StoryEditor

Made in Slovakia. Tieto naše výrobky vyhrali boj s časom a stále ich kupujeme

15.08.2015, 00:01
Autor:
tur, runtur, run
Predstavujeme vám dvadsať domácich výrobkov, ktoré desaťročia obstáli v konkurencii a v „boji“ s časom. Aj dnes si ich môžete kúpiť. Neobanujete.

Mnohé slovenské produkty sú nielen výnimočné, ale majú za sebou aj zaujímavú históriu, po ktorej stojí za to pátrať. Tým viac, že na trhu sú úspešné a spotrebitelia si ich stále žiadajú. Z najznámejších značiek sme pre vás vybrali tie, ktorých príbehy patria medzi najpútavejšie.


1. Zlatý Bažant z Hurbanova
V najteplejšom cípe Slovenska sa zrodila jedna z najúspešnejších slovenských značiek vôbec. Zlatý Bažant. Ten, kto pred takmer 50 rokmi tento názov vymyslel, trafil presne. V súhre medzi značkou a produktom je obsiahnutá zlatistá farba – nápoja aj bažantieho peria, príslušnosť k miestu – Podunajskej nížine aj typu prírody – lužným lesom, domovom bažantov. Čo Zlatému bažantovi predchádzalo? Socialistický režim sa v 60. rokoch rozhodol postaviť najväčší slovenský pivovar práve v Hurbanove. V roku 1967 sa tu začal produkovať najprv slad a o dva roky aj pivo. Presne ono sa do desiatich rokov stalo najpredávanejším na celom Slovensku. Základom úspechu sa stal vynikajúci slad plzenského typu (viac chmelené pivo s horkejšou, plnšou chuťou a výraznej farby). Keďže vtedajší národný podnik Zlatý bažant Hurbanovo mal projektovanú kapacitu „len“ 35-tisíc ton sladu a 600-tisíc hektolitrov piva za rok, vzrastajúci dopyt si vynútil rozšírenie výrobne. Značka sa postupne ujala nielen u nás a v okolitých krajinách, no spoznali ju aj na troch ďalších kontinentoch, kam sa vyvážalo 10 až 15 percent produkcie.V roku 1995 si ju vyhliadol holandský Heineken. Priniesol skvalitnenie výroby, ponúkol špičkové know-how, podpísal sa pod silnejúce povedomie o značke. Po štyroch rokoch od vstupu Heinekenu sa výroba dvaapolnásobne zvýšila na 936-tisíc hektolitrov ročne. Dnes sa exportuje do mnohých krajín a v štyroch štátoch sa vyrába licenčne.

Ilustračná snímka: archív HN


2. Horalky zo Serede

Horalka je medzi oblátkami na Slovensku (za bývalej federácie aj v Česku) fenomén už dlhé desaťročia. Ani voľný trh, ani napolitánková konkurencia s tým nepohli. Horalka so svojím priesvitným obalom s farebnými písmenkami vyzerá aj dnes podobne, ako keď sme si ju v samoobsluhe kupovali v 60. rokoch minulého storočia. Práve takú ju však spotrebitelia chcú, nie náhodou jej ročne kupujú desiatky miliónov kusov. Hoci na trh sa dostáva aj v nápaditejšom obale – tak si to žiada napríklad zákazník v Česku, klasika je stále v kurze.
Horalku, odborným názvom „oblátky obvodovo máčané v čokoláde“, priviedli na svet Pečivárne Sereď, ktorých priamym pokračovateľom je Sedita Sereď (I.D.C. Holding). Vyrábajú ju tam od založenia v roku 1953. Aj v tom je skromné čaro Horalky, že vznikla ako z núdze cnosť. V 50. rokoch viaceré malé výrobne u nás piekli obyčajné, suché napolitánky, v Seredi však hľadali, čím sa odlíšiť. Všimli si, že v zahraničí sú už na trhu aj oblátky máčané v čokoláde, a rozhodli sa vyvinúť niečo podobné. Lenže čokoláda bola na povojnové časy pridrahá a výrobok by predražila. Tak sa zvolil kompromis omočiť oblátky do čokolády úsporne – plochou po obvode. Chuti to dodalo šmrnc a výrobok zostal cenovo prístupný. Od začiatku mu prischol názov Horalka. Kakaová surovina sa začala dovážať z Pobrežia Slonoviny a arašidy z Ameriky. Po roku 1993, v boji o federálne dedičstvo, sa Horalka popri Kofole ocitla na špičke značiek, o ktoré sa trhali výrobcovia z oboch štátov. Po tatrankovo-horalkových ťahaniciach spor utíchol džentlmenskou dohodou.

Snímka: archív HN


3. Treska v majonéze

Fakt, že práve treska v majonéze sa stala u nás populárna, spôsobila podnikateľská šikovnosť dvoch právnikov. Istý Dr. Virzík a istý Dr. Dvořáček si počas prvej svetovej vojny založili v Bratislave účastinnú spoločnosť Ryba. Jej časťou bola aj octáreň a fabrika na spracovanie zeleniny. Spoločnosť si už vtedy dala urobiť logo so sumcom v sieti, značku, ktorá spolu výrobňou preputovala históriou a prežila dodnes. V polovici 40. rokov firma Ryba začala na Slovensko dovážať viaceré druhy rýb zo severu Európy, slede z Nórska, zo Švédska a z Dánska, ale aj tresky a úhory z Poľska. Neskôr, už v 50. rokoch, treska prestala mať odbyt. Vo výrobni prišli na nápad spojiť sa s kuchármi, aby namiešali chutný šalát s treskou. O výsledok sa najviac zaslúžil hotelový kuchár Július Boško. Pridal zeleninu, ocot, majonézu a Slováci sa učili jesť nový výrobok.
Firmu Ryba štát v roku 1948 znárodnil a pričlenil pod spoločný československý podnik Ryběna Praha. V rokoch 1971 – 1972 vznikol Slovenský mraziarenský a rybný priemysel, ktorému pridelili aj bývalú Rybu. Tá mala v tom čase už pobočky v Žiline a Košiciach a každý pokračoval vo výrobe tresky.
Po roku 1989 sa rybný priemysel privatizoval a v roku 1992 vznikol holding Radoma. Keďže ryby boli za socializmu na trhu dotované, po zmene režimov ich cena dvojnásobne narástla a spotreba najprv klesla, ale po čase opäť stúpla. Dnes je Radoma v konkurze, no firmy Ryba zostali. Každá vyrába svoju tresku.


4. Borovička Juniperus
Kde inde, ak nie na Považí sa mohla zrodiť prvá slovenská borovičková továreň, pri Bielych Karpatoch, kde sa mimoriadne darilo borievkam. Miestni dávno objavili, že tieto plody majú vzácnu liečivú moc a zároveň sa z nich dá vypáliť aromatický alkohol. Továrenská produkcia tohto destilátu sa u nás objavila už na prelome 19. a 20. storočia. Jej predchodcom sa stal malý hospodársky liehovar, ktorý vlastnila v Trenčíne od roku 1886 firma Kornhauser a Hertzka. Vyrábala nielen destiláty, ale aj kvasnice a pokrmové masti. Najznámejšia borovička, ktorou je bezpochyby Trenčianska borovička Juniperus 40 %, sa zrodila v roku 1933, keď ju pod týmto názvom začali vyrábať v dedinke Istebník. Obec sa časom stala súčasťou Trenčína. Išlo o Prvú trenčiansku borovičkovú továreň, na ktorej mieste sa destilát vyrába dodnes. Rokmi fabrika vystriedala viacerých majiteľov a ešte viac názvov. Dnes patrí výrobok obchodnej spoločnosti Old Herold, odčlenenej v roku 1998 od spoločnosti Old Herold Ferm, výrobne droždia.
Juniperus obsahuje 40 – 45 percent objemu alkoholu. Základom technológie je špeciálna fermentácia borievok, prekvasenie ich cukornatého obsahu, potom vylúhovanie aromatických látok a destilácia. Špeciálne namiešaná aróma, vyvážená chuť, ani horká, ani štipľavá, je tajomstvom výrobcu. Postup sa prenášal po stáročia cez viaceré generácie. Dlhoročnou praxou ho odborníci zdokonalili pridaním drožďovej zápary, ktorá urýchľuje a skracuje kvasenie. Tým odštartovali veľkovýrobu.  


5. Detská výživa Novofruct
S detskou výživou v sklenenom obale (so známym obrázkom dievčatka) prišiel na trh pred takmer 40 rokmi Novofruct Nové Zámky, spracovateľ ovocia a zeleniny. V tom čase sa aj u nás už dlhšie predávali detské výživy vyrobené v Česku, boli však v konzervách. Možno aj preto priniesli tie novozámocké, sklenené, spotrebiteľské osvieženie. Hoci fabrika mala v programe najprv len jeden jablkový druh, s vanilkou alebo bez nej, sortiment rýchlo rástol. Receptúry si vyvíjali vývojári závodu v spolupráci s výskumno-potravinárskym pracoviskom LIKO v Bratislave. K základnému jablku sa postupne pridali ďalšie ovocia. Počas 30 rokov, čo sa v Nových Zámkoch vyrába detská výživa, na ňu využívali výhradne jablká dopestované na Slovensku. V druhej polovici 80. rokov ponúkli vývojári aj menej tradičné detské pokrmy. Napríklad „monodruhové“, vyrobené len zo zeleniny. Postupne prišli na pulty aj výživy s pridaním mliečnych výrobkov – smotany, jogurtu a tvarohu – a napokon aj s mäsom.   
Chuťovo konzervatívni Slováci však od začiatku skočili najmä na najsladšie ovocné výživy, a tak to zostalo. Hoci Novofruct po roku 1989 prešiel viacerými transformáciami a na čas sa ocitol aj v konkurze, dokázal sa spamätať. Od roku 2012 je jeho väčšinový akcionár litovská spoločnosť NDX. Firma dnes vo veľkom vyrába a exportuje.


6. Vinea z Pezinka

Vznik Viney na začiatku 70. rokov bol doslova objav desaťročia. Bola originálna, z domácich surovín a v súlade so správnou výživou. Nápoj pritom vznikol ako stranícka úloha. Či to však nebolo aj naopak – že prácu vinárskych výskumníkov si komunistická strana prisvojila ako zásluhu – možno len špekulovať. Úlohou bolo vynájsť nápoj vyrábaný bez dovozových surovín. Za receptúrou stál vedec Ján Farkaš z Vinárskych závodov v Pezinku, výskumného pracoviska v Modre. Ten sa rozhodol použiť ako bázu slovenský hroznový mušt. Po namiešaní podielov a chuti bolo treba nápoj ešte stabilizovať, aby si dokázal vo fľaši dlho uchovať kvalitu. Riešenie sa našlo v podobe pasterizácie. Tunelový pastér anglickej výroby bol schopný „vybaviť“ za hodinu až 80-tisíc štvrťlitrových fliaš. Nielen technológia bola na vtedajšie pomery unikátna, ale aj receptúra – navyše preverená časom.
Nový produkt však začal žiť aj zaujímavý príbeh. Doň zapadá takmer rozprávková, no skutočná príhoda o tom, ako sa Vinea dostala do Ameriky. V roku 1987 prišiel na Slovensko Američan českého pôvodu Edward Cihak, ktorý tu hľadal vhodné vína pre americký trh. Počas rokovaní siahol omylom nie po minerálke, ale po pohári s Vineou... Ešte v tom roku založil spoločnosť Vinea Importers Ltd USA v Chicagu a začal exportovať. Žiaľ, na obrovskom kolovom trhu nemal šancu.
Na ekonomické zmeny po roku 1989 Vinea doplatila zánikom exportu. Do úzadia ju zatlačili aj nové podmienky na otvorenom trhu. Od polovice 90. rokov však zažíva znovuzrodenie. Jej producent Vitis Pezinok v roku 2008 predal značku Kofole a nápoj po inováciách zažíva novú kapitolu svojho príbehu.

Snímka: archív HN


7. Pivo Steiger
Na úpätí Štiavnických hôr, vo Vyhniach, začali už v roku 1473 variť pivo mnísi z rehole templárskych rytierov. V tomto regióne sa v 15. storočí ťažilo zlato i striebro, darilo sa tu remeslám. Ponúknuť tvrdo pracujúcim chlapom tento nápoj určite nebol zlý nápad. Plávali v ňom husté kvasinky, bolo mútne a baníci ho pili nielen preto, aby sa podgurážili, ale aj nasýtili. Hoci sa počas päťstoročnej histórie v pivovare vystriedalo viacero majiteľov, pivo sa varilo nepretržite. Výroba sa zastavila iba na krátky čas kvôli požiaru v 18. storočí, a potom ešte raz za vojny v roku 1944.
V roku 2001 vstúpil do pivovaru zahraničný investor. Najviac investoval do obnovy výrobnej technológie a distribúcie. Dnes spočíva hodnota pivovaru vo vysokej technickej úrovni, klasickej technológii, bohatej histórii a tradícii varenia piva, ako aj v jeho polohe „v srdci Slovenska“. Práve klasický spôsob výroby piva za pomoci modernej technológie je prednosť, ktorou sa Steiger vyznačuje a snaží presadiť v náročnom prostredí dvoch dominantných pivovarníckych spoločností na našom trhu. Málo firiem na Slovensku sa môže pochváliť päťstoročnou históriou, práve preto patrí tento pivovar k malým zázrakom slovenského hospodárstva a hlavne slovenského pivovarníctva.


8. Gule z Okrasy Čadca
Ich história sa začala v roku 1954 v starej budove na námestí Čadce, kde vzniklo neveľké družstvo invalidov s výrobou vianočných ozdôb pod názvom Okrasa. Družstvo malo za cieľ najmä to, aby ženy v regióne nezostali v domácnostiach. Štartovalo sa skromne. Výrobňa nadviazala na zrušenú remeselnícku dielňu, v ktorej súkromník vyrábal sklenené ozdoby. Nová prevádzka od neho prevzala dokonca i staré zariadenia: malý kompresor so splynovačom, stroj na sklenené vlasy, desať horákov, prístroj na girlandové reťaze či zopár foriem v tvare gúľ, vtáčikov, šišiek a srdiečok. Výrobňa sa však uchytila. Postupne sa začala časť produkcie cez pražský podnik zahraničného obchodu dokonca aj vyvážať.  
Po zmene režimov sa družstvo prispôsobilo novej situácii, čoho dôsledkom bola i strata charakteru družstva invalidov. Viaceré prevádzky sa celkom zrušili a pôvodný počet 370 pracovníkov riadne zoštíhlel. V pracovnej náplni zostali iba vianočné ozdoby a kartonážna výroba nevyhnutná na zabalenie výrobkov. Až 95 percent z nich putuje do zahraničia, prevažne na Západ.   


9. Indulona z Hlohovca
Najznámejší krém na ruky na Slovensku a v Česku? Indulona. Od roku 1964, keď sa objavila na trhu, vznikli až legendy o tom, pri čom všetkom možno využiť jej vlastnosti. Na ruky a tvár si ju dávali len ľudia bez fantázie. Ďalší ňou ošetrovali topánky, kabelky, kožené odevy či gumené dielce na práčke. Najväčšiu váhu však vždy mali odporúčania kožných lekárov: ak máte problémy s pleťou, používajte Indulonu. Vedeli, že účinkuje aj na ekzémy a zaručene nemá konzervačné látky. Nie je veľa výrobkov, ktorým by národ takto preveril ich kvalitu.
Indulonu vyvinula bývalá Slovakofarma Hlohovec, farmaceutická fabrika (dnes Zentiva Praha). Receptúru vymýšľala skupina lekárov a farmaceutov už od roku 1948, hlavné slovo vraj mal istý profesor, bratislavský kožný lekár. Vyrábať ju začali v roku 1964 a tento rok sa pôvodne dostal aj na obal výrobku – čo si možno mnohí pamätajú – vo forme označenia A/64. Viaceré látky na jej zložitú zmes sa už za socializmu museli dovážať. Dnes tento krém vyrába spoločnosť Saneca Pharmaceuticals.
Výnimočnosť, ktorú odborníci vložili do Indulony, je v tom, ako namiešali počet a pomer zložiek. Tak, že sa ani po rokoch nemusia meniť. Ale v prípade Indulony zohralo úlohu aj to, že od začiatku ju vyrábali vo farmaceutickej fabrike v spoľahlivo čistých podmienkach. Pri jej výrobe sa vylúčila druhotná kontaminácia, preto vo svojom zložení nepotrebuje stabilizátory ani konzervanty.


10. Diava z Tatrachemy
Diavu, najznámejšie československé leštidlo na nábytok, vymysleli v polovici 20. storočia bratia Diačikovci z Bratislavy v malej chemickej výrobni v Petržalke. Do jej názvu vložili aj svoje priezvisko. Ako súkromní fabrikanti však v pohnutých časoch na prelome 40. a 50. rokov skončili. Štát vtedy prekádroval všetkých podnikateľov a dal im len dve možnosti: podnik zrušiť, alebo začleniť do výrobného družstevníctva. Firma Diačikovcov zanikla, ale ich prevádzka pokračovala ako súčasť veľkého výrobného družstva Uniosa. Družstvo bolo veľmi úspešné, vyrábalo a predávalo čistiace prostriedky u nás i v zahraničí. Až kým nezačalo mať samo problémy s prechodom z kapitalizmu do socializmu. V roku 1951 vznikol na jeho základoch úplne nový podnik Tatrachema Trnava. Družstvo prevzalo časť starého sortimentu a medzi nimi aj politúru na nábytok Diavu. Najusilovnejšie gazdinky si zrejme spomenú, že najprv sa vyrábal len jej jediný druh vo forme červenkastej tekutiny, až potom k nemu pribudol svetlý variant. Diava sa však neskôr objavila aj ako pasta na parkety aj ako vosk na podlahy. Súčasná Tatrachema, ktorá naďalej pôsobí ako výrobné družstvo, už všetkým druhom Diavy podstatne zmodernizovala obal. Receptúra tej najstaršej, pôvodnej politúry, sa však ani po 60 rokoch nezmenila.


11. BB puding
Nenápadný, no nepomýlite si ho. Vrytý do chuťových buniek troch povojnových detských generácií. Jeden z najznámejších vo svojej kategórii, ktorý je na trhu takmer 60 rokov.
Jeho receptúru vymyslel pred druhou svetovou vojnou piešťanský lekárnik. Hľadal dietetickú výživu pre dojčatá a „objavil“ kašičku na báze kukuričného škrobu s pridaním keksovej múčky. Hmotu doplnil kakaovým práškom a jemnou koreninovou zložkou, aby pridala typickú príchuť, ale najmä pôsobila, aby detské brušká netrpeli nafukovaním. Tento pudingový objav začal vyrábať podnik Panvita v Piešťanoch, ktorý vlastnil legendárny miestny podnikateľ Ľudovít Winter.
Hoci BB puding sa narodil v Piešťanoch, v povojnovej prestavbe priemyslu štát jeho výrobu (keďže šlo pôvodne o originálny farmaceutický prípravok) preniesol do Slovakofarmy v Hlohovci. Zakrátko sa to však prehodnotilo a BB puding sa opäť sťahoval. Približne od 50. rokov minulého storočia ho prevzali medzi svoje produkty Škrobárne Boleráz, ktoré preň dodávali základnú surovinu, kukuričný škrob. Dnes je BB puding v portfóliu potravinárskeho giganta Dr. Oetker, ktorá odkúpila túto značku, okrem iných, ešte v 90. rokoch.


12. Čokolády z Figara
V Bratislave založili fabriku na cukrovinky v roku 1896 bratia Stolwerkovci. Čoskoro sa zmenila na akciovku a napriek požiaru v roku 1900 mala v tomto roku aj prvý prevádzkový zisk vyše milióna korún. Zo začiatku sa zameriavala hlavne na výrobu mliečnych karameliek a nečokoládových cukroviniek, neskôr na čokoládu, marcipán aj dezerty. V roku 1946 akciovú spoločnosť zhabali a v roku 1948 znárodnili. Aj potom sa orientovala na výrobu čokoládových cukroviniek a čoskoro mala vedúce postavenie na trhu. Majetok továrne prešiel do nového celoslovenského podniku Slovenské závody na čokoládu, cukrovinky a ovocné výrobky v Bratislave. V roku 1958 sa do novozriadeného podniku Figaro Bratislava pričlenili aj trnavské a piešťanské Figaro (odvtedy existujú dve značky s týmto názvom) a vznikla celoslovenská spoločnosť Figaro so sídlom v Bratislave. V roku 1963 ju začlenili zase do Československých čokoládovní so sídlom v Česku.
Po roku 1989 sa bratislavská výrobňa prostredníctvom FNM transformovala na akciovku a v roku 1992 prevzal kontrolu nad 67 percentami akcií Kraft Jacobs Suchard, názov sa zmenil na Jacobs Suchard Figaro. O rok neskôr však vo svete vznikol gigant Kraft Jacobs Suchard, ktorý prevzal v roku 2001 aj Figaro. Nástupcom spoločnosti Kraft Foods sa nedávno stala spoločnosť Mondelez Slovakia, ktorá zastrešila aj Figaro. Naši spotrebitelia si pamätajú medzi najdlhšie vyrábanými produktmi Horkú, Mliečnu či Várovú čokoládu, tyčinku Rumba, dezerty Mariana, Tatiana či salónky.


13. Ponožky Tatrasvit
Umiestniť továreň na viskózové vlákno a výrobňu ponožiek a pančúch pod Tatry bol nápad Tomáša Baťu. V roku 1934 sa mu podarilo dohodnúť s miestnou obcou Veľká, od ktorej odkúpil vyše 581-tisíc štvorcových metrov za štvrť milióna korún. Na pozemku postavil v roku 1936 fabriku, o rok neskôr spustil výrobu striže, potom celofánu a v roku 1939 zišli z výrobných liniek prvé ponožky.
Výroba pančuchového tovaru sa rokmi zdokonaľovala najmä vďaka pridávaniu elastických vláken k dovážaným bavlneným priadzam. Základom kvalitnej ponožky totiž môže byť bavlna, prípadne vlna, ale bez pridania ďalších materiálov im chýba elastickosť. Práve tá je potrebná z hľadiska komfortu nosenia a držaniu úžitkového tvaru aj po mnohých vypraniach. Navyše, pridať malý podiel elastického vlákna znamenalo aj to, že rovnaká ponožka sa mohla začať vyrábať pre viac veľkostí nôh. V posledných desaťročiach priniesli zvrat aj špeciálne antibakteriálne a protiplesňové úpravy úpletov. Pre mnohých ľudí, ktorým uväznenie nôh na dlhé hodiny v obuvi robí problémy, to pomohlo. Fabrika Tatrasvit vo Svite patrila už za bývalého režimu k najväčším výrobcom ponožiek vo východnom bloku. Vyrábala ich viac než 30 miliónov párov ročne.
V polovici 90. rokov prešiel Tatrasvit transformáciou, ktorá viedla k vytvoreniu akciovky Tatrasvit Svit-Socks. Bývalé trhy síce zanikli, ale i napriek konkurencii zostáva najväčším producentom vo svojej kategórii v stredoeurópskom priestore. Vyváža najmä do Nemecka. Hitom posledných rokov sú funkčné ponožky.


14. Košele Zornica
Košele v najrôznejších vzoroch, fazónach a strihoch sú známe pod značkou Zornica Bánovce nad Bebravou vyše pol storočia. Ich výrobca dnes nesie plné meno Zornica Banko Fashion. Košele patria okrem blúzok po desaťročia medzi základ jej sortimentu – po zmene režimov vyvážaného v drvivej väčšine hlavne na Západ.
Textilná fabrika v Bánovciach nad Bebravou sa spustila v roku 1951. Najprv ako trikotážny závod Trikota, ten však premenovali na Zornicu, ktorá zo sortimentu vypustila úplety. Zostali košele, blúzky, pyžamy, posteľná bielizeň, zástery či prikrývky. Za socializmu honba za masovou výrobou zatlačila do úzadia kvalitnú krajčírsku prácu, technológia sa zjednodušila. Tak sa v 60. a 70. rokoch rozbehla mašinéria produkujúca okrem iného 12 miliónov košieľ za rok. Z nich deväť putovalo do bývalého ZSSR. Najmä na Východe takéto košele zrejme bohato stačili. Mašinéria sa zastavila až po roku 1989 rozpadom východných trhov. Zornica si odberateľov začala hľadať inak. Prišli Taliani a rozkázali si košele s dvojitým švom začistené aj zvnútra. Šičky mali čo robiť, aby sa znova naučili starej kvalitnej robote. Najprv to bolo sotva 50 košieľ za deň, po čase však prešli na neuveriteľnú výkonnosť 4 500 košieľ a 1 200 blúzok denne. Dnes ide takmer celá výroba na export, naše košele nosia Nemci, Švajčiari, Briti, Francúzi...


15. Práčky z Popradu
Predchodcu výroby práčok v Poprade treba hľadať ešte v 19. storočí – v roku 1845, keď v neďalekých Matejovciach založil Carl August Scholtz strojársku dielňu. Najprv vyrábala klince a česadlá, neskôr pocínovaný a pozinkovaný tovar a iné plechárenské výrobky. Počas oboch vojen sa sortiment prispôsobil vojenskej výrobe a preorientoval sa na sporáky, sudy a smaltované nádoby. Po vojne sa z podniku stali najprv znárodnené Spojené smaltovne, až kým ich v roku 1950 nepremenovali na Tatrasmalt. Ten však dostal aj nový výrobný program – elektrické spotrebiče pre domácnosť. Práčky sa tu neskôr začali vyrábať aj vo francúzskej a v juhoslovanskej licencii. V roku 1974 získava továreň názov Tatramat so sídlom v Matejovciach, ale čoskoro už v Poprade.
Po zmene režimov sa závod veľmi rýchlo transformoval na akciovú spoločnosť a v roku 1992 sa rozštiepil na dve firmy. Časť, ktorá vyrábala práčky, založila spoločný podnik s americkou firmou Whirlpool. Najprv fungovala ako joint venture Whirlpool Tatramat, v roku 1996 sa definitívne premenovala na Whirlpool Slovakia. Podnik už vyprodukoval desiatky miliónov práčok, ročnú kapacitu milióna kusov prekročila spoločnosť ešte v roku 2002. Takmer všetky slovenské „whirlpoolky“ idú na export, u nás zostáva len pár percent.


16. Encián z Kežmarku
Syr s bielou plesňou na povrchu Encián – slovenský Camembert – sa zrodil v mliekarni v Kežmarku pred 31 rokmi. Keď v Kežmarku v roku 1979 otvorili novú mliekarenskú výrobňu, po dvoch rokoch sa rozhodlo, že sa bude špecializovať na tvarohové a syrové produkty. Tomu prispôsobili aj technológiu. Kúpili sa nové stroje a receptúry z Nemecka a v roku 1982 sa spustila linka Alpma na výrobu syra camembertového typu. Slovenská receptúra teda pochádza z Nemecka. Zložením ani obsahom surovín sa ani po čase nezmenila. Kým však za fungovania prvej linky sa do výrobného procesu vstupovalo aj manuálne, dnes je všetko rýchlejšie, prepracovanejšie a najmä vysoko hygienické. Slovenský Camembert je oproti rovnakým syrom z Francúzska o čosi slanší. Slováci totiž milujú a kupujú slané syry viac. Výrobca Enciánu Tatranská mliekareň (predtým súčasť Východoslovenských mliekarní) sa v prvej vlne kupónovej privatizácie transformovala na akciovku. Syry s plesňou sú gro jej portfólia, pričom idú aj na export.


 17. Sekty Hubert zo Serede
Šumivé vína Hubert L´Original, Hubert de Luxe, Hubert Club patria u nás medzi najznámejšie a najkupovanejšie domáce sekty. Všetky pochádzajú z výrobne spoločnosti Hubert J. E. v Seredi, najväčšieho slovenského producenta šumivých vín. Tento výrobca má za sebou výnimočnú, už 184-ročnú históriu. Na prelome 19. a 20. storočia „zastrešoval“ pod názvom J. E. Hubert také značky ako Gentry Club extra dry, Gentry Club či Tripli sec a City sec. Vyvážal ich do Talianska, Ruska, Anglicka, Škótska, ale aj Ameriky, Austrálie a Indie. Pod význam značky sa podpísal i fakt, že jej výrobňa na Slovensku bola priamou nasledovníčkou vinárskeho umenia francúzskej oblasti Champagne – bola prvým miestom v  Európe, kam sa z Francúzska vyniesla výroba šumivého vína metódou champenoise. Dodržiavanie technológie v spojitosti s kvalitou domácich vín priniesli slovenskej firme úspechy na výstavách Uhorska aj na súťažiach v zahraničí.
Od éry rodiny Hubertovcov, ktorá vlastnila výrobňu v rokoch 1875 – 1878 a zanechala meno v jej názve, na našom území existovalo do 50. rokov 20. storočia najmenej 15 rôznych firiem produkujúcich šumivé vína. Žiadna z nich však na poli sektov nedosiahla úspechy hubertovského klanu a jeho nasledovníkov. Prvého januára 2002 sa stal Hubert J. E. dcérskou spoločnosťou nemeckej firmy Henkel & Co.


18. Obrúsky z Harmanca
Obrúsky v takej podobe, ako ich poznáme dnes, sa v Harmanci začali vyrábať v roku 1972. Vtedajšie Harmanecké papierne patrili pod Slovcepu s generálnym riaditeľstvom v Banskej Bystrici. Predchodca dnešných servítok sa však na Slovensku objavil podstatne skôr, v roku 1899. Miestna výrobňa vtedy mala názov Harmanecká továreň na papier a bola druhou najväčšou papierňou v Rakúsko-Uhorsku. Fabrika sa ekonomicky vzmáhala najmä od čias, keď jeden z jej majiteľov, Rakúšan Viliam Moric Schloss, zastavil ručnú výrobu a začal vyrábať papier výhradne na strojoch. Ďalšími úspešnými majiteľmi boli Banskobystričania, páni Stadler a Hünter, ktorí zaradili do výrobného programu aj obrúsky. Zamestnané ženy z okolitých dedín doma vyrábali – strihali a skladali – obrúsky z takzvaných vedľabehov z papierenského stroja a papiereň ich potom predávala. Boli jednovrstvové a podobali sa tenučkému baliacemu papieru. Rovnakú kvalitu mal aj vtedajší toaletný papier.
Po roku 1945 vznikli v Harmanci Spojené papierne, pod ktoré patrila i pobočka v Gemerskej Hôrke a Lepenkáreň Karol David a syn. Po roku 1948 aj tie zrušili a boli založené Harmanecké papierne. Do programu sa už dostali i viacvrstvové a farebné obrúsky predávané pod značkou Harstop. Podnik sa v roku 1990 transformoval na akciovú spoločnosť a v roku 2002 sa stal súčasťou skupiny SHP Harmanec. V ponuke má stovku rôznych motívov potlače servítok a veľkú časť vyváža do okolitých aj iných štátov.


19. Bánovský oštiepok

Oštiepok je tradičný parený údený syr vajcovitého tvaru s ornamentálnou výzdobou po krajoch alebo priečne. Vyrába sa z ovčieho alebo aj kravského mlieka. Pochádza z oblasti severného Slovenska spod Západných Tatier, nie náhodou je vo výrobnom programe spoločnosti Milsy. Pôvodný mliekarenský závod funguje už od roku 1954 v Bánovciach nad Bebravou. S výrobou oštiepku začala spoločnosť v roku 1986 pod názvom Milex, štátny podnik, ako jeho prvý priemyselný výrobca. Bánovský oštiepok si svoje miesto na trhu budoval postupne. Najprv si ho obľúbil slovenský trh, potom český a maďarský a od vstupu rakúskeho investora, Lactoprot International AG, v roku 2001 začal dobývať aj európsky trh.
Oštiepok bol v expanzii na zahraničné trhy úspešný, a práve preto ho možno nájsť napríklad aj v malom arabskom obchodíku v Manchestri. Pre tam žijúcich Slovákov to znamená, že kus svojho domova môžu mať aj v cudzine.
Tento tradičný syr nestráca svojich obľúbencov ani po rokoch. Jedným z dôvodov je aj tradičná receptúra, ktorú ani nové technológie podstatnejšie nezmenili. Aj v súčasnosti sa tento syr vyrába tradičným „parením“, zmena nastala len v inovácii strojových zariadení. Spoločnosť Milsy si zachovala aj spôsob údenia na bukových a dubových štiepkoch, aj keď iné mliekarne už oštiepok vyrábajú pomocou „tekutého dymu“, ktorý síce na povrchu vytvorí efekt, ale chuť výrobku je odlišná.  

Snímka: archív HN


20. Polievky Carpathia
Slovenské polievky v prášku majú päťdesiat rokov. Ani sa to nezdá, ale ich začiatky v našich končinách neboli práve ružové. Prvé dehydrované polievky namiešali u nás v prievidzskej továrni Carpathia podľa českých receptúr v roku 1959. Keď sa nasledujúci rok objavili v obchodoch, gazdinky boli zdržanlivé. Nekupovali ich. Nebol to totiž len nezvyk (v krajine, kde výdatne a mastno sa najesť patrí do každodennej výbavy), ale ani výber prvých troch druhov, s ktorými Carpathia debutovala na trhu, sa nepodaril. Koho by už len oslovila napríklad ryžová polievka pripravená z vrecúška... Faktom zostáva, že išlo o polievkové receptúry, ktoré Carpathii v tom čase odstúpil národný podnik Vitana z českých Byšíc.
Celkom iná bola reakcia zákazníkov, keď sa po čase dostali na pult polievky novej generácie. Spotrebiteľom bolo hneď jasné, že ich v Carpathii nielenže začali vyrábať na nových strojoch, s novou technológiou a s viditeľne lákavejšími obalmi, ale vari najdôležitejší bol výber receptu a namiešaný a dehydrovaný obsah. Tak sa stalo, že slovenská gulášová, francúzska zeleninová i ďalšie polievky na trhu zabrali. Približne od 70. rokov 20. storočia sa dodnes tento druh výrobkov na nezáujem sťažovať nemôže.
Samotná prievidzská fabrika má však za sebou oveľa dlhšie dejiny. Jej právnym predchodcom bol závod, presnejšie pálenica, spracúvajúca lesné plody a byliny na pálenku už od roku 1875. V roku 1909 dostala firma oficiálny názov Carpathia a postavila základ neskôr úspešne šírenej a známej potravinovej značke, ktorú v roku 1921 aj zaregistrovali. Závod sa postupne preorientoval najmä na výrobu marmelád a lekvárov a neskôr aj na ovocné šťavy či sirupy. Po druhej svetovej vojne pribudli ešte kompóty, a to všetko sa vyvážalo do viacerých európskych štátov.
Po znárodnení vznikol síce národný podnik Carpathia, ale onedlho jeho názov zrušili a výrobu zastrešili Stredoslovenské konzervárne a liehovary sídliace v Prievidzi. Stratiť pôvodnú značku je pre producenta obrovská trauma a hoci pre dobových mocipánov nestála ani za mávnutie rukou, podnik sa ju po dlhé roky snažil prinavrátiť. V roku 1968 sa mu to podarilo a rok na to ju zaregistroval patentový úrad v Prahe. V tom čase však už výrobňa upustila od spracúvania ovocia a prešla kompletne na produkciu bujónov, dehydrovaných zmesí na prípravu jedál, na produkciu omáčok a sterilizovaných polievok.
Po zmene režimov sa Carpathia oddelila od konzervární a v roku 1992 ju kúpila, vrátane obchodného mena a značky, nadnárodná spoločnosť Nestlé sídliaca vo Švajčiarsku.
Polievky sú bez konzervačných látok, no obsahujú glutaman sodný na zvýraznenie chuti. Ako však tvrdí výrobca, táto látka patrí k najviac preskúmaným prísadám, neškodí a jej pôsobenie je pod kontrolou.


 

01 - Modified: 2007-08-19 22:00:00 - Feat.: 0 - Title: Devízy
menuLevel = 1, menuRoute = prakticke-hn, menuAlias = prakticke-hn, menuRouteLevel0 = prakticke-hn, homepage = false
30. november 2022 14:00