Keby nebolo niekdajšieho britského premiéra a koncom osemdesiatych rokov ešte šéfa diplomacie Johna Majora, ktovie, ako by manželstvo predsedu predstavenstva developerskej spoločnosti HB Reavis vôbec dopadlo. „Vstúpil do môjho manželstva, aby mi ho zachránil,“ necháva nás s úsmevom v prekvapivom šoku Slavomír Jankovič.
Odchod o päť dvanásť
Jeho terajšia manželka je z Británie, kam v lete 1989, teda tesne pred revolúciou, aj odišiel. „Vtedy stačilo mať vycestovaciu doložku,“ spomína na prelomový rok. Cestoval pritom často, zo Západu vozil literatúru, ktorá sa u nás oficiálne veľmi nenosila. S diplomom Slvoenskej technickej univerzity pracoval spočiatku v Stavebno-montážnom Podniku Obchodu. V osemdesiatom deviatom však už v Británii zostal. Rozhodol sa oženiť, hoci nečakal, aké peripetie s tým budú. „Manželstvo nám na česko-slovenskom veľvyslanectve v Londýne nechceli uznať. Poslali nás k matrikárovi rozviesť sa, lebo neuznávali tamojší manželský certifikát,“ vysvetľuje. Vtedy vraj jeho nového svokra prešla trpezlivosť, lebo podľa prekvapeného matrikára daný certifikát uznávali aj v Moskve. „Išli sme teda za poslancom britského parlamentu za oblasť, z ktorej pochádza moja manželka, Frankom Fieldom a ten si vyžiadal audienciu u Johna Majora.“ Ten sa obrátil na nášho veľvyslanca so žiadosťou o vysvetlenie a uzavretie veci. „Za „odmenu“, že sa nášmu manželstvu venoval člen britskej vlády, nám potom úrady ešte dlho život sťažovali,“ dodáva.
S manželkou, ktorá dnes doma vyučuje ich deväťročného syna, sa časom presťahovali na Slovensko. Aj kvôli ponuke, ktorú Jankovič dostal od Shellu viesť spoločnosť v Česku a na Slovensku. „Syn má britské štátne občianstvo, je vyučovaný doma. Učebné osnovy sú z Veľkej Británie a USA,“ hovorí s tým, že stále u nás nie je domáca výučba tak bezproblémovo akceptovaná, ako v zahraničí. Ako však dodáva, syn hovorí po slovensky aj anglicky. „Má úplne klasické narodeninové párty s priateľmi,“ pousmeje sa.
Športovec od malička
Keď začne Slavomír Jankovič vyratúvať športy a koníčky, ktorým sa venuje, jedna ruka mu nestačí. Najviac však prepadol nordic walkingu. „Spočiatku som s tým mal dosť úsmevné príhody. Tu to nebolo rozšírené,“ objasňuje. Keď ráno vyštartoval s paličkami okolo domu v Bratislave, susedia mu uštedrili aj pár poznámok typu: Pane, a lyže ste kde nechali, takto v lete?
„Je to však vynikajúci šport. Venujeme sa mu celá rodina aj počas dovoleniek. Dá sa robiť kdekoľvek,“ hovorí. Synovi kúpil prvé paličky, keď mal šesť rokov. Dodnes ho skoro ráno budí, aby stihli buď nordic walking, prípadne pár kolečiek na bicykli. S rodinou sa venuje aj horskej cyklistike. „Hlavne v Tichej a Kôprovej doline. No sezónu začíname cyklotúrou zo Štrbského plesa na Popradské a končíme cyklotúrou na Chatu na Zelenom plese,“ hovorí. A vie si to vychutnať aj na chalupe na Podbanskom. „Od malička holdujem tiež bežkám. Priviedol ma k tomu otec. Nechcel zo mňa vrcholového športovca, ale záležalo mu, aby som bol zdatný,“ objasňuje.
Hoci tenisu sa už pre roztrhnutú achilovku nevenuje, s golfom začal, keď tu bol ešte v plienkach. „Prišiel som mu na chuť v Británii,“ dodáva. No šport na prečistenie hlavy to vraj celkom nie je. „ Musíte sa sústrediť na hru. Ak vás niečo hnevá, trápi či zamestnáva, napätie zákonite prechádza do rúk,“ vysvetľuje. Myslím, že golf je o hlave...stačí sa pozrieť na Tigera Woodsa.
Ako však tvrdí, nevyberal si ho ako šport pre smotnánku. Skôr ho hnevá, ako sa nedodržiavajú elementárne pravidlá. „Často sa stretnete s tým, že sa vás snaží protihráč podviesť,“ hnevá sa.
Drží ho kreativita
Hoci podnikať v energosektore a developingu je úplne iné, novým termínom sa vraj dá naučiť: „Ako manažér fungujete rovnako. Dôležité je, čo ste schopný absorbovať, akú rozhľadenosť máte“. Prvoradá pre zmenu bola pre neho kreativita.
Na čo je obzvlášť hrdý, je vernostný program Smart, ktorý zavádzal v Shell už v roku 1989 a hlavne možnosť ešte aj dnes prispievať darovaním Smart bodov na detské kardiocentrum v Bratislave. Rovnako program s nadáciou Integra a Shell Foundation, ktorý vyhral medzinárodnú súťaž a vďaka ktorej Shell prispieval ženám 300-tisíc dolárov ročne na mikropôžičky, aby sa nebáli začať podnikať.
No prispievanie na charitu ako „módu“ milionárov odmieta. „Možno u časti podnikateľov je to kompenzácia zlého sedomia. No vidím veľkú časť podnikateľov, ktorí to vidia ako záväzok voči spoločnosti,“ tvrdí.