čerpanie pohonných látok v cudzine. Do čerpania pohonných látok v cudzine prislúcha náhrada len v slovenských korunách.

Pri použití vlastného cestného motorového vozidla zamestnanca na zahraničnú pracovnú cestu sa základná náhrada za 1 km jazdy (§ 7 ods. 2 zákona) uhrádza vždy iba v slovenských korunách (možnosť náhrady v cudzej mene sa vzťahuje len na pohonné látky). Aj v prípade zahraničnej pracovnej cesty je daná možnosť dohodnúť sa na náhrade, ktorá sa rovná cene cestovného hromadným dopravným prostriedkom vrátane lietadla (§ 7 ods. 6 zákona).

Zákon o dani z príjmov nerozlišuje, či pracovná cesta bola vykonaná na území SR alebo aj v zahraničí. Výpočet spotreby sa aj v tomto prípade vykonáva podľa najazdených kilometrov a doloženým výkazom o jazdách. Prepočet spotreby sa vykoná podľa údajov uvedených v technickom preukaze automobilu.

* V prípade príležitostného použitia automobilu na zahraničnú pracovnú cestu je potrebné celú trasu dokumentovať evidenciou o jazdách a vyčísliť počet najazdených kilometrov. Pohonné látky nakúpené v SR sa ocenia cenou doloženou dokladom o nákupe za domácu menu a pohonné látky nakúpené v zahraničí sa ocenia cenou v cudzej mene, ktorá je doložená dokladom o nákupe PHL a prepočítanou kurzom NBS v deň uskutočnenia nákupu, prípadne v deň vyúčtovania všetkých výdavkov zahraničnej pracovnej cesty po návrate na územie SR.

* Pri použití cestného motorového vozidla na zahraničnej pracovnej ceste, ktorá podľa určených podmienok začína a končí alebo ktorá len začína mimo územia SR, neplatí obmedzenie na nárok na náhradu za pohonné látky v inej ako slovenskej mene až od 350 km prejdených v zahraničí. Náhrada za pohonné látky v inej ako slovenskej mene patrí zamestnancovi v týchto prípadoch už z miesta nástupu na zahraničnú pracovnú cestu.

Ustanovenie § 16 vylučuje súbežné poskytovanie cestovných náhrad v slovenskej mene a v cudzej mene za rovnakú dobu. Pri zahraničnej pracovnej ceste, ktorá je vykonávaná po určitý čas na území SR prináležia náhrady v Sk, najmä stravné za podmienok uvedených v ustanovení § 5 ods. 1 zákona o cestovných náhradách, ale tiež aj ďalšie náhrady (nevyhnutné vedľajšie výdavky). Rozhodnou dobou na poskytnutie diéty v cudzej mene je v prípade, keď pracovná cesta začína na území SR prechodom cez slovenské štátne hranice, okrem prípadu, keď sa pracovná cesta uskutočňuje letecky.

Ak colné orgány neuvedú do cestovného dokladu presný čas prekročenia štátnej hranice, zamestnávateľ považuje časový údaj, ktorý uvedie zamestnanec za pravdivý. V prípade, ak sa zahraničná pracovná cesta uskutočňuje z územia SR letecky, rozhodujúcim momentom na náhradu výdavkov je prílet a odlet lietadla podľa letového poriadku. V prípade meškania lietadla je povinnosťou zamestnanca o tejto skutočnosti predložiť zamestnávateľovi doklad, ktorý vystaví príslušná letecká spoločnosť. Ak bude odlet lietadla stanovený letovým poriadkom na čas po 12.00 hod. a prílet do 12.00 hod. je potrebné zamestnancovi poskytnúť stravné v cudzej mene maximálne do výšky 50 % dennej sadzby stanoveného stravného, ak sa prílet výnimočne neuskutočnil do 6.00 hod. miestneho času. Uvedené platí, ak sa pracovná cesta uskutočňuje prostredníctvom letiska, ktoré sa nachádza na území SR. Ak sa pracovná cesta uskutočňuje z letiska v zahraničí, je vždy rozhodný okamžik prekročenia štátnej hranice.

V nadväznosti na to zákon ustanovuje rozhodný čas na vznik nároku zamestnanca na náhrady poskytované v cudzej mene. V prípade, že sa zahraničná pracovná cesta začína v zahraničí, rozhodujúce podmienky pracovnej cesty určuje zamestnávateľ, ktorý bude prihliadať na miesto a čas, na ktorom sa zamestnanec nachádza pri odchode na miesto výkonu práce v zahraničí. Pracovná cesta sa môže v tomto prípade začať na mieste, kde zamestnanec strávil pobyt v zahraničí.

Podmienky poskytovania náhrad zamestnancovi na zahraničnej pracovnej ceste konanej na základe dohody o vzájomnej výmene zamestnancov medzi slovenským zamestnávateľom a zahraničným zamestnávateľom ustanovuje § 17 zákona.

a) zamestnancom slovenských zamestnávateľov,

b) zamestnancom zahraničných firiem v prípade, keď je medzi slovenským a zahraničným zamestnávateľom uzavretá dohoda o vzájomnej výmene zamestnancov (bezdevízové pracovné cesty).

* Zahraničný zamestnávateľ, u ktorého sú po určité obdobie umiestnení zamestnanci slovenského zamestnávateľa bez toho, aby medzi nimi vznikol pracovný pomer, môže im na základe dohody o výmene zamestnancov poskytovať bezplatné ubytovanie, stravné, vreckové a náhradu cestovných výdavkov za cesty súvisiace s výkonom práce. Zákon zároveň pre slovenského zamestnávateľa určuje, čo môže byť obsahom takejto dohody. Nemožno teda dohodnúť úhradu ďalších náhrad. Cestovné výdavky zo sídla jedného zamestnávateľa do sídla druhého zamestnávateľa vždy uhrádza vysielajúci zamestnávateľ.

* Pre obsah dohody o vzájomnej výmene zamestnancov spočíva obmedzenie i v tom, že slovenským zamestnancom možno dohodnúť poskytovanie stravného v zahraničí maximálne do výšky stanovenej zákonom o cestovných náhradách, to znamená v rámci časových pásiem uvedených v § 13 ods. 4 zákona a do výšky určenej príslušným opatrením Ministerstva financií SR podľa § 13 ods. 2 a 3 zákona. Ak by zahraničný zamestnávateľ poskytol slovenskému zamestnancovi stravné vo väčšom rozsahu, rozdiel podlieha dani z príjmov.

* Zahraničnému zamestnancovi, ktorý vykonáva zahraničnú pracovnú cestu u slovenského zamestnávateľa, je stravné určené na kalendárny deň v sume trojnásobku sumy stravného ustanoveného pre časové pásmo nad 18 hodín. Pri pracovnej ceste kratšej ako celý kalendárny deň sa na rozdiel od predchádzajúcej právnej úpravy zahraničnému zamestnancovi poskytne stravné len v pomernej výške, a to podľa konkrétnej dĺžky pobytu na území SR.

* Primerane dochádza aj ku kráteniu výšky vreckového, ktorého výška zodpovedá výške vreckového v prípade zahraničnej pracovnej cesty. Slovenský zamestnávateľ by mohol zahraničnému zamestnancovi poskytnúť aj vyššie stravné a vreckové ako stanovené limity (v slovenskej mene), no rozdiel bude musieť uhrádzať zo zisku po zdanení.

* Nároky zamestnanca, ktorý má výkon práce v zahraničí rieši ustanovenie § 18 zákona. Na rozdiel od predchádzajúcej právnej úpravy sa vzťahuje na všetkých zamestnancov bez ohľadu na právnu formu zamestnávateľa a nielen na zamestnanca, ktorý bol odmeňovaný podľa osobitného predpisu, ktorým bolo nariadenie vlády SR č. 169/1993 Z. z. o platových náležitostiach zamestnancov zahraničnej služby, ktoré bolo vydané na základe zákona č. 143/1992 Zb. o plate a odmene za pracovnú pohotovosť v rozpočtových a v niektorých ďalších orgánoch a organizáciách. Súčasne sa taxatívne vymedzujú výdavky, náhradu ktorých môže zamestnávateľ poskytnúť zamestnancovi a ktoré vznikli osobám, považujúcim sa na účely tohto zákona za rodinu zamestnanca, pokiaľ ho nasledujú do miesta pridelenia. Uvedené ustanovenie sa nevzťahuje na zamestnanca s miestom výkonu práce v zahraničí s denným návratom do miesta pobytu.

* Pre zamestnancov s miestom výkonu práce v zahraničí, na ktorých sa bude vzťahovať zákon o štátnej službe a zákon o verejnej službe, je zakotvené obmedzenie pri poskytovaní stravného pri pracovných cestách v zahraničí v tom zmysle, že im nepatrí stravné za pracovné cesty v krajine ich výkonu práce v trvaní 6 hodín a menej. Obmedzenie vychádza zo skutočnosti, že pre uvedených zamestnancov platilo nariadenie vlády SR č. 170/1993 Z. z. o náhradách niektorých výdavkov v súvislosti s pridelením na výkon práce v zahraničí a predovšetkým zo skutočnosti, že sa im nemenia podmienky výkonu práce pri takýchto kratších pracovných cestách.

* Právna úprava v ods. 3 vychádza zo skutočnosti, že nijaký právny predpis neupravuje postup pri príprave, realizácii, vyhodnocovaní a kontrole pracovných ciest manželských partnerov vedúcich diplomatických misií v zahraničí na úrovni veľvyslanca, vyslanca a chargé d’ affaires ad interim.

* Pri pracovných cestách vedúcich diplomatických misií v zahraničí v niektorých prípadoch vzniká potreba ich sprevádzania manželským partnerom. Ide o účasť oficiálnej reprezentácie SR a o prípady, ktoré sú v súlade s medzinárodnou praxou, miestnym protokolom a zvyklosťami. Samostatnú kapitolu účasti manželského partnera predstavujú akreditačné návštevy vedúcich diplomatických misií SR, resp. účasť vedúceho diplomatickej misie na protokolárnych aktivitách v krajine pôsobnosti. Vo všetkých týchto prípadoch je pre posúdenie nutnosti účasti manželského partnera potrebné oficiálne písomné pozvanie partnerských orgánov. Uvedená problematika je upravená v jednotlivých krajinách rôznym spôsobom. V krajinách, v ktorých neexistujú nijaké písomné pravidlá na poskytovanie náhrad, sa postupuje od prípadu k prípadu a úhrada predmetných nákladov je rôzna. Náklady sa uhrádzajú v plnom rozsahu alebo len čiastočne, ak ide o oficiálnu návštevu s pozvaním a programom pre manželských partnerov.