Pracujem ako účtovníčka v spol. s r. o., ktorá má rozsiahly a rôznorodý predmet činnosti. Od 1. júla 2002 po účinnosti zákon č. 283/2002 Z. z. o cestovných náhradách prijala naša spoločnosť na valnom zhromaždení uznesenie, v rámci ktorého je potrebné riešiť formou vnútorného predpisu aj vreckové pri zahraničných pracovných cestách. Vnútorný predpis stanovuje, že vreckové pri zahraničnej pracovnej ceste sa nebude poskytovať všetkým zamestnancom, ale iba tým, s ktorými to bude vopred dohodnuté v príkaze na vykonanie zahraničnej pracovnej cesty. Podľa tohto vnútorného predpisu postupujeme stále až doteraz. Vyskytol sa nám momentálne spor s jedným zamestnancom, ktorý tvrdí, že vnútorný predpis je v rozpore so zákonom. Ako vlastne má zamestnávateľ postupovať? Kto má pravdu?
- Ustanovenie § 14 zákona č. 283/2002 Z. z. rieši poskytovanie náhrady vreckového pri zahraničnej pracovnej ceste vo väzbe na výšku tejto náhrady a jej výpočet. Zmena oproti dovtedy právnej úprave (zákon č. 119/1992 Zb.) spočíva v zmene nenárokovej náhrady vreckové na nárokovú náhradu. Účelom tejto zmeny je zrovnoprávnenie všetkých zamestnancov, čo sa týka plnení pri zahraničnej pracovnej ceste. Naďalej však ostane v právomoci zamestnávateľa, aby určil výšku vreckového, pričom sa zákonom ustanovuje minimálna a maximálna výška vreckového. Zákon ukladá zamestnávateľovi poskytnúť zamestnancovi popri náhrade preukázaných potrebných vedľajších výdavkov aj vreckové v cudzej mene do ustanovenej výšky. Od zamestnanca nemožno spravodlivo žiadať, aby výdavky, ktoré neslúžia jeho osobnej potrebe a ktorých vynaloženie je podmienkou úspešného absolvovania pracovnej cesty, znášal z paušálnej sumy (vreckového) určenej predovšetkým na úhradu jeho osobných výdavkov v zahraničí. Takýmito výdavkami sú nepochybne výdavky spojené s použitím motorového vozidla na pracovnú cestu. Vreckové ako paušálnu náhradu predpokladaných výdavkov musí zamestnávateľ vedieť v zmysle všeobecného poňatia paušalizácie rozložiť a preukázať východiskové komponenty. Nutnosť rozloženia paušálu je podľa nášho názoru daná tým, že ide o obligatórnu náhradu, na ktorú má zamestnanec nárok. Z jednotlivých komponentov paušálu musí vyplynúť aj to, prečo sa vreckové poskytuje v maximálnej výške 40 %, a nie vo výške napr. 25 %. Rozloženie paušálu je ďalej potrebné aj z toho dôvodu, aby zamestnávateľ mohol doložiť, že zamestnancovi hradil potrebné vedľajšie výdavky podľa § 4 ods. 1 písm. d) zákona z toho dôvodu, že tieto nie sú zahrnuté vo vreckovom. Zamestnávateľ by teda mal uviesť, na ktoré výdavky zamestnanca v zahraničí je určený paušál poskytnutý zamestnancovi vo forme vreckového. Z toho potom vyplynie, že všetky ďalšie výdavky neosobného charakteru idú nad rámec vreckového. Vreckové nemožno priznať v cudzej mene v sume nižšej ako je 5 % dennej výšky stravného na zahraničnú pracovnú cestu.

Daňové náklady
Vreckové pri zahraničnej pracovnej ceste patrí od 1. júla 2002 medzi obligatórne náhrady, avšak podľa daňového zákona vreckové do stanovenej výšky (40 %) nepredstavuje u zamestnancov zdaniteľný príjem zo závislej činnosti [§ 6 ods. 7 písm. a) zákona o daniach z príjmov] a u podnikateľov a zamestnávateľov možno takéto vreckové zahrnúť do daňových nákladov [§ 24 ods. 2 písm. j) bod 3 zákona o daniach z príjmov]. Účelom poskytnutia vreckového pri zahraničnej pracovnej ceste je tiež náhrada nevyhnutných výdavkov pri zahraničnej pracovnej ceste. Na rozdiel od potrebných vedľajších výdavkov podľa § 4 ods. 1 písm. d) ide o náhradu, ktorá má paušálny charakter. Vzťah vreckového a náhrady preukázaných potrebných výdavkov preto možno posudzovať v zmysle zásady, že nie je prípustné dvojité plnenie na ten istý účel. Paušálna náhrada preukázaných nevyhnutných výdavkov na zahraničnú pracovnú cestu vo forme vreckového sa nedokladuje a zamestnanec ju nevracia. Poskytovanie povinných náhrad uvedených v § 4 ods. 1 zákona sa, naopak, viaže na podmienku preukázanosti. Vreckové je v zákone o cestovných náhradách upravené ako obligatórna dávka, ktorá je stanovená v rozpätí od 5 do 40 % sumy stravného určeného opatrením Ministerstva financií SR. Pri zahraničnej pracovnej ceste, ktorá trvala viac ako 12 hodín, sa 40 % počíta z plnej sadzby stravného a pri zahraničnej pracovnej ceste, ktorá trvala v kalendárnom 6 až 12 hodín, sa 40 % počíta zo zníženej sadzby, najviac z polovičnej sadzby (50 %). V prípade zahraničnej pracovnej cesty, ktorá trvala menej ako 6 hodín, prichádza do úvahy ďalšie krátenie. Vzťah vreckového a náhrady potrebných vedľajších výdavkov [§ 4 ods. 1 písm. d) zákona] treba posudzovať ako vzťah paušálu a jednotlivých výdavkov zhodného obsahu. To znamená, že ak zamestnávateľ bude riešiť potrebné vedľajšie výdavky len paušálom (vreckovým), nemôže zamestnancovi uhradiť potrebné vedľajšie výdavky, hoci je zamestnanec schopný ich dokladovať, pretože by išlo o dvojaké plnenia na ten istý účel. Zamestnanec je povinný vedľajšie výdavky uhradiť z prideleného vreckového. Vreckové v tomto prípade slúži na úhradu osobných potrieb zamestnanca (poplatok za použitie WC, súkromný telefónny hovor, použitie nápojov z minibaru, úschovu batožín, sprchy, poštovné, výmenu valút a pod.). V súlade s ustanovením § 9 zákona o cestovných náhradách možno vreckové určiť vyššou percentuálnou sadzbou, ak nejde o právnické osoby uvedené v tomto ustanovení. V tomto prípade sa zvýšené vreckové musí hradiť zo zisku a u zamestnancov predstavuje príjem zo závislej činnosti a z funkčných požitkov a ako taký podlieha dani z príjmov. Zamestnávateľ by mal zvážiť, ktorým zamestnancom (okruh funkcií) bude prípadné zvýšené vreckové poskytovať.