Od nového roku začne platiť novelizovaný zákon o dani z príjmu. Zmení sa napríklad spôsob odpisovania dlhodobého hmotného majetku.
Nemení sa však filozofia odpisovania. Firmy naďalej budú musieť dokazovať, že majetok používajú na biznis a nie na osobnú spotrebu manažmentu, či zamestnancov. Až potom si ho môžu dať do daňových nákladov. Podnikatelia však žiadajú, aby povinnosť dokazovať prešla na daniarov. Tí by mali podnikateľom dokázať, že majetok okrem biznisu použíli aj na osobnú spotrebu. Ak sa im to podarí, tak až potom by mali mať právo nedovoliť firmám odpísovať si ho v plnej, 100-percentnej hodnote.
O problematike odpisovania majetku a o kvalite spravovania štátu hovorí viceprezident Zväzu strojárskeho priemyslu Juraj Borgula.
ROZHOVOR
Novela zákona o dani z primov mala obmedziť odpisovanie mnohých druhov tovarov na 80 percent. Ministerstvo financií to však dodatočne zmenilo a limit zrušilo. Čo na to hovoríte?
Keď berieme do úvahy morálnu stránku tejto veci, tak limit 80 percent by som považoval za urážku.
Koho?
Tých, ktorí sa snažia podnikať či už ako živnostníci, alebo pravnicke osoby, teda firmy. Štát si totiž apriori myslí, že podnikatelia pri využívaní majetku podvádzajú. Do zoznamu predmetov, ktoré sa nemali dať celé odpísať, sa dostalo kadečo. Aj nezmyselné veci, ako sú napríklad rakety.
Ministerstvo financií tvrdí, že ak podnikateľ zdôvodní, že veci, ktoré nakúpil, potrebuje na podnikanie, tak si naďalej bude môcť odpisovať ich celú hodnotu. Teda sto percent.
Ano, ale problém je v tom, že to podnikateľ musí dokázať. Ale povedzte mi, ako sa to dá? Ako sa dá daňovú kontrolu presvedčiť, že sa veci používajú výlučne na podnikanie? Podľa mňa by sa filozofia dokazovania mala otočiť. Podnikateľ by nemal štátu dokazovať oprávnenosť odpisovania majetku, ale štát by mal jemu dokázať neoprávnenosť, teda dokázať mu, že nemá nárok na 100-percentný odpis hodnoty nakúpených predmetov.
Zákon neinformuje, ako by sa malo používanie predmetov na podnikanie daniarom dokazovať. O čom to svedčí?
Je to zo strany štátu návod na korupciu. Lebo ak napríklad v daňovom priznaní spred troch - štyroch rokov úradník zistí, že kosačku na trávu som možno používal aj na kosenie trávnika okolo rodinného domu a mal som si preto zahrnúť do daní podľa svojho uváženia len 80, alebo 90 percent percent jej obstarávacích nákladov, môže mi za zvyšných 10, či 20 percent hodnoty kosačky dorubiť daň a dať mi aj pokutu. Ale ak by som kosačku požičal napríklad daňovému úradníkovi, tak pri kontrole môjho priznania by to akože nezbadal. V tom je princíp korupcie, ktorý vláda zakomponovala do zákona.
Ale ministerstvo financií tvrdí, že jeho nové daňové, či odpisové opatrenia prispejú k zvýšeniu daňovej spravodlivosti.
Otázkou je, čo je to daňová spravodlivosť. Je to to, že či ma ma štát oberie, alebo neoberie o peniaze? Je spravodlivosť o tom, že si štát vymyslí nejaké pravidlá, ktoré sú často nelogické? Ale nezúfajme. Počul som, že úplní rekordéri sú v tomto Angličania. Lebo pred viac ako dvesto rokmi zaviedli daň na vojnu proti Napoleónovi, pričom platí doteraz.
Ak v niektorých vyspelých štátoch vláda prijme voči podnikateľom nejaké nepopulárne opatrenie, v inej oblasti im dá úľavu. Teda kompenzuje to odpustením inej povinnosti. U nás to tak nefunguje.
Viem o tom a súhlasím s praxou ako ju zaviadli inde. U nás to naozaj takto nefunguje, ba ani sa o tom nehorí, že by to tak malo byť. Preto niektoré opatrenia, a to aj v oblasti daní, sú vlastne prejavom zúfalstva vlády. Snaží sa zvyšovať daňové príjmy, no nezaoberá sa dostatočne tým, čím by sa mala. Napríklad neznižuje ani svoje náklady, hoci nástroje na to má.
Politici by si mali prečítať knihu anglického spisovateľa a člena parlamentu Edwarda Gibona (1737- 1794 - pozn. HN) História poklesu a pádu Rímskej ríše.
Narážate na neschopnosť štátu riadiť svoju krajinu?
Áno, aj. Gibon tvrdí, že neschopnosť riadiť bola jedna z príčin pádu Rímskej ríše. Rím nahradil riadenie vydávaním množstva úradných dekrétov. Dekrét vyzerá síce dobre, vládca, úradník, či politik si môže povedať, že presadil nový zákon. Ale ako vie zaručiť, že jeho dekréty, či zákony si každý prečíta a bude ich aj dodržiavať?
Ale, ako sa hovorí, neznalosť zákona nikoho neospravedlňuje. Tak prečo by sa mal štát starať o to, či niekto zákony pozná, alebo nie? Môže použiť represiu.
No dobre, ale ak je výsledkom potrestanie človeka za nedržiavanie zákona, pomôže to v riadení a spravovaní krajiny? Budú sa potom zákony dodržiavať a budú si ich ľudia ctiť? Určite nie. Takže rozvoju spoločnosti takéto riadenie neprospeje.
Ako to súvisí s dneškom?
Tak, že ak štát vydá nejaký zákon, mal by si jeho účinky aj dobre odsledovať a nepostupovať len represívne. Ak vláda zistí, že napríklad podnikateľ Mišo sa pri dodržiavaní zákona sekol, mal by ho na to upozorniť a vysvetliť mu, ako to má robiť. Ale takto to u nás nefunguje. U nás sa zistí, že veľa Mišov sa pri niečom pomýlilo a kvôli tomu sa opäť zmenia zákony. Ale čo urobia Mišovia potom? Budú sa mýliť ďalej, ale už podľa nových zákonov. Takto sa krajina nespravuje.
Ako by sa to teda malo riešiť?
Vláda a úradníci majú veľa možností ako zasiahnuť, ak podnikatelia zákony nedodržujú. Nemali by ich hneď novelizovať. Veď v zákonoch spravidla býva uvedené, ako sa dá vynucovať ich dodržiavanie. Zoberme si napríklad agentúrne zamestnávanie ľudí. Ministerstvá dlhé roky nezasiahli voči neporiadnym agentúram, hoci mohli. Napríklad tým, že by im odobrali licencie. Naopak, licencie im naďalej prideľovali. To ale neznamená, že vždy treba zmeniť iba zákon. Ich dodržiavanie treba aj vynucovať.