Aký je rozdiel medzi procesnými a hmotnoprávnymi lehotami? Ktoré lehoty sa uplatňujú pri konaní so správcom dane? Je možné, aby správca dane predĺžil stanovenú lehotu ? Ak je to možné, v ktorých prípadoch?
Lehoty sú právne relevantné časové úseky, pri ktorých je známy prvý a posledný okamih ich plynutia. Ide teda o pevne vymedzenú dobu, určenú svojím začiatkom a koncom, v ktorej podľa zákona treba niečo vykonať, aby boli spôsobené isté právne následky alebo aby niektoré právne následky nenastali. Z pohľadu právnej teórie, ale aj praxe, delíme lehoty na hmotnoprávne a procesnoprávne. Klasifikačným kritériom na ich deľbu sú samotné predpisy, ktoré ich regulujú. Okrem viacerých spoločných znakov majú lehoty aj jeden odlišný znak.
Pri hmotnoprávnych lehotách platí zásada, že právny úkon musí dôjsť aspoň v posledný deň lehoty k svojmu adresátovi, ak chceme, aby sa lehota zachovala.
Pri procesnoprávnych lehotách stačí na zachovanie lehoty odovzdanie zásielky na poštovú prepravu.
Ďalšou právne významnou klasifikáciou lehôt je deľba na subjektívne a objektívne, a to podľa toho, či počítanie času v nich sa odvíja od subjektívnych alebo objektívnych faktorov. V duchu tejto právnej fikcie sú právne upravené lehoty v daňovom konaní. Lehoty v daňovom konaní sa počítajú na dni, mesiace a roky a začínajú sa počítať od nasledujúceho dňa po dni, v ktorom došlo k rozhodnej udalosti. Ide zásadne o procesnoprávne lehoty, ktoré sa delia na dve skupiny.
Do prvej skupiny patria zákonné lehoty a do druhej skupiny lehoty určené daňovým orgánom. Rozlišujú sa podľa toho, či ich dĺžka, resp. okamih, keď možno úkon najneskoršie urobiť, sú ustanovené v zákone alebo ich ohraničil daňový orgán. Zákonné lehoty nemôže daňový orgán predĺžiť ani skrátiť. Lehoty určené správcom dane môže daňový orgán predĺžiť aj skrátiť. Pre skracovanie lehoty platí zásada, že daňový orgán by nemal skracovať ním už ustanovenú lehotu. V súlade so zákonom možno lehotu kratšiu ako 8 dní určiť len celkom výnimočne pre jednoduché alebo osobitne naliehavé úkony. Jednoduchosť a naliehavosť v tomto prípade posudzuje správca dane. Predĺženie lehoty sa môže uskutočniť len z podnetu účastníka konania.
Daňový orgán nemôže sám z vlastného podnetu predlžovať ním ustanovenú lehotu. Opačný postup by odporoval duchu zákona, pretože by znemožňoval účastníkom konania obhajovať vlastné záujmy. Subjekty daňového konania nemajú na predĺženie ustanovenej lehoty a ani na odpustenie zmeškanej lehoty právny nárok. Predĺženie lehoty alebo odpustenie zmeškanej lehoty vykoná správca dane rozhodnutím, proti ktorému zo zákona nie je možné podať odvolanie. Rozhodnutie o predĺžení alebo odpustení zmeškanej lehoty ponechal zákon na úvahe a rozhodnutí správcu dane, čiže má fakultatívny charakter, t. j. môže poskytnúť, ale nemusí. O každej žiadosti o zmenu lehoty plnenia je správca dane povinný rozhodnúť do 15 dní od prevzatia. Ak tak nevykoná, považuje sa lehota zo zákona za predĺženú. V daňovom konaní je zosúladené počítanie lehôt určených podľa dní s Občianskym zákonníkom. Lehoty vo všeobecnosti vnášajú do daňového konania poriadok, presnosť a disciplínu.