(Dokončenie z utorka 17. decembra)
Vydržanie práva zodpovedajúceho k vecnému bremenu
V zmysle § 151o ods. 1 OSP možno právo zodpovedajúce k vecnému bremenu nadobudnúť vydržaním, t. j. samotným výkonom tohto práva, pričom priamo v ust. zákona je odkaz na platnosť ustanovenia § 134 OZ. Znamená to, že pri posudzovaní otázky nadobudnutia práva zodpovedajúceho k vecnému bremenu vydržaním, je potrené zaoberať sa kritériami pre vydržanie uvedené v § 134. Podľa § 134 ods. 1 OZ oprávnený držiteľ sa stáva vlastníkom veci, ak ju má nepretržite v držbe po dobu 3 rokov, ak ide o hnuteľnosť, a po dobu 10 rokov, ak ide o nehnuteľnosť. Podľa ods. 3 tohto ustanovenia do doby podľa ods. 1 sa započíta aj doba, po ktorú mal vec v oprávnenej držbe právny predchodca.
Vydržanie je osobitný originálny spôsob nadobudnutia jednak vlastníckeho práva zo zákona, ako i práva zodpovedajúceho vecnému bremenu. Pre vydržanie je potrebné splnenie nasledujúcich zákonom požadovaných predpokladov:
a) musí ísť o spôsobilý predmet vydržania, čo je dôležité pre vydržanie vlastníckeho práva a nesúvisí s vydržaním práva zodpovedajúceho vecnému bremenu.
b) Držba musí byť oprávnená.
c) Držba musí byť nepretržitá počas celej zákonom ustanovenej doby, t. j. pri nehnuteľnosti doby 10 rokov. Do plynutia tejto doby sa započítava aj doba oprávnenej držby právneho predchodcu vydržiteľa, pričom ak dôjde k prerušeniu vydržacej doby v dôsledku chvíľkovej nedobromyselnosti držiteľa v tom, že mu vec patrí, plynutie takto prerušenej vydržacej doby sa neobnovuje ani pri novom vzniku oprávnenej držby tej istej veci a v takom prípade začína plynúť nová vydržacia doba.
V danej súvislosti treba spomenúť ust. § 865 ods. 3 OZ umožňujúce občanovi započítať aj čas pred 1. 4. 1964, so súčasným odkladom možnosti vydržania až od 1 .4. 1984, ako i ust. § 872 ods. 6 OZ umožňujúce v prípade vydržania započítanie času, po ktorý právny predchodca oprávnenej osoby mal pozemok nepretržite v držbe aj pred 1. 1. 1992. Lehoty na vydržanie sa taktiež ani neprerušili vznikom užívacieho práva socialistickej organizácie k nehnuteľnosti. Okamihom uplynutia vydržacej doby dochádza za splnenia zákonom požadovaných predpokladov k nadobudnutiu práva vydržiteľom, pričom tento právny následok nastáva priamo zo zákona, ku ktorému sa nevyžaduje konštitutívne rozhodnutie štátneho orgánu. Preto rozhodnutie súdu, vydané na základe určovacej žaloby vydržiteľa o vzniku práva zodpovedajúceho k vecnému bremenu má povahu deklaratórneho rozhodnutia. V nesporných prípadoch môže právnu skutočnosť nadobudnutia práva zodpovedajúceho vecnému bremenu vydržaním osvedčiť i notár formou notárskej zápisnice pre účely zápisu do katastra nehnuteľnosti.
Podľa § 129 ods. 1 OZ držiteľom je ten, kto s vecou nakladá ako s vlastnou, alebo kto vykonáva právo pre seba.
Podľa § 129 ods. 2 OZ držať možno veci, ako aj práva, ktoré pripúšťajú trvalý alebo opätovný výkon. Právo držby môže teda patriť aj osobe odlišnej od vlastníka, ak táto osoba je dobromyseľná v tom, že jej právo patrí, hoci v skutočnosti sa tak nestalo, pretože jej chýba platný nadobúdací právny dôvod (napr. v prípade neplatnej zmluvy o zriadení vecného bremena). Za držiteľa sa teda považuje fyzická či právnická osoba, ktorá vykonáva právo zodpovedajúce vecnému bremenu pre seba tak, ako by jej patrilo, pričom musí ísť o trvalý alebo opätovný výkon práva. Napr. pôjde o situáciu, ak vlastník pozemku bude opätovne čerpať vodu zo studne na susednom pozemku domnievajúc sa dôvodne, že sused je povinný toto trpieť, a za situácie, keď mu v tom sused ani nebude brániť.
V ust. § 130 a 131 OZ je rozlíšená držba oprávnená a neoprávnená.
Podľa § 130 ods. 1 OZ, ak je držiteľ so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný o tom, že mu vec alebo právo patrí, je držiteľom oprávneným. Pri pochybnostiach sa predpokladá, že držba je oprávnená.
Ust. § 131 OZ hovorí o neoprávnenom držiteľovi, t. j. o držiteľovi nedobromyseľnom (napr. ten kto odcudzí vec) s tým, že neoprávnený držiteľ nemôže nadobudnúť právo zodpovedajúce vecnému bremenu vydržaním.
Oprávnená držba je faktické ovládanie veci alebo vykonávanie práva späté s vôľou nakladať s nimi ako so svojimi, v dobrej viere, že vykonávateľovi práva toto právo patrí. Pri oprávnenej držbe musia byť teda splnené nasledujúce náležitosti:
a) faktické vykonávanie práva,
b) vôľa nakladať s právom ako so svojím, čo znamená správanie sa držiteľa, akoby mu právo patrilo,
c) dobrá viera, že mu vykonávanie práva patrí. Skutočnosť, či vykonávateľ práva je dobromyseľný alebo nedobromyseľný, treba vždy hodnotiť objektívne a nielen zo subjektívneho hľadiska, t. j. z hľadiska osobného presvedčenia samotného vykonávateľa práva. Dobromyseľnosť je vnútorný psychický stav, ktorý nemožno priamo dokázať. Možno o nej usudzovať len z okolností, ktorými sa tento psychický stav navonok prejavuje. Rozlišujúcim kritériom je, či vykonávateľ práva pri normálnej opatrnosti, ktorú možno so zreteľom na okolnosti daného prípadu rozumne od neho požadovať, mohol alebo nemohol mať pochybnosti o tom, že mu právo, ktoré vykonáva, patrí. Dobrá viera je presvedčenie vykonávateľa práva, že nekoná bezprávne, keď právo vykonáva. Ide o vnútorné presvedčenie subjektu, ktoré samo osebe nemôže byť predmetom dokazovania v súdnom konaní. Predmetnom dokazovania môžu byť skutočnosti vonkajšieho sveta, z ktorých možno dôvodiť presvedčenie nadobúdateľa o dobromyseľnosti, že mu právo patrí. Tvrdenie držiteľa o tom, že mu právo patrí, musí byť podložené konkrétnymi okolnosťami, z ktorých sa dá usúdiť, že toto presvedčenie držiteľa bolo po celú vydržaciu dobu dôvodné. Okolnosti, z ktorých možno usudzovať na existenciu dobromyseľnosti, musí v spore preukázať vykonávateľ práva (napr. nadobúdací titul, i keď neplatný, t. j. neplatná zmluva o zriadení vecného bremena). Znamená to, že subjekt, ktorý sa bude dovolávať súdnej ochrany, bude musieť preukázať okolnosti o jeho dobromyseľnosti, teda okolnosti svedčiace o poctivosti právneho dôvodu nadobudnutia práva, nie samu dobromyseľnosť ako vnútorné presvedčenie -- svoj psychický stav. Podľa § 130 ods. 1 OZ pri pochybnostiach sa predpokladá, že držba je oprávnená. Uvedené znamená, že v prípade pochybností platí vyvrátiteľná domnienka o oprávnenosti držby, čiže ten, kto popiera dobromyseľnosť, má dôkazné bremeno na preukázanie neoprávnenosti neoprávnenej držby. Uvedené však prichádza do úvahy až po splnení toho, že vykonávateľ práva (držiteľ) predloží objektívne skutočnosti, na základe ktorých možno usudzovať o jeho dobromyseľnej držbe.
Strata dobrej viery vykonávateľa práva nastáva okamihom, keď sa mu stali známymi skutočnosti, ktoré z hľadiska objektívneho posudzovania museli u neho dôvodne vyvolať pochybnosti o tom, že mu právo patrí. Opäť je potrebné poukázať na skutočnosť, že na dobromyseľnosť vo vykonávaní práva zodpovedajúceho vecnému bremenu je potrebné myslieť pri uzatváraní právnych úkonov o prevode vlastníctva k nehnuteľnosti. Ak má účastník záujem o kúpu nehnuteľnosti, pri ktorej je potrebný prechod cez pozemok susediaci, je veľmi dôležité k otázke dobromyseľnosti k právu takéhoto prechodu venovať dostatok pozornosti a dobromyseľnosť prevádzajúceho v tomto smere si dostatočne zistiť podľa uvedených pravidiel a nespoliehať sa opäť na zriadenie vecného bremena súdnou cestou.
Právo bývania v byte po zrušení spoločného nájmu manželov
So spomínanou právnou problematikou vecných bremien ako práv k cudzej veci navonok súvisí i právo bývania jedného z rozvedených manželov po zrušení práva spoločného nájmu k bytu. Ide o situáciu, keď po rozvode manželstva sa bývalí manželia o ďalšom spoločnom nájme predtým spoločného bytu (či už družstevného alebo obecného) nedohodnú a v súlade s § 705 OZ súd na návrh jedného z nich zrušil právo spoločného nájmu a súčasne určil, ktorý z manželov má byt ďalej užívať ako nájomca. Takto určený bývalý manžel ostáva výlučným nájomcom daného bytu spravidla s povinnosťou zabezpečiť pre druhého rozvedeného manžela bytovú náhradu či už vo forme náhradného bytu alebo náhradného ubytovania. Rozsudkom býva takýto ustupujúci manžel zaviazaný k povinnosti vypratať byt v bývalom spoločnom nájme až po zabezpečení bytovej náhrady určeným výlučným nájomcom. Preto do zabezpečenia tejto bytovej náhrady nie je takýto manžel síce už nájomcom bytu, v byte má však tzv. právo bývania, t. j. právo nerušeného užívania primeranej časti bytu a spoločných priestorov (kuchyňa, soc. zariadenie).
V súvislosti s vývinom právnych situácií v našej republike dochádza k problematickým situáciám, kedy legislatívna úprava tieto nové právne situácie nerieši. Bývalé obecné alebo družstevné byty v pôvodnom spoločnom nájme manželov po jeho súdnom zrušení sú vo väčšine prípadov prevádzané do výlučného vlastníckeho práva určeným výlučným nájomcom. Takto potom byty vo výlučnom vlastníctve jedného z bývalých manželov môžu byť a často i bývajú prevedené do vlastníctva iných osôb s tým, že pri danom právnom úkone sa vôbec nespomína právo bývania bývalého manžela a táto jeho situácia sa nijakým spôsobom nerieši.
Aký je potom postup súdu pri rozhodovaní napríklad o žalobe o vypratanie, ktorú zvykne podávať nový vlastník bytu titulom právneho úkonu uzavretého s určeným výlučným nájomcom proti bývalému spoločnému nájomcovi, ktorému ostalo v byte právo bývania, pretože bývalý spoločný nájomca mu bytovú náhradu nezabezpečil?
Je možné, že názory súdov sa rôznia, z ktorého dôvodu sú vydávané snáď i rozdielne rozhodnutia. K danej právnej problematike doposiaľ nezaujalo stanovisko ani občiansko právne kolégium Najvyššieho súdu SR. Na úvod tejto časti článku bola spomenutá len zdanlivá súvislosť práva bývania s vecnými bremenami. Právo bývania v byte v pôvodnom spoločnom nájme pochádza zo záväzkového vzťahu (spoločný nájom bytu manželov), preto nejde o vecné právo k bytu ako k nehnuteľnosti a nie je, pochopiteľne, zapísané ako vecné bremeno, či právo zodpovedajúce vecnému bremenu na príslušnom liste vlastníctva k bytu. Z uvedeného potom vyplýva, že právo bývania sa neviaže k danému bytu ako k nehnuteľnej veci, ale z dôvodu záväzkového práva sa viaže k osobe bývalého spoločného nájomcu bytu (bývalého manžela), ktorý bol súdnym rozhodnutím určený za výlučného nájomcu, následne sa stal výlučným vlastníkom bytu a vlastníctvo k bytu previedol. Znamená to, že v prípade žaloby nového vlastníka bytu by mal súd eventuálnemu návrhu na vypratanie účastníka s právom bývania k bytu vyhovieť z dôvodu, že vlastnícke právo nového vlastníka k bytu je právom absolútnym, najvyšším a nový vlastník bytu kupoval byt právne nezaťažený.
Ako sa však domôže účastník s právom bývania k pôvodne spoločnému bytu zabezpečenia bytovej náhrady od bývalého manžela?
Práve túto situáciu legislatíva nerieši a je len otázkou súdnej praxe, aký názor sa na problematiku vyvinie. Bývalého manžela totiž po prevode bytu nič nenúti na splnenie si svojej povinnosti zabezpečiť pre bývalého manžela bytovú náhradu, pričom jedine on je osobou povinnou, vychádzajúc zo záväzkového charakteru práva spoločného nájmu bytu, na splnenie tejto povinnosti. Bývalý manžel s právom bývania k pôvodnému spoločnému bytu sa preto zabezpečenia bytovej náhrady naďalej musí domáhať proti svojmu bývalému manželovi, pričom však jeho úspech je fakticky otázny.