Základné zásady predstavujú určité základné myšlienky, ktorými sa majú riadiť pracovnoprávne vzťahy. Sú v nich premietnuté významné ústavné práva občanov s určením hraníc, v ktorých sa majú tieto práva realizovať. Okrem toho sú významným aplikačným pravidlom najmä v problematických prípadoch alebo nejasných situáciách. Dávajú základ pre jednotné chápanie, výklad i uplatňovanie pracovnoprávnych predpisov.

Základnými zásadami Zákonníka práce sú:
I. Fyzické osoby majú právo na prácu, slobodnú voľbu zamestnania, na spravodlivé a uspokojivé pracovné podmienky a na ochranu proti nezamestnanosti. Tieto práva im patria bez akýchkoľvek obmedzení a priamej alebo nepriamej diskriminácie podľa pohlavia, manželského a rodinného stavu, rasy, farby pleti, jazyka, veku, zdravotného stavu, viery a náboženstva, politického alebo iného zmýšľania, odborovej činnosti, národného alebo sociálneho pôvodu, príslušnosti k národnosti alebo etnickej skupine, majetku, rodu alebo iného postavenia s výnimkou prípadu, ak to ustanovuje zákon alebo ak je na výkon prác vecný dôvod, ktorý spočíva v predpokladoch alebo požiadavkách a v povahe práce, ktorú má zamestnanec vykonávať.
Týmito zásadami sa deklarujú Ústavou SR zaručené sociálne práva -- právo na prácu, na spravodlivé a uspokojivé pracovné podmienky a na ochranu proti nezamestnanosti, ako aj jedna zo základných slobôd -- slobodnú voľbu zamestnania. Zároveň sa určuje, aby obsah a hranice výkonu týchto práv neboli žiadnym spôsobom obmedzované. Nový Zákonník práce rozšíril okruh okolností, ktoré by mohli viesť k diskriminácii zamestnanca, keby ich zamestnávateľ zohľadnil pri vzniku alebo zániku pracovnoprávneho vzťahu. Ide predovšetkým o okolnosti, ktoré priniesla súčasná doba. Prax posledných rokov ukázala, že rodinné pomery alebo zdravotný stav môžu spôsobovať znevýhodnenie postavenia uchádzača o zamestnanie. Vzhľadom na to, že trhová ekonomika prináša aj rozdielne postavenie jednotlivcov z hľadiska majetkových pomerov, preventívne sa počíta s možnosťou diskriminácie aj z takéhoto dôvodu. Spravidla ide skrytú formu znevýhodnenia. Preto Zákonník práce zakazuje aj nepriamu diskrimináciu, ktorá môže spočívať v rozhodnutí, ustanovení predpisu, a pod., znevýhodňujúceho niektoré fyzické osoby oproti iným fyzickým osobám. Ak však určitá diskriminácia je objektívne zdôvodniteľná napríklad pozitívnym cieľom, je možná. Napríklad aj rozhodnutie zamestnávateľa umožniť čerpanie pracovného voľno s náhradou mzdy rozsahu niekoľko dní v roku pre osamelých zamestnancov starajúcich sa o malé deti. Keby však zamestnávateľ rozhodol o tejto možnosti len pre osamelé ženy starajúce sa o malé deti, pričom by to neumožnil aj osamelým mužom starajúcim sa o malé deti, dopustil by sa diskriminácie takýchto mužov.

II. Pracovnoprávne vzťahy podľa Zákonníka práce môžu vznikať len so súhlasom fyzickej osoby a zamestnávateľa. Výkon práv a povinností vyplývajúcich z pracovnoprávnych vzťahov musí byť v súlade s dobrými mravmi, nikto nesmie tieto práva a povinnosti zneužívať na škodu druhého účastníka pracovnoprávneho vzťahu alebo spoluzamestnancov.
Veľký význam zásady spočíva v tom, že pracovný pomer, dohoda o vykonaní práce i dohoda o brigádnickej práci študentov majú zmluvný charakter. Pre všetky okolnosti vzniku, zmien alebo skončenia pracovného pomeru alebo oboch dohôd je primárna dohoda obidvoch účastníkov pracovného pomeru. Ďalšie ustanovenia tejto zásady predstavujú morálne normy, ktoré treba dodržiavať pri vzťahu zamestnávateľ -- zamestnanec, t. j. nadriadeného s podriadeným a naopak, rovnako aj medzi zamestnancami navzájom. Dobré mravy obsahujú v sebe prvky slušnosti, rovnoprávnosti, ohľaduplnosti, etiky, neznižovania dôstojnosti, vzájomného rešpektovania, plnenie zákonom daných povinností. Kritériom dobrých mravov sú morálne hľadiská, všeobecne uznávané.

III. Zamestnanci majú právo na mzdu za vykonanú prácu, na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci, na odpočinok a zotavenie po práci. Zamestnávatelia sú povinní poskytovať zamestnancom mzdu a utvárať pracovné podmienky, ktoré zamestnancom umožňujú čo najlepší výkon práce podľa ich schopností a vedomostí, rozvoj tvorivej iniciatívy a prehlbovanie kvalifikácie.
V tejto zásade je premietnuté ústavné právo na odmenu za prácu a odpočinok po práci. Podľa nového Zákonníka práce zamestnávateľ už nie je povinný vytvárať podmienky na zvyšovanie, ale len na prehlbovanie kvalifikácie.

IV. Zamestnanci majú právo na pravidelné informácie o činnosti zamestnávateľa a na informácie o zásadných otázkach súvisiacich s ekonomikou a rozvojom činnosti zamestnávateľa. Zamestnanci sa vyjadrujú a predkladajú svoje návrhy k pripravovaným rozhodnutiam zamestnávateľa, ktoré môžu ovplyvniť ich postavenie v pracovnoprávnych vzťahoch.
Na rozdiel od predchádzajúceho Zákonníka práce, kedy sa právo zamestnancov na informácie o činnosti zamestnávateľa sprostredkovávalo cez odborovú organizáciu, nový Zákonník práce ustanovuje toto právo priamo zamestnancom.

V. Zamestnanci a zamestnávatelia sú povinní riadne plniť svoje povinnosti vyplývajúce z pracovnoprávnych vzťahov.
Novým prvkom je uloženie uvedenej povinnosti aj pre zamestnávateľov.

VI. Ženy a muži majú právo na rovnaké zaobchádzanie, ak ide o prístup k zamestnaniu, odmeňovanie a pracovný postup, odborné vzdelávanie a o pracovné podmienky. Ženám sa zabezpečujú pracovné podmienky umožňujúce im účasť na práci s ohľadom na ich fyziologické predpoklady a s ohľadom na ich spoločenskú funkciu v materstve a ženám a mužom s ohľadom na ich rodinné povinnosti pri výchove detí a starostlivosti o ne.
Táto zásada je v Zákonníku práce premietnutá napríklad zákazom kladenia otázok ženám v predzmluvných vzťahoch ohľadne tehotenstva. K porušeniu Zákonníka práce práve existenciou tejto zásady dochádza v prípadoch, keď zamestnávateľ vyžaduje od zamestnankýň záväzok, že sa nevydajú, neotehotnejú do určitého času, a pod. Na druhej strane pracovné podmienky žien musia mať určité špecifiká, najmä pokiaľ ide o bezpečnosť a ochranu zdravia, ďalej v súvislosti s tehotenstvom a materstvom. V súvislosti s výchovou a starostlivosťou o deti sú chránené pracovné pomery tak žien, ako aj mužov.

VII. Mladiství majú právo na prípravu na povolanie a zabezpečenie pracovných podmienok umožňujúcich rozvoj ich telesných a duševných schopností.

VIII. Zamestnávatelia sú povinní robiť opatrenia v záujme ochrany života a zdravia zamestnancov pri práci a zodpovedajú podľa tohto zákona za škody spôsobené zamestnancom pracovným úrazom alebo chorobou z povolania. Zamestnanci majú právo na hmotné zabezpečenie pri neschopnosti na prácu, v starobe a v súvislosti s tehotenstvom a rodičovstvom na základe predpisovo sociálnom zabezpečení. Zamestnancom so zmenenou pracovnou schopnosťou zamestnávateľ zabezpečuje pracovné podmienky umožňujúce im uplatniť a rozvíjať ich schopnosti na prácu s ohľadom na ich zdravotný stav. Pracovnoprávne vzťahy sú v čase neschopnosti zamestnancov na prácu z dôvodov choroby, úrazu, tehotenstva alebo materstva a rodičovstva vo zvýšenej miere chránené zákonom.
Novým je ochrana rodičovstva, čo sa premieta do nového pojmu i obsahu rodičovská dovolenka.

IX. Zamestnanci, ktorí sú poškodení porušením povinností vyplývajúcich z pracovnoprávnych vzťahov, môžu svoje práva uplatniť na súde. Zamestnávatelia nesmú znevýhodňovať a poškodzovať zamestnancov preto, že zamestnanci uplatňujú svoje práva vyplývajúce z pracovnoprávnych vzťahov.
Zaručuje sa procesnoprávna ochrana zamestnancov.

X. Zamestnanci majú právo na kolektívne vyjednávanie a právo na štrajk. Odborové orgány sa zúčastňujú na pracovnoprávnych vzťahoch vrátane kolektívneho vyjednávania. Zamestnanecké rady a zástupcovia zamestnancov pre bezpečnosť a ochranu zdravia pri práci sa zúčastňujú na pracovnoprávnych vzťahoch za podmienok ustanovených zákonom; na ten účel sú zamestnávatelia povinní umožniť zástupcom zamestnancov pôsobiť na pracoviskách.
Novým v Zákonníku práce je právna úprava kolektívnych pracovnoprávnych vzťahov. V rámci nich sa priamo v tomto zákone upravuje postavenie zástupcov zamestnancov, ktorými sú buď odborové orgány alebo zamestnanecké rady a zástupca zamestnancov pre bezpečnosť a ochranu zdravia pri práci.