Auto od rodičov -- I. časť
Som SZČO, podnikám na základe živnostenského listu. Keďže nemám vlastné motorové vozidlo, na podnikanie využívam auto svojich rodičov. Musia rodičia na mňa auto prepísať, aby som si mohol uplatniť všetky výdavky súvisiace s prevádzkou motorového vozidla? Aké výdavky si môžem zahrnúť medzi výdavky daňovo uznané? Akú zmluvu môžem s rodičmi podpísať? Som povinný zaplatiť aj cestnú daň?
-- V súvislosti s použitím automobilu je potrebné rozlišovať medzi:
a) použitím automobilu na pracovnú cestu,
b) použitím automobilu na priamy výkon podnikateľskej činnosti,
c) použitím automobilu na súkromné cesty. Daňovník môže medzi výdavky vynaložené na prevádzku automobilu zahrnúť len tie z nich, ktoré majú vzťah k jeho zdaniteľným príjmom. Vzhľadom na to, že použitie motorového vozidla na súkromné účely nemá žiadny vzťah k zdaniteľným príjmom, nie je možné výdavky tohto druhu zahrnúť medzi daňovo uznané výdavky. Treba rozlišovať medzi výdavkami, ktoré daňovníci vynakladajú na prevádzku automobilu na pracovnej ceste a výdavkami na jeho prevádzku pri priamom výkone podnikateľskej činnosti. V druhom prípade ide o použitie automobilu na rozvoz tovaru v mieste sídla daňovníka, taxislužby, odvoz komunálneho odpadu a pod. Výdavky na prevádzku automobilu (máme na mysli konkrétne spotrebu pohonných látok) pri priamom výkone podnikateľskej činnosti treba posudzovať podľa § 24 ods. 2 písm. v) zákona č. 366/1999 Z. z. o daniach z príjmov (ZDP). Z toho vyplýva, že spotrebu pohonných látok pri priamom výkone podnikateľskej činnosti možno zahrnúť do výdavkov (nákladov) v skutočnej a daňovníkom preukázanej výške, rovnako ako iné výdavky súvisiace s prevádzkou automobilu (oprava, výmena oleja a pod.) Preukázanie skutočnej spotreby bude prevádzkovateľ automobilu dokumentovať správcovi dane iným dokladom (pozri oznámenie Ministerstva financií SR č. 8028/2000, ktoré bolo uverejnené vo Finančnom spravodajcovi č. 12/2000). Na druhej strane možno poukázať aj na to, že aj automobil, ktorý prevažne slúži na priamy výkon podnikateľskej činnosti môže byť použitý na pracovnú cestu (napr. automobil autoškoly sa použije na pracovnú cestu mimo sídla podnikateľa). V prípade takéhoto použitia automobilu na pracovnú cestu treba potom spotrebu pohonných látok účtovať ako pri pracovnej ceste a nie ako pri priamom výkone podnikateľskej činnosti. Režim cestovných náhrad za použitie automobilu na pracovnú cestu upravuje § 7 zákona o cestovných náhradách (ZCN). Hoci toto ustanovenie v marginálnej rubrike výslovne hovorí o cestných motorových vozidlách, upravujú sa v ňom aj náhrady za požívanie prívesu k cestnému motorovému vozidlu. Výdavky vynaložené na pracovnú cestu vykonanú automobilom sa odpočítajú od príjmov v závislosti od toho, aký automobil bol použitý pri pracovnej ceste.
Výška náhrady cestovných výdavkov v prípade použitia automobilu závisí od toho, či sa na pracovnú cestu použije:
a) automobil zahrnutý do obchodného majetku (firemný automobil),
b) automobil zamestnanca (automobil vo vlastníctve zamestnanca alebo ním prenajatý),
c) vlastný (súkromný) automobil podnikateľa (jeho manželky),
d) prenajatý automobil.
Výpožička automobilu
Podnikateľ, príp. jeho zamestnanec môže na pracovnú cestu použiť aj automobil, ktorý si vypožičal od svojho príbuzného. Tento právny vzťah sa riadi ustanoveniami § 659 až 662 Občianskeho zákonníka, ktoré upravujú zmluvu o výpožičke. Výpožička je vzťah medzi požičiavateľom a vypožičiavateľom, ktorý vzniká na základe zmluvy o výpožičke. Touto zmluvou vznikne požičiavateľovi povinnosť odovzdať automobil vypožičiavateľovi na bezplatné dočasné užívanie. Automobil preto musí byť v stave spôsobilom na riadne užívanie, a to buď na dojednaný, alebo obvyklý účel. Zmluva o výpožičke je absolútnou neobchodnou zmluvou a riadi sa vždy ustanoveniami Občianskeho zákonníka, aj keby medzi sebou uzavreli podnikatelia. Občianskym zákonníkom sa bude riadiť aj bezodplatné užívanie dopravných prostriedkov medzi podnikateľmi, na rozdiel od odplatného zmluvného nájmu dopravných prostriedkov podľa ustanovení § 630 až 637 Obchodného zákonníka. Zmluva o výpožičke nevyžaduje osobitnú formu (aj tu však platí, že písomne uzavretá zmluva poskytuje účastníkom väčšiu právnu istotu ako ústna dohoda). Musí byť však z nej zrejmé prenechanie veci na užívanie, bezplatnosť a dočasnosť. Predmetom výpožičky môže byť len vec individuálne určená (konkrétny automobil), čím sa výpožička líši zásadne od pôžičky. Pritom táto vec musí byť po skončení výpožičky bez porušenia svojej podstaty vrátená požičiavateľovi. Výpožičkou je bezplatné prenechanie vecí. Výpožičkou preto nie je odplatné požičiavanie automobilu, pri ktorom ide o osobitný druh nájomnej zmluvy. Nájomná zmluva je zmluvou odplatnou a okrem všeobecných ustanovení upravujúcich nájomné zmluvy sa riadi aj osobitnými ustanoveniami o podnikateľskom prenájme hnuteľných veci (§ 721 až 723 Občianskeho zákonníka). Podmienkou platnosti zmluvy o výpožičke nie je, aby požičiavateľ bol vlastníkom automobilu, ale musí ísť o osobu, ktorá je oprávnená takýmto spôsobom s automobilom nakladať. Na zmluvu o výpožičke sa nevzťahujú všeobecné ustanovenia o zodpovednosti za vady (§ 499 a nasl. Občianskeho zákonníka). Požičiavateľ by však za škodu spôsobenú vypožičaným automobilom mohol zodpovedať podľa § 427 a nasl. Občianskeho zákonníka, ak sú splnené zákonné podmienky zodpovednosti za škodu. Základnou povinnosťou požičiavateľa je odovzdať automobil vypožičiavateľovi v stave spôsobilom na riadne užívanie. Pojem "riadne užívanie" vyjadruje skutočnosť, že automobil môže byť užívaný spôsobom zodpovedajúcim jeho účelu alebo dohode strán podľa zmluvy. Vypožičiavateľ je oprávnený počas dohodnutej doby vec riadne užívať a ak to nie je vyslovene dohodnuté v zmluve o výpožičke nesmie automobil prenechať na užívanie inému. Vypožičiavateľ je povinný automobil vrátiť, ak ho už ďalej nepotrebuje, ak uplynula určená doba jeho vypožičania a ak vypožičiavateľ automobil neužíva riadne alebo ho užíva v rozpore s účelom , na ktorý automobil slúži. V naposledy uvedenom prípade je požičiavateľ oprávnený požadovať vrátenie automobilu aj vtedy, keď dohodnutá doba výpožičky ešte neuplynula. S vypožičaným automobilom počítal zákon č. 268/1992 Zb. o daniach z príjmov v znení zákona č. 397/1998 Z. z. (účinnosť od 1. 1. 1999), pričom platilo, ak podnikateľ v priebehu roka 1999 použil takýto automobil na pracovnú cestu, v nákladoch mohol uplatniť len spotrebu pohonných látok a nemohol uplatniť sadzby základnej náhrady (tzv. kilometrovné). Zákon o daniach z príjmov platný do 31. 12. 1999 priamo odkazoval v poznámke pod čiarou na ustanovenia § 659 až 662 Občianskeho zákonníka, ktoré sa týkajú zmluvy o výpožičke.
Zákon o daniach z príjmov
Zákon o daniach z príjmov vychádza zo zásady, že za daňový náklad možno uznať len výdavky vynaložené na dosiahnutie, zabezpečenie a udržanie zdaniteľných príjmov, ktoré sú daňovníkom objektívne preukázané. V prípade výdavkov, ktoré sú uvedené v ustanovení § 24 ods. 3 ZDP sa navyše vyžaduje, aby daňové výdavky boli aj skutočne zaplatené (napr. poistné na poistenie auta, cestná daň, DPH, správne a miestne poplatky, nájomné v prípade lízingu).
Základným kritériom pre uznanie výdavkov na automobil používaný na účely podnikania alebo v súvislosti s podnikaním sú nasledovné kumulatívne podmienky:
a) výdavky musia byť vynaložené na dosiahnutie, zabezpečenie a udržanie príjmov (podmienka vecnosti),
b) pre zistenie základu dane sa výdavky odpočítajú vo výške preukázanej daňovníkom (podmienka preukázateľnosti),
c) v stanovených prípadoch sa výdavky len po zaplatení (pozri § 24 ods. 3 ZDP).
Podmienky uvedené v písm. a) a b) musia byť splnené súčasne. Od príjmov možno teda odpočítať len výdavky, ktoré súvisia so zdaniteľnými príjmami daňovníka. To znamená, že v žiadnom prípade nemožno odpočítať výdavky, ktoré nesúvisia s podnikaním. Ak teda daňovník používa automobil súčasne na podnikateľské a súkromné účely, je potrebné všetky výdavky spojené s prevádzkou motorového vozidla (nájomné, údržba, servis, oleje, nákup pneumatík, akumulátora a pod.) úmerne krátiť. Na druhej strane nemožno odpočítať ani výdavky, ktoré síce vznikli v súvislosti s využitím motorového vozidla na podnikanie, ale daňovník ich nevie preukázať (doklady sa stratili alebo zničili). Zákon o daniach z príjmov nepozná z tejto zásady žiadnu výnimku. Podmienka uvedená v písmene c) znamená, že za daňový výdavok sa uznáva len taký výdavok, ktorý bol v danom zdaňovacom období aj reálne zaplatený . Nemožno teda za výdavok uznať taký náklad, ktorý síce figuruje v účtovníctve podnikateľa, avšak k reálnemu zaplateniu v danom zdaňovacom období nedošlo. Týka sa to výdavkov uvedených v ustanovení § 24 ods. 3 ZDP (ide napr. o poistné na havarijné poistenie a povinné poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou automobilu, cestnú daň, DPH a nájomne za prenájom automobilu). Okrem uvedeného musí byť každý výdavok na prevádzku automobilu fyzicky dokladovaný a zaúčtovaný v súlade so zásadami pre vedenie jednoduchého alebo podvojného účtovníctva. Zároveň musí byť splnená aj druhá podmienka viažuca sa na výšku výdavkov. Ak je splnená podmienka vecnosti výdavkov vo vzťahu k podnikaniu a súčasne i podmienka preukázateľnosti výdavkov, potom sa výdavky uznajú vo výške podľa zákona o daniach z príjmov alebo podľa osobitných predpisov (napr. zákon o cestovných náhradách). Daňový zákon viaže limitáciu výdavkov v prípade daňových odpisov osobných automobilov a osobných terénnych automobilov uvedených v § 24 ods. 2 písm. a) bod 1 ZDP, nájomného na osobné automobily vrátane osobných terénnych automobilov uvedených v § 24 ods. 3 písm. f) bod 1 ZDP a v zdaňovacích obdobiach rokov 2000 a 2001 na spotrebu PHL, ak išlo o automobily uvedené v § 24 ods. 2 písm. v) ZDP (pozri text platný do 31. 12. 2001).
(Pokračovanie v vo štvrtok 6. februára)