Po návšteve dánskej kráľovnej Margareth mladá Slovenská republika hostí ďalšiu európsku kráľovskú návštevu. Dnes na východnom Slovensku vyvrcholí trojdňová návšteva švédskej hlavy štátu kráľa Carla XVI. Gustafa a jeho manželky Silvie, predstaviteľov modernej monarchie, krajiny, ktorá patrí medzi najvyspelejšie demokratické krajiny na svete.
Rozprávanie v Legende o Ansgarovi je najstaršou historicky overenou informáciou o monarchii vo Švédsku. Táto legenda z 9. storočia hovorí o putovaní kresťanského misionára Ansgara do Birky, obchodného centra ríše Švédov. Mená švédskych monarchov sú známe od roku 980. Vtedy sa začína tisícročie vývoja švédskej monarchie počas vlády päťdesiatich kráľov a kráľovien.
Počiatkom stredoveku bola moc kráľa obmedzená v podstate len na úlohu vojenského veliteľa. Reálnu politickú moc mali v rukách miestni vládcovia, volení z bohatých slobodných sedliakov v jednotlivých provinciách, ktoré ešte aj v 13. storočí mali veľkú mieru nezávislosti. Ústredná moc zosilnela až s pomocou cirkvi. Jedným zo znakov centralizácie bolo v druhej polovici 13. storočia zavedenie zákonov platných pre celú ríšu a v roku 1350 jednotný zákonník Magnusa Erikssona, ktorý nahradil zákony provincií. Možno ho nazvať aj prvou ústavou Švédska.
V stredovekom Švédsku bol kráľ volený. Politická moc šľachty, z ktorej v 14. a 15. storočí vznikla skutočná aristokracia, vzrástla vďaka vplyvu, ktorý mala na voľbu kráľa. Švédsko sa malo stať feudálnym štátom. Skôr, ako sa to stalo, podobne ako v ostatných európskych štátoch, ho však narušila snaha kráľov upevniť ústrednú moc pomocou meštianstva a sedliakov. V 15. storočí preto vznikol parlamentný orgán Riksdag zo zástupcov štyroch stavov: šľachty, kléru, mešťanov a sedliakov. Gustavovi Vasovi (vládol 1521 -- 1560) sa podarilo definitívne upevniť kráľovskú moc a zaviesť dedičnú monarchiu. Z kráľa sa stáva aj hlava švédskej cirkvi. Správa krajiny bola silne centralizovaná podľa nemeckého vzoru.
Ústava z roku 1809, ktorá platila až do roku 1975, bola po ústave USA druhou najstaršou platnou ústavou na svete. Podľa nej bol kráľ jediným vládcom v krajine, no mal Radu ministrov, ktorá musela podpisom potvrdiť, čiže schváliť každé jeho rozhodnutie. Zákonodarná moc bola rovnomerne rozdelená medzi kráľa a Riksdag, ale jedine Riksdag bol oprávnený vypisovať nové dane. Reforma z roku 1866 rozpustila starý stavovský Riksdag a vytvorila dvojkomorový parlament. Horná komora bola fórom pre veľkých pozemkových vlastníkov, vysokých štátnych úradníkov a bohatých obchodníkov a priemyselníkov z miest, drobní zemania tvorili vačšinu v dolnej komore.
Nástupom liberalizmu v polovici 19. storočia sa začína boj za obmedzenie moci kráľa. Táto téma dominovala v krajine od roku 1857, odkedy korunný princ Karol prevzal vládu, až do roku 1918, definitívnej kapitulácie kráľa Gustafa V. pred požiadavkou zaviesť v krajine parlamentarizmus a demokraciu.
Vo voľbách v roku 1917 zvíťazili ľavicové strany -- liberáli a sociálni demokrati -- a Gustaf V. musel akceptovať vládu liberálov, v tomto prípade v spolupráci so sociálnymi demokratmi, ktorí po prvý raz získali kreslá vo vláde. Kráľ nie bez námietok vymenoval členov vlády zo strany, ktorá mala v programe vyhlásenie republiky. Parlamentarizmus vybojoval konečné víťazstvo: odvtedy Riksdag, a nie kráľ, rozhoduje o zostavení švédskej vlády.
Napriek porážke v boji o moc mal Gustaf V. počas vlády (1907 -- 1950) sympatie ľudu. Za druhej svetovej vojny bol symbolom jednoty národa. Monarchia tak bola nerozlučne spätá s osobnou popularitou kráľa. Jeho osobné kvality možno viac ako ktorémukoľvek z novodobých monarchov pomohli vytvoriť nový typ monarchie -- demokratickú monarchiu. Napriek požiadavkám na vyhlásenie republiky sa mu pre svoje osobné kvality, vzdelanie, záujmy (mal o.i. skvelé meno aj ako archeológ), neformálny a prirodzený prístup k ľuďom, bez ceremoniálnych zvyklostí a pompéznosti, podarilo prakticky zjednotiť verejnú mienku v podpore zachovania monarchie.
Podľa ústavy z roku 1809 bol kráľ jediným vládcom v krajine a toto právo bolo obmedzené len na povinnosť poradiť sa s Radou, ktorú sám vymenoval. Ale už dávno pred prijatím novej ústavy v roku 1975 sa zmenil vnútorný vývoj Švédska smerom k parlamentnej demokracii. Podľa ústavy z roku 1975 všetka verejná moc vo Švédsku pochádza z ľudu a politickú moc má parlament a vláda.
Kráľ je hlavou štátu, každý rok v októbri otvára zasadanie Riksdagu, predsedá mimoriadnym zasadaniam kabinetu pri zmene vlády a pravidelným, tzv. informačným zasadaniam kabinetu, na ktorých ho členovia vlády informujú o aktuálnej situácii v krajine. Predsedá aj Poradnému orgánu pre zahraničnú politiku. Má najvyššiu vojenskú hodnosť, ale ozbrojené sily sú podriadené rozhodovacej právomoci vlády. Prijíma a potvrdzuje poverovacie listiny veľvyslancov iných krajín a podpisuje poverovacie listiny švédskym veľvyslancom.
Podľa ústavy má kráľ povinnosti predovšetkým reprezentačného a ceremoniálneho charakteru. Na požiadanie vlády prijíma iné hlavy štátov a uskutočňuje návštevy v zahraničí, na ktorých ho spravidla sprevádzajú jeden alebo dvaja členovia vlády.
Kráľ nemôže byť trestne stíhaný za svoje činy, ale môže byť proti nemu vedené občiansko-právne konanie. Musí podávať priznanie svojich osobných príjmov a majetku a platiť dane v rovnakej výške ako všetci ostatní švédski občania.
Členovia kráľovskej rodiny majú volebné právo, ale podľa zaužívanej praxe toto právo neuplatňujú.
Najstaršie dieťa kráľa a kráľovnej je dedičom trónu bez ohľadu na pohlavie.
Nástupom Carla XVI. Gustafa sa v roku 1973 stal Carl Gustaf, ktorý mal vtedy o dve generácie menej ako jeho predchodca -- iba 27 rokov. Je najmladším dieťom a jediným synom korunného princa Gustafa Adolfa a princeznej Sibylly zo Sachsen-Coburg-Gothy. Princ a princezná už v tom čase mali štyri dcéry, z ktorých tri mali životného partnera "z ľudu". Keďže princ Gustaf Adolf zahynul pri leteckom nešťastí v roku 1947, bol jeho syn švédskym korunným princom už pri nástupe svojho starého otca Gustafa VI. Adolfa na švédsky trón v roku 1950.
Korunný princ Carl Gustaf absolvoval dva a pol roka výcviku v pozemných, námorných a leteckých silách a po vojenskej službe absolvoval špeciálny ročný vzdelávací program z kurzov histórie, sociológie, politických vied, fiškálneho práva a ekonómie na univerzite v Uppsale. Neskôr pokračoval v štúdiu ekonómie na univerzite v Štokholme. Má veľmi rád jazdu na lodi, športové potápanie, zjazdové a bežecké lyžovanie.
V roku 1976 sa oženil so Silviou Renate Sommerlathovou, rodáčkou z nemeckého Heidelbergu, dcérou západonemeckého obchodníka Walthera Sommerlatha a jeho brazílskej manželky Alice. Žila mnoho rokov v Sao Paulo, kde jej otec zastupoval švédsky podnik. Po tom, čo sa Sommerlathovci vrátili z Brazílie do Nemecka, študovala na Tlmočníckej škole v Mníchove. V roku 1971 ju vymenovali za hlavnú hostesku organizačného výboru olympijských hier v Mníchove. V tejto profesii sa spoznala s dedičom švédskeho trónu. 19. júna 1976 sa zosobášili v Storkyrkan, hlavnej štokholmskej katedrále. Kráľ a kráľovná sú členmi švédskej štátnej luteránskej cirkvi.
Kráľovná Silvia aktívne vystupuje na podporu fyzicky hendikepovaných ľudí a predsedá Svadobnému fondu kráľovského páru, ktorý podporuje výskum na poli športu a hier pre fyzicky hendikepovanú mládež.
Kráľovský pár má tri deti: korunnú princeznú Viktóriu (1977), princa Karola Filipa (1979) a princeznú Madeleine (1982). Rodina žila v Kráľovskom paláci v Štokholme, kým sa v roku 1981 nepresťahovala na zámok Drottningholm mimo mesta, obklopený veľkým parkom.
StoryEditor