V našej spoločnosti máme tendenciu chápať manželstvo ako prirodzený stav, daný prírodou alebo Bohom. Často sa naň odvolávajú a chcú ho chrániť politici, cirkev i občania. Argumentujú pritom najmä termínom tradičná rodina. Čo je však na Slovensku tradičné? Skôr ako nukleárna rodina zložená z otca, matky a ich detí tu počas dlhých storočí mala tradíciu skôr rozšírená viacgeneračná rodina, tvorená širším príbuzenstvom či dokonca ľuďmi, ktorí spolu pokrvne vôbec neboli spriaznení.
Rodina a manželstvo existujú vo všetkých spoločnostiach a spolu s rozličnou podobou nesú aj rozličné záväzky a povinnosti. To, že sú to univerzálne ľudské inštitúcie, ešte neznamená, že všetci alebo väčšina ľudí sa vydá alebo ožení alebo splodí deti. Problém nastáva teda už pri ich samotnej definícii.
Niektorí kultúrni antropológovia a sociológovia používajú pri opise rozličných podôb rodiny radšej pojem domácnosť. Abstraktnejší a možno trochu chladnejší pojem podľa nich lepšie vystihuje danú skutočnosť.
Vyvlastnenie rodiny
Na úrovni tradičnej rodiny, resp. domácnosti sa historicky riešili všetky problémy, ktoré súviseli s jej prežitím a s prežitím jej členov. Rodina bola základnou výrobnou jednotkou - vyrábalo sa tu takmer všetko, čo bolo nutné pre obživu a ošatenie. Rodina tiež dlho zabezpečovala ozbrojenú ochranu svojich členov a riešila mnohé sporné situácie medzi jednotlivými členmi. Rodina zabezpečovala socializáciu detí a tiež ich výchovu a prípravu na profesiu a súčasne zaisťovala svojich členov v starobe a chorobe. Táto sebestačnosť robila z rodiny univerzálny nástroj riešenia problémov prežitia, možno až do tej miery, že žiadnu vonkajšiu spoločnosť nepotrebovala.
V súvislosti s rastúcou silou štátu a s nástupom formálnych organizácií, píše Jan Keller vo svojej knihe Nedomyslená spoločnosť o viacnásobnom vyvlastnení. Najznámejším aspektom tohto procesu je ekonomické vyvlastnenie prostredníctvom systému štátnych daní. Podľa Kellera nie je dokonca vylúčené, že štát sproletarizoval viac obyvateľstva ako neskôr kapitalisti. Nepozorovane sa tiež zmenila štátna ideológia - pokrok znamenal najmä rastúcu moc štátu, ktorý ochraňuje jednotlivcov ako konzumentov tovaru vyrábaného mimo rodiny.
Štát vyvlastnil tradičnú rodinu aj mocensky - prevzal do rúk obranu. Sociálne vyvlastnenie spočíva vo vývoji školstva a zdravotníctva. A tak domácnosť prestala byť sebestačná a kompetentná v starostlivosti o starých, chorých a o svoje deti. Všetky tieto vyvlastnenia podnietili aj následné zmenšenie rodiny.
Tradícia a realita
Keď teda politici hovoria o tradičnej rodine, nemajú asi na mysli vyššie opísaný model. Ak by im išlo oň, pripravili by sa tým o svoju moc. Čo chcú a čo ešte môžu ochraňovať?
Štát ponechal rodine ešte niektoré funkcie. Jednou z nich je regulácia sexuálneho správania. Každá spoločnosť predpisuje prostredníctvom rodiny svojim členom želané spôsoby a hranice sexuálneho správania. Rodina tiež zabezpečuje fyzickú reprodukciu spoločnosti. Rodina je tiež prvotným socializačným činiteľom a plní aj emočnú funkciu. Ešte stále, aj keď v značne zredukovanej miere, je aj ekonomickou jednotkou (nie však v zmysle výroby tovarov, ale ich spotreby) a sprostredkúva sociálne zaradenie svojich členov. Kritici takéhoto ponímania zdôrazňujú, že rodina a manželstvo znevýhodňujú niektorých svojich členov - napríklad ženy a deti a takisto reprodukujú sociálne nerovnosti.
Jeden typ rodiny teda nefungoval ani v západných spoločnostiach. Keď sa pozrieme za ich hranice, uvidíme ešte väčšiu diferenciáciu vo formách rodiny a manželstva.
Koniec romantiky?
Špecifikom Západu je aj ideál romantickej lásky. Tú treba rozlíšiť od lásky vášnivej, ktorá je univerzálnym fenoménom všetkých kultúr a dôb. Kým tradičné manželstvo bolo len ekonomickým zväzkom, stredoveká aristokracia vytvorila vedľa zdržanlivého manželstva aj priestor pre lásku. Spočiatku však výlučne mimo manželstva. Nemecký sociológ Niklas Luhmann tiež upozorňuje, že špecifická európska koncepcia lásky je spojená s morálnymi hodnotami kresťanstva - v romantickom cite ten druhý nahradil každému zo zamilovaných Boha.
V romantickej láske prevažovala sublimovaná láska nad sexuálnou vášňou. Takáto láska bola v minulosti nezlučiteľná s chlipnosťou, pretože predpokladá psychickú komunikáciu. Feministická kritika, naopak, tvrdí, že romantická láska je jarmom, ktoré na ženy navliekli muži.
Angličan Anthony Giddens tvrdí, že muži nedokázali rozoznať základný trend vo vývoji modernity. Hľadajú svoju identitu v práci a nepochopili význam emocionality. Riešenie vidí Giddens v tom, čomu hovorí aktívna láska, ktorá sa neznáša s romantickým "navždy" a "len ty a žiaden iný". Ako láska zreje, presúva sa dôraz od pocitu, že som našiel tú pravú osobu k pocitu, že som našiel ten pravý vzťah.