Maroš (tak volá Mariána Gáboríka jeho mama Silvia) bol vždy také živé striebro. „Odzrkadľovalo sa to nielen v škole, ale aj na ľade. V korčuľovaní bolo vidieť, že to bolo také neposedné chlapča,“ prezradila mama jedného z najrýchlejších hokejistov sveta s najlepšou technikou. Keď ho učila základy korčuľovania, mal iba tri roky. „Bývali sme na Sihoti kúsok od štadióna, tak som ho tam brávala. Mal dvojnožové korčuľky, také kačičky, a veľmi rýchlo sa naučil korčuľovať.“ Gáboríkovci vtedy na trenčiansky „zimák“ vodievali staršieho syna Braňa, ktorý už hrával za dorast a svojmu o deväť rokov mladšiemu bratovi bol veľkým vzorom. A, samozrejme, Marián sa od detstva pohyboval medzi staršími chlapcami. Často ho volali do dvora zahrať si pouličný hokej. Zo zápasov na Dukle si domov nosieval rozbité hokejky. „Stál za striedačkou a čakal, kým niekto odhodí za mantinel zlomenú hokejku. Potom tie jeho ,úlovky‘ manžel opravoval a Maroš to mal na hru vo dvore,“ povedala Silvia Gáboríkova.
Módny návrhár a s hokejkou
V časoch, keď sa bratia Gáboríkovci začali venovať hokeju, o výstroj mali postarané. Chlapci totiž chodili do hokejových tried a rukavice, chrániče či nohavice dedili po starších žiakoch. Keď bolo niečo pokazené, rodičia to s láskou poopravovali. „Prvé korčule sme mu kúpili, už keď bol dorastenec. Stáli desaťtisíc korún. Vtedy to bolo strašne veľa,“ spomína pani Gáboríková na prvú veľkú investíciu do budúcej hokejovej hviezdy. Na synovi totiž videli, že je šikovný, „prosto mu to s tým ľadom ladilo“. A ladilo mu to aj s dievčatami na odevnej priemyslovke, kde študoval módne návrhárstvo. Mimochodom, školu vyštudoval s vyznamenaním. Športové gymnázium vtedy ešte neexistovalo, a navyše k umeniu mal Marián, podľa slov jeho mamy, vždy blízko. „Inklinoval ku kresleniu a k všetkému, čo nesúviselo s matematikou. Bavila ho angličtina a slovenčina,“ prezradila Silvia Gáboríková.
Bratská láska
Ako to v každej bežnej rodine chodí, bratia Gáboríkovci mali spoločnú izbu a rodičov vraj ničím neobvyklým nehnevali. Až na jeden prípad, keď sa rodina presťahovala do nového domu, podkrovie ktorého bolo obložené drevom. Raz otec rodiny prišiel do chalanskej izby skontrolovať, či náhodou červotoč nenapadlo drevo, pretože sa ňom objavili podivné dierky. „Ukázalo sa, že chlapci hádzali šípky. Bolo to hrozné. Manžela to veľmi nahnevalo, že takto znevažujú jeho prácu,“ spomína pani Gáboríková. Výprask výmyselníci síce nedostali, ale úsmevná story z detstva je na svete. Iné neplechy či lásky Marián s rodičmi nezvykol preberať. „To skôr s bratom, ale tie ich chlapčenské tajnosti sú na to, aby ostali tajné,“ s úsmevom uzavrel Pavol Gáborík.
Žiadne hviezdne maniere
Byť ako Gáborík je sen mnohých chlapcov, ktorí s hokejom začínajú a ktorí navštevujú jeho hokejovú školu v Trenčíne. Vlastní rodičia však Mariána ako hviezdu svetového formátu s číslom desať na hokejovom drese nevnímajú. „To, ako mu to do tej bránky padá a radosť z tohto športu z neho robia to, čím je. Spolu s jeho úspechmi sme rástli aj my. Keď sa mu darilo, boli sme šťastní. Keď sa mu darilo menej, prežívali sme to a snažili sme sa ho podporiť,“ vraví pani Silvia, ktorá spoločne s manželom každý synov zápas sleduje po nociach v televízii. A ako každá mama sa zaujíma o to, ako sa jej syn v ďalekej Amerike má, ako sa mu darí a či je v poriadku. Keď je na Slovensku, stretávajú sa každý deň, ako inak, na štadióne. „Preberáme bežné pracovné veci, potom sa stretneme doma a niečo chutné navarím. Má rád vyprážané rezne so šalátom, sviečkovú, moravské buchtičky či oškvarkové pagáče,“ uzatvára matka jedného z najúspešnejších hokejistov sveta a dodáva: „Ak by som ešte raz mala absolvovať Marošove hokejové začiatky, bez váhania by som to urobila opäť.“
postavil sa postavil na korčule ako trojročný
Prvý tím v ktorom zažiaril ako profík bol Dukla Trenčín
Prečo hokej? Bola tu príležitosť a hrával ho aj starší brat Braňo.
Najväčšiu radosť mal z bronzovej medaily na svetovom šampionáte juniorov vo Winnipegu.
Najviac sa ho dotkli zranenia a následne sklamanie, že hru neovplyvní.
Najväčším snom je získať zlato na majstrovstvách sveta seniorov.
Vzor bol jednoznačne Peter Bondra.
StoryEditor