Dohodnúť si úroky z omeškania v zmluve je postup, ktorý je nutné podnikateľom vždy odporúčať. Iba zdôrazňujem, že nepostačuje sa dohodnúť na úrokoch z omeškania ako takých, ale je nutné sa dohodnúť na výške sadzby úrokov z omeškania. Obidve strany, pokiaľ sú si vedomé obsahu zmluvy, sú schopné si tiež uvedomiť rozsah povinností vyplývajúcich pre ne zo zmluvy, ako aj hrozbu sankcie pre prípad ich neplnenia. Dokonca odporúčam právnym zástupcom nadšených účastníkov, aby pri zdvíhaní čaše predniesli povzbudivý prípitok, ako je napríklad tento: So želaním, aby ste neboli mojím 101. klientom, ktorý skončí na súde, pripíjam na úspech zmluvy. Možné rozpaky, ktoré sa azda po takomto prípitku objavia na tvári klienta, je potrebné rozptýliť ďalšou vhodnou vetou typu: "Žiadne obavy, v desiatich sporoch som bol úspešný." Problém je zažehnaný a veselá spoločnosť môže ďalej pokračovať v bezuzdnej zábave.
Vráťme sa však naspäť k naznačenej myšlienke. Zakotvenie dohody o úrokoch z omeškania do zmluvy by malo byť výsledkom konsenzu účastníkov, tzn. že obidve strany by mali aktívne spolupôsobiť pri vytváraní obsahu zmluvy. Pokiaľ jeden z účastníkov podcení štádium vyjednávania zmluvy spoliehajúc sa na argumentáciu, že aj tak sa nič nemôže stať, potom môže nastúpiť situácia, keď nezaplatením ceny alebo nesplnením inej peňažnej povinnosti takýto účastník môže byť prekvapivo zaskočený. Potom je jasné, že druhá strana nebude prístupná argumentácii typu: "Ale to je hlboké nedorozumenie". Z uvedeného dôvodu sa vždy oplatí dôkladne si zvážiť svoje možnosti vzhľadom na navrhované povinnosti, najmä s prihliadnutím na všetky existujúce alebo možné riziká nesplnenia povinností, a až na základe tejto úvahy súhlasiť s navrhnutými úrokmi. Platí zlaté pravidlo, pokiaľ existuje iba náznak, že zmluva môže byť v budúcnosti zjavne nevýhodná, potom je pre takého účastníka vhodnejším riešením do zmluvného vzťahu radšej nevstupovať. Ale to už nie je právna otázka, ale viac ide o otázku podnikateľského rizika, ktorá je na jednej strane vymedzená vidinou rizika a na druhej strane hlbokou priepasťou bankrotu. Treba potom na raz dohodnutú výšku úrokov z omeškania pozerať tak, že je už nemenná, a dá sa iba zmeniť dodatkom k zmluve.
Ročne, mesačne, týždenne alebo denne?
Nie vždy vinou samotných zmluvných strán -- podnikateľov sa do zmluvy dostane dohoda o zaplatení úrokov z omeškania, ktorá presne stanoví sadzbu úrokov z omeškania, ale nehovorí nič o tom, za aké obdobie (denne, mesačne a inak), resp. v akom rozsahu (aj za začatý mesiac, iba za ukončený mesiac) sa úroky z omeškania môžu zo strany účastníkov požadovať. Na prvý pohľad zložitá otázka, napokon však jednoduchá odpoveď. Zoberme si jednoduchý príklad.
V kúpnej zmluve je napísané, že pre prípad omeškania so zaplatením peňažného záväzku ktoroukoľvek stranou sa dojednávajú úroky z omeškania vo výške 4 %. Pri súdnom spore sa žalobca domáha, aby mu súd priznal úroky z omeškania za každý, aj začatý mesiac. Žalovaný zalapá po dychu a v žiadnom prípade nechce súhlasiť s touto interpretáciou. Na druhej strane si však nevie spomenúť, na aké obdobie mali byť úroky z omeškania dohodnuté. Pre súd je jednoduché vyriešiť naznačenú situáciu, lebo s použitím § 502 ods. 2 sa pri vzniku pochybností u dohodnutej sadzby úrokov z omeškania predpokladá, že dojednaná výška úrokov sa týka ročného obdobia. Ďalej v prípade ročného obdobia, pokiaľ nebolo nič iné dohodnuté, ide o pomerné úroky. Rovnaká situácia nastane, pokiaľ sa úroky z omeškania dohodnú na mesačné alebo týždenné obdobie. Iba výslovná formulácia: "úroky z omeškania patria za každý, hoci iba začatý mesiac (týždeň)" má opačný vplyv na výpočet úrokov z omeškania. Pri úrokoch z omeškania dohodnutých denne platí naopak zásada -- "od prvej sekundy", tzn. že sa neráta otrocky pomerná časť dňa, napríklad vyjadrená v hodinách, minútach alebo pre veľkých detailistov aj v sekundách.
Neplatnosť zmluvy a jej vplyv na dohodnuté úroky z omeškania
Nie je mojou úlohou dávať rady dlžníkom, aby sa vyhli platbe úrokov, ale som vyhlásil, že dohodnutá výška úrokov je nemenná. Nie je to celkom pravdivé vyhlásenie. Existuje spôsob, ako úroky z omeškania eliminovať, resp. úplne zrušiť. Ide o vyhlásenie zmluvy za neplatnú. Následkom vyhlásenia zmluvy za neplatnú je jej zánik a pokiaľ došlo k jednostrannému plneniu, resp. vzájomnému plneniu, postupuje sa podľa § 457 Občianskeho zákonníka. Súčasne sa aj zrušujú dohody o úrokoch z omeškania a platí pre ich nárokovanie zásadne režim bezdôvodného obohatenia, o ktorom sa neskôr zmienim.
Tiež na tomto mieste verím, že v súvislosti s mojím exkurzom do inštitútu neplatnosti zmluvy by padla aj otázka -- A čo odstúpenie od zmluvy? Toto nemení úroky z omeškania? Opätovne odpovedám, nie vždy. Dalo by sa povedať, že odstúpenie od zmluvy by malo mať v obchodných vzťahoch rovnaké následky ako neplatnosť zmluvy. Toto tvrdenie sa čiastočne blíži pravde, ale výsledok je pre dlžníka nevýhodnejší. Zásadne musíme vychádzať zo skutočnosti, že ide o jednostranný právny úkon na strane nespokojnej zmluvnej strany, a preto v tomto prípade je zvýšená zákonná ochrana odstupujúcej zmluvnej strany. Podľa § 351 ods. 2 Obchodného zákonníka zanikajú odstúpením od zmluvy všetky práva a povinnosti strán zo zmluvy s výnimkami, ako sú nárok na náhradu škody vzniknutej porušením zmluvy, zmluvné ustanovenia týkajúce sa voľby rozhodného práva alebo voľby Obchodného zákonníka (umožňuje § 262 Obchodného zákonníka), riešenia sporov medzi zmluvnými stranami a iné ustanovenia, ktoré podľa prejavenej vôle strán alebo vzhľadom na svoju povahu majú trvať aj po ukončení zmluvy. Čo keď práve medzi posledné sa naše ustanovenie vzťahujúce sa na úroky z omeškania zaradí ? Potom platí aj v čase po odstúpení od zmluvy. Aby naznačená situácia nebola jednoduché, v druhom odseku citovaného § 351 sa výslovne ukladá povinnosť vrátiť poskytnuté peňažné plnenie spolu s úrokmi z omeškania. Pri tom je jedno, či ide o zmluvné alebo mimozmluvné úroky.
Celkom iný režim však nastane v prípade odstúpenia podľa § 12 ods. 1 zákona č. 249/1994 Z. z. o boji proti legalizácii príjmov z najzávažnejších, najmä organizovaných foriem trestnej činnosti. Zistením skutočnosti, že zmluva bola uzavretá za účelom legalizácie príjmu z trestnej činnosti, dáva druhému, "nevinnému" účastníkovi právo od nej odstúpiť, a to najneskôr okamihom, čo sa dozvedel o tomto nečestnom účele. Aby nemohol byť sankcionovaný zo strany "nečestného" účastníka, zákon č. 249/1994 Z. z. ho výslovne prostredníctvom ustanovenia § 13 ods. 3 pozbavuje povinnosti zaplatiť úroky z omeškania, a to aj v prípade, keby boli dohodnuté.
Neprimeraná výška dohodnutých úrokov z omeškania alebo existuje úžera v obchodných vzťahoch?
Medzi podnikateľskou verejnosťou neustále rezonuje otázka, či existuje určitá výška úrokov, ktorá zodpovedá spravodlivému a etickému riešeniu situácie, keď dlžník je v omeškaní, a od tejto pomyselnej hranice sa vyššie úroky už nemôžu požadovať, keďže by takéto správanie bolo v rozpore s morálnymi základmi spoločnosti a dobrými mravmi. Ako sa s touto otázkou musela vyrovnať súdna prax, ukazuje rozhodnutie Najvyššieho súdu SR.
Na súd sa obrátil žalobca, ktorý stoj čo stoj chcel od súdu, aby žalovaný bol zaviazaný mu zaplatiť sumu 7 964 Sk, čo v prepočte za určené obdobie predstavuje úrok 0,18 % denne. Súd však rozhodol, že žalovaný zaplatí žalobcovi iba 2 179 Sk a v sume 5 785 Sk žalobu zamietol. Svoj rozsudok odôvodnil tým, že účastníci v kúpnej zmluve dojednali úrok z omeškania vo výške 0, 18 % za každý deň omeškania. Vychádzajúc zo zistenia, že v apríli 1992 boli úrokové sadzby stanovené v rozpätí od 13,5 % do 17 % ročne a s odkazom na ust. § 369 ods. 1, § 502 ods. 1, § 265 Obchodného zákonníka súd dospel k záveru, že najvyšší úrok, dohodnutý medzi účastníkmi, mohol byť len vo výške 17 + 1, tzn. 18 % ročne a nie 0, 18 % denne (65,7 % ročne), ako žiadal priznať žalobca. Žalobca evidentne nespokojný s vývojom súdneho sporu sa odvolal k Najvyššiemu súdu SR. Ten rozhodol, že predchádzajúci súd nesprávne posúdil vec. Poukázal najmä na ustanovenie § 265 Obchodného zákonníka, podľa ktorého je výkon práva, ktorý je v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku, nepožíva právnu ochranu. Najvyšší súd konštatoval, že medzi účastníkmi nebolo sporné, a to vyplývalo aj z ich zmluvy, že úroky z omeškania boli medzi účastníkmi dojednané v čiastke zodpovedajúcej 0, 18 % denne. Nič nebráni tomu, aby účastníci zmluvy si dohodli inú sadzbu úrokov, ako podporne ustanovuje zákon, čo sa stalo i v danom prípade. Vtedy sa však v súdnom konaní vychádza pri určovaní úrokov z výšky úrokovej sadzby dohodnutej medzi účastníkmi a nie zo zákonnej (podpornej) výšky úrokov z omeškania. Najvyšší súd nesúhlasil s názorom predchádzajúcich súdov, že účastníkmi dojednaná výška úrokov by odporovala zásadám poctivého obchodného styku. Naopak, Najvyšší súd upozornil na tú skutočnosť, že účastníci si majú byť vedomí toho, že úroky z omeškania majú sankčný charakter, a preto aj ich výška môže prevyšovať úroky, ktoré banky žiadajú pri poskytovaní peňažných prostriedkov. Z uvedeného dôvodu dojednali účastníci úroky z omeškania vo výške 0, 18 % denne a takto prejavenú vôľu účastníkov by mal aj súd rešpektovať. Preto neobstojí právny názor, že dohodnutá výška úrokov nemôže presahovať výšku, ktorá je prípustná podľa § 502 ods. 1 Obchodného zákonníka, teda pre konkrétny prípad 18 % ročne z dlžnej sumy, a taktiež nemožno súhlasiť s názorom, že účastníkmi dohodnutá výška úrokovej sadzby je v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku.
V rovnakom duchu sa vyjadril aj český súd, ktorý konštatoval, že riadne a včasné plnenie záväzkov, tzn. že i včasné zaplatenie, je jednou zo základných zásad poctivého obchodného styku. Preto porušenie zásad poctivého obchodného styku pri uplatňovaní nároku na úrok z omeškanie nie je možné vo všeobecnosti, pre všetky prípady, odvodiť iba z nepomeru dohodnutého úroku a z hodnoty zabezpečovanej veci. Porušenie zásad poctivého obchodného styku je nutné skúmať v každom prípade vo väzbe na jeho konkrétne okolnosti. Pritom je potrebné sa zaoberať tak dôvodmi, ktoré k dohodnutiu konkrétnej výšky úroku z omeškania viedli, a okolnosťami, ktoré ich sprevádzali, ako aj dôvodmi nesplnenia zabezpečeného záväzku, poprípade aj dopadmi priznania dohodnutého úroku z omeškania na osobu, voči ktorej je uplatňovaný.