V roku 1987 ste emigrovali do Kanady. Vaše začiatky sú klasickým príbehom úspešného slovenského emigranta -- od doručovateľa pizze ste sa postupne aj štúdiom umenia a grafického dizajnu prepracovali až do miestnych novín Medicine Hat News v Alberte. Dnes žijete na Slovensku a pracujete pre Reuters...
-- Do Kanady som emigroval klasickým spôsobom cez bývalú Juhosláviu a Rakúsko a začiatky boli naozaj ťažké. Napriek tomu, že ma do Medicine Hat News nezobrali hneď na plný pracovný úväzok, ponúkli mi víkendové fotografovanie. Aj fotografovanie patrí k profesiám, kde v jednom roku je viac voľných pozícií, inokedy ani jedna. Postupne som začal pracovať aj cez týždeň, ale za veľmi nízky honorár. Čo sa týka techniky, všetko som si musel zabezpečovať sám. Z tohto hľadiska to bolo ťažké, navyše aj konkurencia bola veľká. Po čase sa mi však začalo dariť a počet mojich fotografií začal prevyšovať počet fotografií stálych zamestnancov. A nakoniec kvôli mne vytvorili pracovnú pozíciu. Na Slovensko som sa rozhodol vrátiť pre zmenu. Bolo to ovplyvnené aj rodinnými faktormi -- mal som malého syna, ktorého som chcel ukázať rodičom. Navyše, utekal som z komunizmu za totality a keď som sa v roku 1995 vrátil späť, ľudia žiarili optimizmom.
Zostali ste členom Western Canadian News Photographers Associations. Existuje podobná asociácia fotografov aj na Slovensku?
-- Nie, nefunguje, čo je veľká škoda, pretože išlo o veľmi motivačnú spoločnosť. Človek videl, čo robia iní, vychádzali časopisy, stretávali sme sa na seminároch... Podobné asociácie pomáhajú hlavne mladým fotografom na presadenie sa. Aj táto súťaživosť ma tiež veľmi motivovala.
Filozofia agentúry Reuters je zameraná na kvalitu -- radšej menej a kvalitnejšie ako veľa a priemerne. Pociťujete prácu pre túto, jednu z najznámejších agentúr, ako silný tlak?
-- Keď som pracoval pre noviny, fotografoval som viac. Napríklad som mal priestor na fotostránku, čo znamenalo, že som z jednej akcie použil až šesť fotiek. Tu človek musí vyriešiť jeden príbeh jednou fotografiou. Pre Reuters pracuje veľmi veľa ľudí a do centrály v Londýne prichádza veľa snímok. Treba byť preto úsporný. Myslím si, že jedna dobrá fotografia dokáže urobiť oveľa viac ako tri priemerné. Ak pracujem pod tlakom, je to len tlak z mojej strany, pretože chcem, prirodzene, posielať len dobré zábery. Moja práca spočíva v pokrývaní Slovenska, ak sa niečo deje. Ale ak treba, idem pri väčších udalostiach pomôcť kolegom do Maďarska, Nemecka, Českej republiky... Nezameriavam sa však len na lokálne veci, skôr na kuriozity, ktoré by vo svete zaujali a, samozrejme, politické a športové udalosti.
Fotografovanie vždy patrilo k drahým koníčkom a zamestnaniam. Ak sa niekto chce vypracovať, musí mať nielen talent, ale hlavne financie na kvalitnú techniku. V akej situácii sú dnes slovenskí fotografi?
-- Fotografi zo západných krajín majú naozaj zvýhodnené podmienky. Bude to, samozrejme, aj nedostatkom financií na Slovensku, ale aj grafickou úpravou a priestorom v novinách, kde podľa mňa trochu zaostávame: technicky, priestorovo aj obsahovo. Keď som, napríklad, pracoval v novinách vo Winnipegu, boli sme tam šiesti fotografi. Ja som bol fotograf senior a mali sme ešte dvoch "freelancerov". Najlepšia fotografi tu v 80 % bola vždy na titulnej strane. A to vo veľkom formáte aj na pol strany, takže motivácia bola veľká. Ako som už raz povedal pre televíziu, fotografia predáva titulnú stranu, titulná strana predáva noviny a keď máte niekoľko stánkov "ovešaných" novinami, musí to byť veľmi lákavá fotka, aby ste si tie noviny hneď kúpili. Ďalšia vec je aj tradícia. Možno ešte nie sme na takej úrovni, aby sa aj na fotografie dával taký veľký marketingový dôraz, vďaka ktorému by prosperovala nielen fotografia, ale aj fotografi. Osobne si myslím, že na Slovensku máme veľa dobrých fotografov, napríklad Alana Hyžu, Andreja Bána a veľa iných. O velikánoch fotografie, popri ktorých som stále len učeň, akým je Tibor Husár, nehovoriac. Len fakt, že robím pre Reuters, v podstate ešte nič neznamená.
Nemyslíte si, že aj pozícia fotografa sa v poslednom čase značne zbulvarizovala?
-- Určite, bulvár sa predáva. Mne osobne však neprekáža, či ide o bulvár, dokumentárnu alebo umeleckú fotografiu. Pre mňa je dôležité, či je snímka dobrá. Ak je fotografia bulvárna, ale technicky na úrovni alebo má niečo do seba, som spokojný. Myslím si, že u nás často vidno len potriasanie rúk. I keď politika sa, samozrejme, veľmi ťažko fotografuje a zriedkavo vznikne vtipný moment. Mám však na fotografii rád nejaký život, žánrovosť...
Raz ste sa vyjadrili, že ak cítite, že sa vám snímka podarí, prebehne vám po chrbte mráz...
-- Áno, stáva sa mi to... Naposledy sa mi to stalo, keď som fotografoval Tonyho Blaira a podarilo sa mi ho odfotografovať so svätožiarou. Nezáleží na tom kde. Ide o adrenalín. Keď vidíte, že sa vám niečo darí, adrenalín sa vo vás veľmi rýchle zdvihne.
V rozhovore pre časopis Fototip ste povedali, že "žiadna fotka nestojí za to, aby fotograf musel preto umrieť". Išli by ste, napríklad, fotografovať aj vojnový konflikt v Iraku?
-- Ťažko sa rozoberá to, čo človek nezažil. Je to relatívne, môže sa vám stať, že pôjdete cez priechod v Bratislave a zrazí vás auto. Ja som to skôr myslel v kontexte, napríklad, Černobyľu a radiácie: máte ísť fotografovať Černobyľ a viete, že je tam radiácia. Ale fotografoval som aj rôzne demonštrácie a drogové záťahy, čo bolo tiež dosť drsné. Zlá vec sa vám však môže prihodiť aj na úplne najnevinnejšej akcii. Ak by ma vyslali do Iraku, samozrejme, že by som išiel.