Vládna koalícia má dnes v rukách osud 66-percentného podielu Slovenských elektrární. Tento názov však poznáme až od vzniku samostatného Slovenska v roku 1994. Spoločnosť sa vtedy transformovala zo Slovenského energetického podniku. Dodnes stavia na základoch, ktoré položili pionieri slovenskej energetiky ešte v poslednej štvrtine 19. storočia.
Prvé elektrárne slúžili na potreby jednotlivých výrobných podnikov alebo predávali energiu odberateľom iba v najbližšom okolí. Podnikateľské aktivity elektrární upravoval článok XVII o elektrárenských živnostiach uhorského zákona z roku 1884. Elektrárenské podniky zamerané špeciálne na výrobu, distribúciu a predaj energie, vznikali až od polovice 90. rokov 19. storočia. Ich zakladateľmi boli obce, elektrotechnické a továrenské firmy alebo aj živnostníci.
Na začiatku boli závodné elektrárne
Najvýznamnejšie elektrárenské podniky priekopníckeho obdobia elektrifikácie vznikali v hlavných mestských centrách, kde sa nachádzal väčší počet potenciálnych odberateľov. Pred rokom 1896 boli mestské podniky založené v Kežmarku, Gelnici, Spišskej Novej Vsi a v Košiciach. Bratislava založila komunálnu elektráreň v roku 1901. Do roku 1918 sa na Slovensku postavilo okolo 350 elektrární. Väčšinu však tvorili závodné elektrárne na vlastné potreby rôznych podnikov. Na výrobu elektriny pre zmluvných odberateľov slúžilo len asi 40 elektrární. Z nich približne 40 percent patrilo obciam, 35 percent priemyselným firmám a 18 percent spoločnostiam a jednotlivcom. Základný kapitál elektrárenských podnikov dosiahol v roku 1913 okolo 27 miliónov rakúsko-uhorských korún. Veľký podiel na sume kapitálu, minimálne 30 percent, mali celouhorské elektrárenské spoločnosti so sídlom v Budapešti. Akcionármi viacerých elektrární boli aj medzinárodné koncerny, napríklad Siemens, AEG a ďalšie.
Elektrifikačný zákon
Ďalší zlom pre sektor energetiky priniesol zákon č. 438 z júla 1919, známy ako elektrifikačný zákon. Na jeho podklade vznikali regionálne elektrifikačné podniky vo forme akciových spoločností s podielom štátu na základnom kapitáli. Zákon poskytoval regionálnym podnikom viacero výhod, najmä daňové úľavy, pôžičky so zárukou štátu, ako aj priame dotácie a právo budovať elektrické vedenia na súkromných pozemkoch. Regionálne podniky mali dokonca právo vyvlastniť starší elektrárenský podnik, v prípade, že sa dokázala jeho dlhodobá nerentabilnosť. Parlament postupne dopĺňal elektrifikačný zákon jeho novelami, ako aj ďalšími zákonmi. Z nich najdôležitejší bol zákon o podpore elektrifikácie vidieka z roku 1926, umožňujúci finančnú podporu štátu pri elektrifikácii poľnohospodárskych obcí. Hlavnou úlohou regionálnych podnikov bolo elektrifikovať presne vymedzený región prostredníctvom výstavby centrálnych elektrární a diaľkových elektrických vedení. V rokoch 1920 až 1929 vzniklo na Slovensku päť elektrifikačných podnikov s pôsobnosťou pre západný, severozápadný, stredný, južný a východný región Slovenska so sídlom v Bratislave, Žiline, Banskej Bystrici, Komárne a v Košiciach. Týchto päť podnikov vložilo do výstavby elektrární a diaľkových vedení v medzivojnových rokoch spolu 399 miliónov Kč. Ich základný kapitál vzrástol za roky 1925 až 1938 z 19,6 milióna na 107,5 milióna Kč, pričom podiel štátu na kapitáli dosiahol až 71 percent. Ďalším dôležitým akcionárom boli orgány regionálnej a miestnej správy, čiže okresy a obce, s podielom 14 percent. Zostávajúcich 16 percent pripadalo na rôzne korporácie a súkromných vlastníkov. Súčasne s piatimi regionálnymi elektrárňami pôsobili v rôznych častiach Slovenska menšie komunálne a súkromné elektrárenské podniky, ktorých počet vzrástol v medzivojnových rokoch zo 40 na 82. Regionálne elektrárne však väčšinu týchto menších podnikov postupne kapitálovo ovládli alebo začlenili do svojich oblastných energetických systémov ako odberateľov, prípadne dodávateľov energie.
Vznik celoštátnej firmy
V priebehu 30. rokov sa medzi regionálnymi elektrárenskými podnikmi začali prejavovať integračné tendencie a vzájomné prelínanie ich energetických systémov. Po roku 1938 integračné tendencie ešte zosilneli, čo súviselo s rastom vplyvu štátu v ekonomike. Integrácia vyvrcholila v roku 1942 vznikom celoštátnej elektrifikačnej spoločnosti Slovenské elektrárne. Elektrifikovať sa tam začalo na celoštátnej úrovni. Kľúčový vplyv štátu a jeho väčšinový akciový podiel sa v rokoch vojnovej Slovenskej republiky zachoval a ešte posilnil. Zároveň pokračoval proces postupného začleňovania komunálnych a súkromných elektrární do štátom kontrolovaného energetického systému. Viedenská arbitráž v novembri 1938 však znamenala, že časť vybudovaných diaľkových rozvodov a elektrární pripadla Maďarsku, kde až do roka 1945 spadala pod správu Krajinských elektrických podnikov.
Obnovenie ČSR na jar 1945 prinieslo zásadné hospodársko-politické zmeny. Centrálny podnik Slovenské elektrárne, ako aj Krajinské elektrické podniky, pôsobiace na vrátených južných oblastiach Slovenska, boli v júni 1945 podriadené národnej správe. O niekoľko mesiacov neskôr sa tieto podniky na základe prezidentského dekrétu č. 100 z októbra 1945 a vyhlášky č. 1110 Úradného vestníka zo 7. marca 1946 začlenili do národného podniku Slovenské elektrárne. Celoštátny národný podnik zriadil päť krajských riaditeľstiev približne na území piatich bývalých regionálnych elektrifikačných podnikov. Krajské riaditeľstvá - národné podniky, mali za úlohu postupne ovládnuť všetky zostávajúce samostatné komunálne a súkromné elektrárne. Nástupom komunistického režimu vo februári 1948 sa hospodársko-politické a organizačné zmeny ešte prehĺbili. Vyhláškou Ministerstva priemyslu ČSR č. 2441-2444/48 bola dovtedajšia štruktúra znárodnených elektrární zrušená a vznikli štyri národné elektrárenské podniky so sídlom v Bratislave, Banskej Bystrici, Žiline a v Košiciach. Organizačná štruktúra elektrárenstva prešla v nasledujúcich desaťročiach komunistického režimu zložitým vývojom, ale národných podnik ako forma vlastníctva pretrval až do konca 80. rokov.
(Pokračovanie histórie Slovenských elektrární prinesieme v prílohe Biznis, ktorá vyjde 12. januára)