Najčastejšou témou hudobných skladieb bola odjakživa láska. O slovenských textoch to platí obzvlášť. Po romantickom období Františka Krištofa Veselého, reálnejšom období šesťdesiatych rokov a po nástupe schopných textárov, sa témy slovenských textov naďalej točia najmä okolo dievčenských denníkov, ženskej vône, študentských flámov, tajných blúdení, krásnych školáckych čias či správnych chlapov.
Nelichotivá minulosť?
"Celkovo bol pop za totality ako vietnamská mastička na sluchách. Len keď ste otvorili oči smerom k Anglicku alebo menšinovým žánrom, zaštípala a stala sa navždy otravnou. A tuším to platí aj dnes," tvrdí hudobný publicista Daniel Baláž. "Trochu nevinne zápecnícka, trochu predpokakaná p hudba nevyrušovala, a remeselne k dokonalosti sa približujúce texty pohladili. Čo viac si priať? Samozrejme, boli výnimky, napríklad LP Bolo nás 11," dodáva. Hudobný kritik Slavomír Krekovič si, na druhej strane, myslí, že v profesionálnej popovej hudbe texty mali istú kvalitu, pretože ich zvyčajne písali profesionálni textári. "Texty však prechádzali schvaľovaním, a preto nemohli byť politicky angažované. Ideálom bol text, ktorý neurazí a neprovokuje, ale zároveň podľa možnosti odráža aj isté generačné pocity či pseudopocity."
Oveľa zaujímavejšie sú preto podľa neho určité pokusy o tematizovanie "skutočných" problémov života v socializme, ktoré sa na Slovensku vyskytli v menšej miere ako napríklad v českom undergrounde, folku či na alternatívnej scéne. Medzi také skupiny zaraďuje formácie ako Bez ladu a skladu, punkovú Zónu A či folkových pesničkárov okolo združenia Slnovrat.
Opačný názor má v epilógu knihy Kamalásky od Borisa Filana hudobný skladateľ Július Kinček. Podľa neho došlo na konci 60. rokov k výraznému zvýšeniu kvality slovenských piesňových textov. Zaslúžil sa o ne najmä Kamil Peteraj, ku ktorému sa neskôr pridal aj Boris Filan. V 80. rokoch sa potom aj vďaka nim sformovala úplne nová estetika textov kladúca dôraz na jasný názor a postoj interpreta. Navyše Filan to vraj spravil takým spôsobom, ktorý je pre snobskú časť kritiky krajne podozrivý, pretože zaujali najširšie masy publika. "Filan neobjavuje Ameriku, to sa vlastne v hlavnom prúde modernej populárnej hudby nedá, hovorí o veciach ,bežných', o tom, čo nám denne prichádza na um doma, na ulici, v robote, čo nás chvíľu teší, častejšie trápi, s čím by sme možno aj chceli niečo urobiť, ale spravidla nevieme čo," píše v epilógu s názvom Hodina človečiny.
Utrpenie raného kapitalizmu
Kým v minulosti vznikali aspoň také kvalitné texty ako napríklad Atlantída, Do batôžka alebo Van Goghovo ucho, dnes je situácia ešte žalostnejšia. Známy talentovaný textár Jozef Urban, ktorý tragicky zahynul pred pár rokmi, vo svojej knihe Utrpenie mladého básnika píše: "Je škoda, že najväčšie zjavy slovenskej textárskej školy sa z nedostatku času a z prebytku iných aktivít odmlčali (Filan, Peteraj, Štrasser, Zeman). Spočiatku sa zdalo, že časom by ich bolo možné nahradiť, no nádeje sa ukazujú ako plané. Zatiaľ chýba to podstatné: vôľa skutočne niečo povedať. Žiadal by sa aj širší tematický zámer. Nemusíme doslova veriť Mickovi Jaggerovi, že je to len rokenrol... "
Skeptický ostáva aj Slavo Krekovič. "Vo všeobecnosti mi súčasné textárstvo v slovenskej populárnej hudbe pripadá ešte viac diletantské ako za minulého režimu, " bilancuje súčasný stav piesňových textov. "Má aj problém s témami. Ťažko si hľadá inú ako banálnu tému," dodáva. A ktorí textári ho nadchli? Za najlepšie na Slovensku stále považuje texty mimo "mainstreamu". "Ak ako dnešné chápeme aj texty 90. rokov, za najvydarenejšiu, najautentickejšiu a najhodnotnejšiu považujem tvorbu malého okruhu alternatívnejších umelcov ako Jan Boleslav Kladivo, Martin Burlas, Lubo Burgr so skupinou Ali Ibn Rachid. Nemyslím si však, že by sa vôbec niekedy najlepšie texty - podobne ako hudba - rodili v hlavnom prúde populárnej hudby. Možno až na pár výnimiek v 60. rokoch. Vôbec nie v skupine ako napríklad No Name," dodáva. Podľa Kamila Peteraja situáciu tiež zachraňuje Vlado Krausz, ktorý je známy svojimi textami pre skupiny Peha a IMT Smile.
Stredný prúd - seriózny či hlúpy?
Problémom súčasnej hudby je podľa niektorých aj fakt, že sa nepočúva, ale pozerá. Prípadne kopíruje a sťahuje. Kamil Peteraj raz v jednom rozhovore na otázku, či sa z vecí, o ktorých sa spieva v každej piesni, nestávajú banality, odpovedal, že všetky veci, ktoré sa často otĺkajú, sa zároveň profanujú a vyprázdňujú. Lásku však napríklad môžeme vnímať na viacerých stupňoch a je len na nás, či si vyberieme jej povrchnú podobu alebo nie. Na druhej strane je však zaujímavé, že si skôr zapamätáme banálny text ako niečo vážne. "Káva, káva, káva, Amerika, Afrika, paradajka, paprika, Hop, hop, malý žiačik, Pri poslednom litri vína," sú toho len príkladom.
Otázka teda znie, či by sa mali hudobné texty stredného prúdu vyjadrovať aj k vážnym témam alebo ostávať len pri banalitách, keďže väčšina ľudí má tendenciu zapamätať si práve tie. "Môžu a nemusia," odpovedá Daniel Baláž. "Madonna sa skúša vyjadrovať k vojne v Iraku a asi nebudem sám komu jej imitácia intelektuála - v tomto prípade ľavicového - pripadá komická. Nie je každý Morrissey alebo Frank Zappa," dodáva.
Nie málo ľudí bolo tiež pred pár rokmi prekvapených, ako veľmi rýchlo sa členovia skupiny Elán vzdali ideálov a právd (pozri album Hodina angličtiny - pozn. red.), o ktorých tak dojímavo spievali vo svojich piesňach. Jozef Urban píše o svojich skúsenostiach takto: "Celkom súkromne mám na základe svojich skúseností dojem, že rockoví speváci to so svojimi pocitmi nemyslia zasa až tak vážne. Veľa robí imidž. Jednoducho je to oblasť, kde ten, kto sa iba tvári, môže mať väčší úspech než niekto úprimný," píše v spomínanej knihe.
Daniel Baláž súhlasí. "Nič v zlom, ale táto skoro banálna pravda kvitne najmä vtedy, keď jej to dovolíme. Niekedy ju dokonca sami zalievame. No na Slovensku si textár veľmi nenavyberá. Okrem toho mnohí hudobníci vedia, že platí "to je blbý, to se bude líbit", tak načo by sa pretvarovali?"
V každom prípade by si textár mal zachovať svoju úroveň, neklesnúť pod určitú vkusovú hladinu a nerobiť z poslucháča hlupáka. Desaťročia preferovanej priemernosti v nás podľa Urbana vypestovali ťažko vykoreniteľnú averziu k úspechu iných podľa hesla: Ani sa nečudujem, že je to hit, keď je to taká kravina. V každom prípade je to práca, ktorá denne ovplyvňuje státisíce ľudí.
Príhoda o Mekym a káčatkách
Vo funkcii textára nemôže byť básnik v plnej miere sám sebou. Spomínam si na príhodu, ktorá sa mi stala koncom osemdesiatych rokov. Vtedy som sa zoznámil s Mekym Žbirkom a začal mu robiť texty. Mal som skúsenosti asi na okresnej úrovni a myslel som si (ako ináč), že som majster sveta.
Raz som odovzdal text, v ktorom sa vyskytovalo slovo káčatká. Už ani neviem, prečo som ho tam dal. Asi preto, že obsahovalo dve dlhé slabiky. Meky sa so mnou stretol a povedal: "Ja by som toto slovo nikdy nepoužil. Vôbec nepatrí do môjho slovníka."
V prvom momente som sa chcel uraziť, ale správne som usúdil, že by to nebolo múdre. Ak už pre nič iné, tak preto, že Meky mal pravdu. Kto by mu, preboha, veril, keby začal spievať čosi o káčatkách?
Vtedy som pochopil, že spevák je vo vzťahu k textárovi dominantný. Rešpektujem výnimky, napríklad dvojicu Štrpka - Ursíny. Tam však mal Ivan Štrpka hneď dvojnásobné šťastie. Jednak našiel skladateľa, ktorý bol ochotný jeho básne zhudobniť, a jednak bol ten skladateľ kongeniálny. Skvelá výnimka z banálneho a dosť otravného pravidla.